Mnohí, ktorí sa v tomto horskom prostredí narodili, museli odchádzať za agrárnou prácou ďaleko od domova, do južných oblastí Uhorska, na územia, pre ktoré sa zaužívalo označenie Dolná zem. Celé roky odchádzali „sezonári“ od prelomu 17. / 18. storočia dole Bystrickou dolinou z osád a dvorov do agrikultúrneho prostredia, tam kde bol prebytok úrodnej pôdy a vhodné klimatické podmienky – na Dolnú zem. Pre horské hospodárske spoločenstvá bystrických osád – dvory, ktorých základom bola roľnícka rodina sa v pôdnych podhorských podmienkach stal sezónny odchod za prácou jediným možným východiskom prežitia. Ľudia si v domácich pôdnych a klimatických podmienkach na zemepanskej pôde mohli realizovať len také pracovné činnosti, ktoré boli schopní rozvíjať a v horskom prostredí im poskytovali do určitého obdobia základné existenčné prostriedky na prežitie.

Zložité geografické a klimatické pomery na Kysuciach, závislosť od panských dávok a robotovania, minimálne výnosy z pôdy nízkej bonity a obmedzené možností zamestnania, spôsobovali rastúcemu počtu obyvateľstva stále väčšie problémy uživiť sa. Kysuce a náročný život vo svete horských osád Obyvatelia zo severnej a východnej časti Kysúc, predovšetkým z obcí Bystrickej doliny – Stará Bystrica, Nová Bystrica, Riečnica, Harvelka, Klubina, Zborov nad Bystricou, ale i Oščadnice, Čadce a okolia sa stali súčasťou sezónnej migrácie za prácou do agrárnych oblastí Dolnej zeme, ktorá pretrvávala od prelomu 17. / 18. storočia až do obdobia prvej tretiny 20. storočia.

Békešská stolica na konci 17. storočia bola podľa úradných správ takmer neobývaná a hospo­dársky zdecimovaná (Wikimedia)Takmer všetky spomínané obce ležali v časti Kysúc, kde podhorské a horské oblasti s lesmi zohrávali dominantnú hospodársku úlohu. Kvalita pôdy bola v tomto regióne podpriemerná a jej bonita maximálne z jednej štvrtiny v niektorých častiach regiónu vykazovala aspoň priemernú výnosnosť, ostatná pôda bola zaradená svojou bonitou medzi veľmi slabo úrodné s podpriemernými výnosmi a preto musela byť kombinovaná s chovom oviec a hovädzieho dobytka.

Ďalším súvisiacim dôvodom boli drobné políčka, navyše mnohokrát rozdrobené právnymi a dedičskými pomermi, ktorým niektoré menšie gazdovstvá predchádzali po smrti gazdu spoločným hospodárením, čo je doložené napr.v Riečnici, ale charakteristické aj v ostatných obciach, ktoré svojimi geografickými, sociálno‐ekonomickými predpokladmi mali takmer identické podmienky.

Pre svoju nekvalitnú pôdu, klimatické pomery, preľudnenosť, nedostatok a rozdrobenosť pôdy, idúc ruka v ruke so situáciou usadlostí, neboli Kysuce schopné uživiť jednotlivé rozširujúce sa rodiny v horských obciach a osadách. V Bystrickej doline vďaka zložitej situácii spojenej so spomínanými spoločensko‐hospodárskymi pomermi sa mnoho generačných veľkorodín dostávalo do pozície boja o prežitie. Závislí len na vlastnej produkcii a vzájomnej kooperácii všetkých členov rodiny, strácali usadlosti schopnosť uživiť sa na odľahlých samotách. Charakter bystrickej rodiny bol známy patriarchálnym profilom, na jej čele stál gazda, avšak s výraznou podporou gazdinej. Formy rozšírených niekoľkogeneračných veľkorodín spoločne hospodáriacich „v kope“ či nerozdelených bratov sa stali jediným spôsobom, ako udržať akú‐takú rentabilitu hospodárenia.

Tento mikrosvet kysuckých horských osád a usadlostí veľkorodinných spoločenstiev sa stával neúnosný a gazdovia – hlavy rodín sa museli prizerať, ako ich mnohočlenné rodiny strádali nedostatkom základ ných životných potrieb, pričom zložité životné podmienky určovalo primárne poľnohospodárstvo a chov hospodárskych zvierat. Z nedostatku rástol záujem o doplnkové formy zamestnania, prácu v lese, ale pomerne výrazným fenoménom sa stalo odchádzanie na sezónne poľnohospodárske práce.

Strmé svahy horských políčok v Riečnici (Kysucké múzeum)

Neprehľadné domáce pomery, ktoré pramenili z uzavretosti života bystrických usadlostí vzdialených od centier dedín, však pri náročnom poľnom hospodárení na kamenistej pôde v svahovitom teréne paradoxne naučili kysuckých hospodárov – budúcich sezónnych robotníkov realizovať agrárne techniky pri siatí obilia, žatve a zbere úrody v nepomerne náročnejších podhorských agrárnych podmienkach Kysúc. Následne ich však mohli začať uplatňovať oveľa efektívnejším spôsobom v priaznivých klimatických a pôdnych podmienkach pri sezónnych prácach na južných hospodárstvach Uhorska. Keď sa bystrické obyvateľstvo dostalo do situácie, že nemohlo vyžiť len z domáceho potenciálu, začalo odchádzať v nádeji zabezpečenia svojich rodín na konci 17. storočia na územie Dolnej zeme. Predpoklady pre sezónny odchod za prácou z horných Kysúc Sezónna migrácia z Kysúc do agrárnych oblastí Uhorska na Dolnú zem je známa už na prelome 17. / 18. storočia. Jej počiatky súvisia s vytlačením Turkov z južnejších stolíc Uhorska.

Prvá etapa sezónnej cyklickej migrácie spadá predovšetkým do obdobia konca 17. a priebehu 18. storočia. Sezónny odchod za prácou už v 17. storočí dokumentujú aj fakty hospodárskych a sociálnych pomerov poddaných na horných (severných) Kysuciach. Od polovice 17. storočia v priebehu jednej polovice storočia stúpol počet obyvateľstva dvojnásobne. Pokiaľ v roku 1662 žili na jednej usadlosti 2 – 4 rodiny, v roku 1712 už ich počet dosahoval v obciach priemerne 5 – 6 a niekde až 7 – 8 rodín na usadlosť.

Tento nárast spôsobil, že agrárna produkcia nedokázala pokryť spotrebu na Kysuciach. Na horných Kysuciach po roku 1712 nastal úbytok robotnej povinnosti pre nekvalitnú pôdu a nahradená bola pre hornokysuckých poddaných osobitnou peňažnou dávkou. Urbárska regulácia Márie Terézie realizovaná v Trenčianskej stolici v roku 1770 určila nanovo mieru peňažných, pracovných a naturálnych poddanských povinností a dávok v určenom rozsahu poddanskej usadlosti. Obyvateľom Bystrickej doliny to však podmienky viditeľne nezlepšilo.

Sezonári z Kysúc začali odchádzať na žatevné práce. Z usadlostí odchádzali slobodní i ženatí muži. Doma ostávali starí, nevládni a tiež gazdiné, ženy, mládež, ktorí sa podieľali na práci hospodárstiev a zabezpečovali časť povinností voči zemepánom. Opraty hospodárstva a rodinného života preberala do rúk gazdiná a najstarší syn. Pomocným robotám okolo statku a pasenia sa nevyhli ani deti. Sezonári ešte začali doma s prípravou jarných prác, zorganizovali činnosť hospodárstva a predtým ako odišli, stihli, ak počasie dovolilo, na jar zasadiť doma zemiaky, kapustu a zasiať jarné obilie. Po návrate z Dolnej zeme vyplatili dlhy a vďaka vegetačnému posunu v podhorských oblastiach niektorí stihli doma na poliach žatvu, pozbierať a uskladniť úrodu. Sezónnymi príjmami a naturáliami prinesenými z dolnozemských gazdovstiev a veľko statkov zabezpečili chod hospodárskych usadlostí i panské príjmy. Mnohí sezonári z Dolnej zeme prinášali paradoxne okrem naturálií aj údenú slaninu a masť, teda tradičné produkty, ku ktorým sa však doma v tých časoch dostávali sporadicky. Chov ošípaných nebol samozrejmosťou, zvlášť v obdobiach hladu.

Ak sezonári doniesli krmivo, darilo sa lepšie aj statku a bola i fašiangová zabíjačka. Avšak v období 18. a 19. storočia, keď hlad a neúrody vyhnali poľnohospodárskych robotníkov na sezónne práce, to bola skôr výnimka. Počet dobytka bol obmedzený na niekoľko kusov slúžiacich predovšetkým na záprahovú robotu na horských políčkach. Mal mnohostranné hospodárske využitie a mlieko bolo podstatným zdrojom stravy pre deti. Postupný návrat hospodárskeho života do dolnozemských stolíc Do života postupne sa stabilizujúcich stolíc Dolnej zeme, oslobodených po Turkoch, sa pomaly vracal hospodársky život. Poľnohospodárstvo bolo takmer výlučným zdrojom obživy a chýbajúca produkcia bola obrazom nízkej úrovne produkcie nielen na poddanských majetkoch, ale aj na dolnozemských panských veľkostatkoch, kde sa len pomaly obnovoval pôdny fond i jeho infraštruktúra.

Z osád Bystrickej doliny sa odchádzalo na sezónne práce, na obrázku osada Novácka Poľana v Har­velke (Kysucké múzeum)

Dolnozemskí gazdovia vedomí si nedostatku financií i pracovnej sily najímali sezónnych robotníkov, najskôr len na žatvu alebo zber úrody. Boli schopní v počiatočnom období platiť prevažne naturáliami. Zisk a poľnohospodárske výnosy investovali do rozvoja gazdovstiev a veľkostatkov. Kysuckí agrárni sezonári teda najskôr odchádzali do relatívne stabilizovaných stolíc na južnom území Slovenska a severe centrálneho Uhorska do podunajskej oblasti, kde si privyrábali pri žatevných prácach a mlátení obilia už okolo roku 1730. V počiatkoch si dolnozemskí gazdovia pri jarných prácach vystačili so svojím služobníctvom na panských majetkoch a sezonárov volali len na žatevné práce. Úrodná pôda v bezpečných panónskych stoliciach tvorila silný potenciál pre sezónnych robotníkov z Kysúc. Veľké priestory úrodných oblastí Uhorska ostávali stále nerekultivované a veľkostatkom chýbalo väčšie množstvo poľnohospodárskych pracovníkov. Počiatočné podmienky však boli náročné.

V Peštianskej stolici napríklad potrebovali gazdovia na obnovu pôdneho fondu a obrábanie pôdy výrazný počet sezónnych robotníkov, pretože na prelome 17. / 18. storočia tu reálne fungovalo len cez 80 osídlených usadlostí. Ich počet výrazne vzrástol s príchodom sezonárov, ktorí sa podieľali na hospodárskom raste i rozširovaní poľnohospodárskej produkcie. Podľa súpisu Peštianskej stolice sa pôvodne najúrodnejšie územia vtedajšieho Uhorska zmenili na opus ‐ tenú krajinu. Ako teda potom vyzerali rozsiahle juhovýchodné územia Uhorska, ktorých takmer nechránená poloha pre blízkosť Osmanskej ríše podstupovala predtým dlhodobé plienenie?

V tom čase bolo poľnohospodárstvo Uhorska stále v žalostnom stave. Územia medzi Dunajom a Tisou či Banátu a Báčky boli takmer vyľudnené a jestvujúce osady na desiatky kilometrov vzdialené. Tak to bolo nielen v južnej Báčke, ale napríklad i Nový Sad bol v tom období jedinou malou dedinou na širokom rozľahlom území pri Petrovaradíne. Ostatné územia boli podľa vojenského hlásenia z konca 17. storočia neobývané. V békešskej oblasti podľa informácií z rovnakého obdobia z roku 1698 žilo v mestečku Békeš 10 rodín a ostatné končiny boli spustnuté.

Prínos sezónnych robotníkov k hospodárskej obnove dolnozemských stolíc Situácia bola na prelome 17. / 18. storočia žalostná až tragická. To sa samozrejme podpísalo aj na možnostiach severných a juž ‐ ných stolíc Uhorska a ich nerovnomernej záťaži a daňovom využití, čo menila práve postupná kultivácia poľnohospodárskych plôch a návrat k pôvodnému využitiu krajiny pomocou sezónnych agrárnych robotníkov. Následne sa však hospodárske prostredie na základe intervencie Uhorskej dvorskej komisie od začiatku 18. storočia zlepšuje. I v stoliciach zaujímavých pre kysuckých sezonárov – Peštianskej, Komárňanskej, Ostrihomskej stolici sa situácia stabilizovala. Sezonári sa postupne posúvali južnejšie po úrodných panónskych stoliciach na územia medzi Dunajom a Tisou a oblastí dnešného stredného Maďarska, kde si začali postupne budovať sezonárske zázemie.

Sezónny odchod za prácou lákal stále viac mužov z horských a podhorských oblastí Kysúc odchádzajúcich do panónsko‐potiskej oblasti. Najskôr prichádzali na žatevné práce, kde sa okamžite prejavili ich agrárne zručnosti. Prvé roky boli ťažké, pracovali bez zabezpečeného ubytovania, často bývali v hospodárskych priestoroch, chlievoch, ale pracovali za mzdu alebo podiel na úrode. Na druhej strane však náročné podmienky dolnozemského hospodárenia umožnili rozvinúť ich schopnosti získané v zložitých podhorských agrárnych podmienkach a opätovne ich využívať efektívnejším spôsobom v priaznivých klimatických a pôdnych pomeroch pri práci na veľkostatkoch vtedajšieho Uhorska.

Tak sa postupne stali žiadanou sezonárskou silou, z čoho plynul pravidelný odchod na sezónne práce a stabilnejšie podmienky. Vychýrení a žiadaní kysuckí sezonári. Mnohí sezonári, obyvatelia horských oblastí Kysúc z Trenčianskej stolice, tak nachádzali prácu na majetkoch, kde im boli schopní poskytnúť obživu i ubytovanie na niekoľko mesiacov – na celú hospodársku sezónu. Menší i väčší gazdovia ich začali v období stabilizácie poľnohospodárskych pomerov lákať na svoje majetky pre zručnosti, pracovitosť, výdrž a adaptáciu na akúkoľvek hospodársku prácu. Vedomosti o pôde a pestovaní plodín urobili z kysuckých agrárnych sezonárov dobre platenú pracovnú silu.

Mnohí začali prichádzať pravidelne do oblastí medzi Dunajom a Tisou i do Zadunajska už od polovice 18. storočia na celú sezónu. Na jar chodievali pracovať do vinohradov, okopávali kukuricu, zemiaky. Počet žencov a mlatcov ešte rástol s príchodom žatvy. Podľa dochovaných údajov pracovali horniacki sezonári z Trenčianskej a Oravskej stolice aj vo vinohradoch v oblasti Svätý Ondrej (Szentendre) a ako ženci chodili do blízkej Jače (Acse) v Peštianskej stolici, kde boli na veľkostatkoch žiadaní a dobre platení. Dokonca až natoľko, že Peštianska stolica určila v roku 1729 pevné kvóty obilia pre sezonárov, pod hrozbou trestov pre statkárov, ak im vyplatia viac. V 70. – 80. rokoch 19. storočia sa opakovali žiadosti úradom Sabolčskej stolice z veľkostatkov v Níreďháze (Nyíregyháze) o udržanie žencov z Horniakov pre obavy, že prestanú chodiť, preto im bolo udelené právo slobodného pobytu.

Vyhlásení sezonári z Horniakov – kosci, mlatci a poľnohospodári z Kysúc v období priaznivých podmienok pre sezónnych pracovníkov chodili za prácou, ale dodržiavali zaužívané lokálne normy spoločenstva a vracali sa na svoje rodné kysucké usadlosti. Prinášali mzdu a diel z naturálií, rôzne vylepšenia poľnohospodárskeho náradia, nové spôsoby poľnohospodárskej práce, krmivá i nové plodiny či odrody zemiakov.

Pokiaľ to bolo samozrejme možné, tak peniaze získané pri sezónnych prácach využili na prikúpenie poľnohospodárskej pôdy: „otec.... zas kupovali rolički, pole, len a len vecej abi bolo, vecej sa vichovať...“ Pravidelný odchod za sezónnymi prácami bol dôvodom vytvorenia pevného systému zmluvných dohôd platieb a naturálnych odmien pre kysuckých sezónnych robotníkov s dolnozemskými zemepánmi, ktorí si chceli zabezpečiť, aby neodišli o rok na iné majetky. Kysučanov lákalo aj Zátisie a južnejšie oblasti Báčky. Upevňovaním vzťahov v nových pôsobiskách ich význam neskôr ešte vzrástol z dôvodu rozmachu pestovania obilia a ďalších plodín v priebehu 19. stor., predovšetkým okopanín a technických plodín. V oblastiach medzi Dunajom a Tisou pracovalo v 18. a 19. storočí množstvo sezónnych robotníkov z Kysúc zamestnaných na poliach, vinohradoch, či lánoch s kukuricou. Peňažný zárobok dostávali pravidelne podľa odpracovaných dní a k tomu im prináležala i časť obilia a naturálií po žatve a zbere úrody.

Na väčších i menších majetkoch, ktoré v spomínaných bezpečných oblastiach rýchlo začali prosperovať si už od prvej tretiny 18. storočia aj menšie dolnozemské hospodárstva mohli dovoliť zaplatiť sezónnych robotníkov nad mieru ich domácich kysuckých zárobkov. Mnohí obyvatelia z Kysúc okrem sezónneho zárobku zistili, že južné oblasti Uhorska sú hospodársky výnosnejšie a prosperujúcejšie. Keď sa postupne pominulo osmanské nebezpečenstvo, stával sa fenomén vysťahovalectva stále viac chceným či nechceným spôsobom vidiny nového, lepšieho života. Mnohí začali zvažovať a odchádzať jednotlivo ako skúsení sezonári už do známeho hospodárskeho prostredia, iní odchádzali húfne aj po stovkách rodín, ďalší zas prichádzali až potom, ako si ich rodinní príslušníci vybudovali bezpečné zázemie v novej domovine. To je však už iná kapitola migrácie na Dolnú zem.

• Článok je z publikácie Kysucký múzejník, ktorú si môžete prečítať na tomto odkaze >>

Mgr. Pavol Markech