Dopad hospodárskej krízy sa síce neprejavil v regióne bezprostredne po „Čiernom štvrtku“ (24. októbra 1929), páde burzy v New Yorku, ale o to rozsiahlejšie a intenzívnejšie kríza zasiahla Kysuce a s nimi aj ich obyvateľov v nasledujúcich mesiacoch a rokoch.

Kysuce na sklonku 20. rokov 20. storočia patrili k regiónom so slabo rozvinutým priemyslom (takmer ¾ obyvateľov sa stále živilo poľnohospodárstvom). Nízka miera spriemyselnenia Kysúc v tomto období sa prejavila aj na skutočnosti, že priemyselné podniky, ktoré v regióne v tomto období fungovali, patrili prevažne k menším a stredným. K väčším podnikom, ktoré zamestnávali rádovo niekoľko stoviek pracovníkov patrili výlučne tunajšie zastúpenia drevárskych firiem. Drevárstvo na tradične lesnatých Kysuciach tak predstavovalo na sklonku 20‐tych a začiatku 30‐tych rokov 20. storočia jedinú výraznejšiu stopu industrializácie okolitej krajiny.

Drevosklad s parnou pílou v Oščadnici v ktorej v máji 1937 prebehol štrajk (Zdroj:fotoarchív Kysuckého múzea)

Tvrdý dopad hospodárskej krízy na Kysuce začal v polovici 30‐tych rokov 20. storočia postupne odznievať a koncom dekády sa postupne objavovali známky hospodárskej konjunktúry. Napríklad rok 1937 kronikár v pamätnej knihe Oščadnice popisuje nasledovne:

„Tento rok sme prežili v znamení hospodárskeho rozmachu v celom našom štáte, zvlášť na Kysuciach, kde bola veľká poptávka po robotníkoch.

Iný pohľad na drevosklad s pílou v Oščadnici (Zdroj:Nový svet: obrázkový časopis slovenský, ročník XV, číslo 44,2. 11. 1940, s. 41)Na tomto kraji – aspoň v letnom období zmizla hospodárska kríza a s ňou spojená nezamestnanosť a bieda kysuckého ľudu.V našej obci (pozn. Oščadnici) cez celý rok nebolo robotníkov bez zamestnania. Komu sa chcelo pracovať, ten prácu našiel. 31. decembra 1937 skončili sme rok, ktorý v žiadnom prípade nenesie známky hospodárskej stagnácie. Rozhýbali sa kolesá hospodárskej výroby. Zamestnanosť v októbri t. r. Dosiahla 99,8 % zamestnanosti z roku najväčšej konjuktúry a mnohé obory priemyselnej výroby predišli výsledky z roku 1929 (pozn. pred vypuknutím hospodárskej krízy). Ocele a surového železa vyrobili sme v tomto roku viac za jeden mesiac ako v roku 1933 (pozn. v čase vrcholiacej krízy) za štyri mesiace, uhlia sme vyťažili o pol milióna ton viac ako v roku 1929, zahraničný vývoz dosiahol čiastky 12 miliárd Kč a je tedy o vyše 4 ½ miliárd väčší ako v roku 1936, odbyt cementu sa zvýšilo 30%, železnice konečne zas nevykazujú schodky.

Zvýšili sa ceny priemyselných výrobkov, zvýšili sa aj mzdy a životná úroveň robotníkov sa zlepšila. Uviedol som niekoľko oborov priemyselnej výroby, ktoré prežívajú lepšie časy a vidíme z nich, čo je hlavným zdrojom ich blahobytu. Sú to verejné práce, nepostrádateľné investície, zbrojenie, opevňovanie štátnych hraníc čo súkromné podnikanie, ktoré je najsilnejšou hospodárskou hybnou silou dosiahol podstatným zdrojom hospodárskeho zlepšenia.“

Kľúčovým odvetvím pre obec, a v konečnom dôsledku aj pre celé Kysuce, však v čase konjunktúry zohrávalo v kysuckom priemysle i naďalej drevárstvo.

„Pre obyvateľstvo našej obce mala však najväčší význam dobrá konjunktúra dreva, ktorá zamestnávala náš chudobný ľud po celý rok. Robotníci a furmani našli pri spracovaní dreva zamestnanci, lepší gazdovia pri jeho odpredaji dobré a stále ceny. Mnohí chudobní občania našej obce boli zamestnaní pri opevňovacích prácach hraníc nášho štátu, kde boli dobre platení.“

Konsolidácia hospodárskych pomerov sa priaznivo odrazila aj na zvýšení kúpnej sily miestnych obyvateľov. V tejto súvislosti oščadnický kronikár poznamenáva:

„Tento hospodársky rozmach oživil celú našu obec. Ľud si žil kľudne a spokojne, lebo cítil, že ide v ústrety lepšej budúcnosti. Hospodárske oživenie najlepšie pocítili tunajší obchodníci a zvlášte krčmári, ktorých obrat sa zmnohonásobil. Počas krízy boli krčmy prázdne a už sa myslelo, že ľud si odvykne od pijatiky, avšak bol to smutný klam, lebo príchodom lepších zárobkov i robotníci si viac doprajú a krčmy sú najmä po výplatách preplnené hodujúcimi.“

Vývoj komodít na svetových trhoch sa v konečnom dôsledku prejavil aj do cien v republike. Ceny potravných článkov okrem ryže ani v tomto roku neboli zvýšené. Vystúpila iba cena dreva a priemyselných výrobkov. Za priestorný m tvrdého palivového dreva sa platilo v lese 40 Kč, za pr. m. dreva mäkkého 30 Kč. Cena dreva – guľatiny bola v Čadci 120– 125 Kč za m3“.

Konjunktúra v hospodárstve tak našla reakciu v rámci cien výrobkov: „Zvýšenie cien priemyselných výrobkov tunajší roľníci pocítili veľmi, veď oni okrem dreva – za ostatné svoje výrobky maslo, vajcia, hydinu atď. dostali len ceny staré, tedy pomerne malé.“

Významnou udalosťou v živote obce, ako aj vo vývoji drevárstva na Kysuciach bola zmena majetkovo‐právnych pomerov vlastníka miestneho drevoskladu s pílou ako aj lesnej železnice.

Pre kontext dodávame, že lesná železnica medzi drevoskladom s pílou v Oščadnicia Chmúrou na Vychylovke mala po spustení prevádzky 2 majiteľov. Úsek trate od jej začiatku (km 0.0) v spomínanom drevosklade s pílou v Oščadnici až po km 20,4 patril Účastinnej spoločnosti pre mlynský a drevársky priemysel (nemecky: Aktiengesellschaft für Mühlen und Holzindustrie).

Parná lokomotíva Gontkulák v čele nákladného vlaku s naloženým kmeňovým drevom v areáli drevoskladu v Oščadnici (Zdroj: Zbierkový fond Kysuckého múzea, H 7450)

Do jej majetku patril zároveň úsek trate medzi km 27,6 až km 29,024). Po zániku rakúsko‐uhorskej monarchie, si táto spoločnosť zriadila svoje zastúpenie v Oščadnici (firma zároveň vlastnila vedľajšie odbočky trate Skríželné, Riečnica a Harvelka). V areáli drevoskladu s pílou v Oščadnici vlastnila táto spoločnosť okrem vybavenia a budov aj manipulačné koľaje označené písmenami A a C. Súčasťou jej majetku bola zároveň normálne rozchodná vlečka (pozn. železnica s tzv. normálnym rozchodom je železnica s rozchodom 1435 mm. Rozchod je kolmá vzdialenosť medzi prechádzanými vnútornými hranami koľajníc. Táto vzdialenosť je meraná kolmo na os koľaje v stanovenej hĺbke 14 mm).

Touto vlečkou sa v areáli drevoskladu s pílou prevážalo vyťažené a do Oščadnice dopravené drevo až k vagónom Košicko‐bohumínskej železnice (KBŽ bola železnica so spomínaným normálnym rozchodom a lesná železnica vedúca cez Bystrickú dolinu mala tzv. úzky rozchod 760 mm. Lesná železnica s úzkym rozchodom sa stavala jednak z ekonomických dôvodov – jej výstavba je lacnejšia, vďaka menšiemu množstvu spotrebovaného materiálu na stavbu, ale predovšetkým z praktického dôvodu – viesť oblúky železnice v členitom a zalesnenom teréne Kysúc je jednoduchšie práve s úzkym rozchodom 760 mm).

Časť trate medzi km 20,4 až po km 27,6 vlastnila Akciová spoločnosť pre zúžitkovanie dreva v Čadci. Tá zároveň vlastnila vedľajšie trate do odbočiek Ricerová a Klubina (kde sa ťažilo drevo). V areály drevoskladu s pílou zároveň vlastnila manipulačnú koľaj B a predĺženie vlečky. Takáto majetkovo‐právna situácia existovala až do roku 1936, kedy majetok spomenutej Akciovej spoločnosti pre zúžitkovanie dreva v Čadci získala v dražbe spoločnosť Zelehos (pozn. ZEmedelská, LEsnícka a HOSpodárska účastninná spoločnosť).

Pečiatka spoločnosti Eduarda Picka vlastníka drevoskladu s pílou v Oščadnici, kde v máji 1937 prebehol štrajk (Zdroj: internet)Túto zmenu kronikár reflektoval nasledovne: „Tunajší veľkostatok bol odpredaný účastinárskej spoločnosti „Zelehos“ zemedelsko‐lesnícka a hospodárska úč. Spoločnosť, ktorej generálnym riaditeľom i hlavným účastinárom a vlastne majiteľom je Fm?. (pozn. skratka pre firmu) Pick z Prahy.“

Táto spoločnosť patrila pražskému obchodníkovi Eduardovi Pickovi.

Navzdory priaznivému vývoju na trhoch komodít sa vyššie príjmy spoločnosti Zelehos nepremietli aj do príjmov zamestnancov píly. Oščadnický kronikár v tejto súvislosti poznamenáva: „Vzdor tomu, že cena dreva sa dvíhala dvojnásobne, robotníctvo na miestnej parnej píle bolo platená podľa starej dohody. Mzda jeho bola až smiešne nízka, veď odborový robotník dostal na hodinu najviac Kč 1,90 a ostatne robotníctvo zarobilo aj pri akordnej práci za 10‐12 hodinovú úmornú prácu 12‐16 Kč.“

Slabé zhodnotenie príjmov pracovníkov drevoskladu s pílou tak vytváralo napätie, ktoré sa odrazilo do opakovaného vyjednávania robotníctva píly s jej vedením.

Rastúca nespokojnosť pracovníkov píly, spoločne s neúspešnými rokovaniami o zdvihnutí platov v máji 1937 prerástla do málo známeho incidentu v podobe celozávodného štrajku.

„Za takýchto okolností robotníctvo celkom oprávnene dožadovalo sa zvýšenia svojej mzdy o 30 %. Firma však odôvodnené zvýšenie mzdy odmietla, a preto robotníctvo po dlhšom vyjednávaní dňom 19. mája 1937 (pozn. streda) zastavilo v celom podniku prácu.“

Zastavenie prevádzky na píle tak ovplyvnilo nielen samotné spracovanie dreva na píle, ale v konečnom dôsledku aj prepravu dreva po lesnej železnici vedúcej medzi spomínanou pílou a Chmúrou na Vychylovke.

Celozávodný štrajk zamestnancov zároveň ovplyvnil ťažbu dreva a jeho expedovanie z píly, ale aj následnú prepravu na jednotlivé odbytiská (pozn. drevo sa v areáli drevoskladu s pílou prekladalo a následne sa s vagónmi premávajúcimi po Košicko‐bohumínskej železnici a prevážalo na miesta určenia).

Preprava vyťaženého dreva na lesnej železnici Oščadnica Chmúra (Zdroj: Zbierkový fond Kysuckého múzea, H 416)

Patová situácia v drevosklade s pílou, však napriek zapojeniu robotníctva z celej píly skončila v konečnom dôsledku neúspešne.

Neústupnosť vedenia píly sa pretavila do psychologického nátlaku v podobe masových výpovedí pre robotníkov píly. Na stránkach pamätnej knihy môžeme nájsť nasledovné konštatovanie:

„Táto stávka skončila sa pre robotníctvo veľkým fiaskom, lebo robotníci neboli vo svojich požiadavkách jedni a keď firma videla liknavosť robotníctva, prepustila všetkých z práce.“

Nečakaná reakcia vedenia píly spôsobila v radoch vyhodených robotníkov zmätok a následne: „Robotníci povolili nátlaku a začali pomaly ustupovať do práce a firma z toho dobrovolného podrobenia sa ňou diktovaným a podmienkami využila tak, že zvýšila ich mzdu len o puhých 15%.“

Štrajk zamestnancov píly tak v konečnom dôsledku nenaplnil očakávania a skončil len čiastočným úspechom. Po tomto štrajku sa prevádzka v drevosklade s pílou následne vrátila do „starých koľají“...

Mgr. Vladimír Homola

• Článok je z publikácie Kysucký múzejník, ktorú si môžete prečítať na tomto odkaze >>