Prípad Talapka – ako sa kováč z Vychylovky postavil veľkej drevárskej spoločnosti

Málo známou skutočnosťou je, že výstavbu lesnej železnice sprevádzali kontroverzie v podobe vyvlastňovania pozemkov. Snahy o vyvlastnenie pozemkov však narazili na razantný odpor miestnych vlastníkov pôdy. Ani neskoršie fungovanie železnice a život miestnych obyvateľov neboli bezproblémové. Komplikovaný vzťah obyvateľov naprieč Bystrickou dolinou ku lesnej železnici pramenil z rôznorodých príčin. Okrem zmieneného vyvlastnenia častí pozemkov, ktorými bolo vedené teleso železnice, predstavovali ďalšie dôvody otrasy vytvárajúce praskliny v pôde počas prechodu naložených i prázdnych súprav, hluk a v neposlednom rade aj navážky snehu na pozemky v blízkosti trate počas zimných mesiacov.

Drevosklad s parnou pílou v Oščadnici (Zdroj: Kysucké múzeum)

V špecifickej situácii sa ocitli obyvatelia Bystrickej doliny, ktorých živobytie a prácu priamo ovplyvňovala, či dokonca ohrozovala železnica. Jedným z nich bol aj vychylovský kováč Martin Talapka. Svoju vyhňu si založil vo Vychylovke už v roku 1901. Ako kováč pracoval až do vypuknutia „Veľkej vojny“, ako sa v tomto období súčasníkmi označovala 1. svetová vojna. Po vypuknutí 1. svetovej vojny bol Martin Talapka mobilizovaný a vojnové roky sa mu podarilo prežiť bez ujmy na zdraví. Práve počas jeho neprítomnosti doma vo Vychylovke, v priebehu jeho prezenčnej služby v rakúsko‐uhorskej armáde, bola dostavaná úzkorozchodná železnica medzi Oščadnicou a dolinou Chmúra.

Len ťažko je možné si predstaviť jeho pocity, ktoré sprevádzali šťastný návrat z frontu vystriedaný následným zistením, že len 4 metre od jeho vyhne vedie lesná železnica. Na tieto skutočnosti si Martin Talapka spomína nasledovne: „Postavil som kovačsku djelnu roku 1901 pracoval som po dobu svetovej Wojni na vojnu som narukoval ket som sa vratil 1918 z vojni. Už som našol tuto železnicu hotovu kolo mojej djelne tato djelna je len na 4 metri ot kolajnic“.

Pohľad na drevosklad s pílou v Oščadnici (Zdroj: Kysucké múzeum)Napriek počiatočným rozpakom s razantnou zmenou situácie sa Martin Talapka vrátil do práce vo svojej niekdajšej vyhni. Pribúdajúce konflikty s firmou spravujúcou lesnú železnicu, ako aj diskomfort vyplývajúci z premávky na trati však napokon vyústili do námietky adresovanej krajinskému súdu v Bratislave. Vo svojom liste napísanom rukou 6. decembra 1937 sa sťažuje/namieta: „Ja Martin Talapka kovač podavam namjetky proti Udeleniu Prevozneho Povolenia železnice Parnim Pohonom Oščadnica Stara Bistrica a dolina chmura tato Dolina sa Wlasne menuje Wichilovka Eduard Pick Praha VIII. Pila Palmovka Parna a Welkoopchod drevom Oščadnica na slovensku. Namjetky mam nasledovne proti hore menovanej firme.“

Okrem zvýšeného hluku s otrasmi, znepríjemňovala železnica vychylovskému kováčovi prácu aj niekoľkými nehodami. Prvý incident sa udial už v roku 1920. Nešťastnou zhodou okolností vtedy došlo k vysunutiu drevom naložených vozňov z koľajníc a následnému poškodeniu komína na jeho vyhni. Navyše k náprave škody na zrútenom komíne došlo až 5 rokov po tomto incidente!

V spomínanej sťažnosti Martin Talapka spomína na tento deň nasledovne: „W roku 1920 Wisinula sa lokomotiva s kolajnic. Wozi *ne čitateľné* drevom vrutili sa na moju djelnu kteru Wirušili *nečitateľné* zakladoch zrutil sa komin pravda tuto škodu dala firma opra vit roku 1925.“

Ďalší podobný incident sa udial aj v roku 1935: „roku 1935 *nečitateľné* bolo rano asi o 6 hodine som uš pracoval We svojej djelni kovačskej počul som hučanie pozrem oblokom ide zhora zas naloženim drevom bleskurichle us bol pri mojej djelni vlasne naproti mojej djelne sa visinul s kolajnic drevo naložene jak zapalki leteli na šetke strani kolo mojej djelne a *nečitateľne*“

Vplyv železnice na svoju prácu, ako aj pocit občianskej bezmocnosti reflektoval Martin Talapka vo svojej sťažnosti. Spomína k tomu aj stratu zákazníkov obávajúcich sa o vlastnú bezpečnosť, hluk plašiaci kone jeho zákazníkov, ktoré podkúval pri svojej dielni, ako aj obavy o zdravie a samotný život. Martin Talapka svoje obavy spojené s rastúcou frustráciou opísal vo svojej sťažnosti nasledovne: „stratel som mnoho zakaznikoch pre kovanje koni ponevač sa plašja pri mojej djelni od mašinki Wozi puscaju *nečitateľné* bes toho zebi lokomotiva išla z voznami taku richtu že mi vlasi stavaju na hlave toto ohrožovanje mojho života i moich zakaznikoch je *nečita teľné* prejazd ku kazdi den očakavam včasnu smrt nakolko *nečitateľne* a pomoc neni takéto nehodi musim znašat a tu som poplat nikom nasjeho cteneho štatu.“

Tieto incidenty a problémy však neboli jedinými rizikami, ktoré ovplyvňovali život a prácu Martina Talapku. Prevádzka parných lokomotív so sebou niesla zvýšené riziká vzniku požiaru. Rozhorúčený popolček vyletujúci z komína lokomotív ťahajúcich desiatky ton dreva naloženého na vozňoch sa stal nebezpečným pre blízke lesné porasty ako i objekty v blízkosti trate. Pre doplnenie uvádzame, že týmto spôsobom vznikol aj obrovský požiar vo Vychylovke v roku 1953 o ktorom si môžete prečítať v článku Mgr. Martina Turóciho v druhom vydaní Kysuckého muzejníka z roku 2021.

Parná lokomotíva Gontkulák na čele náklad ného vlaku s naloženým kmeňovým drevom v areáli drevoskladu v Oščadnici (Zdroj: Zbierkový fond Kysuckého múzea)

Dňa 9. decembra 1937 prebehlo miestne šetrenie podmienok za akých došlo k predĺženiu oprávnenia ku prevádzke lesnej železnice s parným pohonom Oščadnica‐Stará Bystrica‐Dolina Chmúra km 0.0 až km 29.024. Z tohto miestneho šetrenia bol napísaný výmer. Jeho bod 4 bol pre Martina Talapku kľúčový, keďže sa v ňom uvádza: „Povoľuje sa, aby drevená dielňa kováča Martina Talapku v km 24.240 bola na svojom mieste ponechaná. Plochy dielne, obrátené smerom ku úzkorozchodnej železnici.“

O výsledkoch uvedených vo výmere boli upovedomení Firma Eduard Pick, parná píla v Oščadnici, Mlynový a drevový priemysel v Oščadnici, Okresný úrad v Čadci a Obvodné notárstvo v Oščadnici, ktoré o výmere malo upovedomiť obecnú radu. Dňa 27.12.1937 vydal krajinský úrad výmer č. 419. 800/12‐1937 zaväzujúci spoločnosť Eduard Pick v Oščadnici odstrániť nedostatky v podobe potrebných opráv na železnici. Ďalším bodom tohto výmeru bola snaha zistiť, či a za akých podmienok bolo možné vyhovieť žiadosti firmy Eduard Pick, aby lehota splnenia vybraných bodov podmienok podľa tohto výmeru bola predĺžená do konca októbra 1939. Dňa 18. júla 1938 vydal krajinský súd ďalší výmer č. 239.702/12‐1938. Ten nariaďoval jednanie na ktorom sa mali zúčastniť zapojené firmy a zástupca Oščadnice.

O vyše 2 mesiace neskôr sa 16. septembra 1938 v kancelárii parnej píly firmy Eduard Pick v Oščadnici uskutočnilo stretnutie na ktorom sa zúčastnili: Ing. Stanislav Štich (technický znalec), Jozef Rozner (správca lesnej železnice), Hugo Weicherz (za firmu Eduard Pick, parná píla a veľkoobchod s drevom), Ján Trúchly (starosta Oščadnice) a Rudolf Winkler (za Mlynový a drevový priemysel v Oščadnici). Predmetom tohto jednania bolo zistiť, ako firma vyhovela predpísaným výmerom krajinského úradu zo dňa 27. decembra 1937 č. 419.800/12‐1937. Bod 3 tohto jednania bol kľúčový pre Martina Talapku, keďže sa týkal podmienok za akých a či by vôbec bolo možné odstrániť jeho kováčsku dielňu.

Pečiatka spoločnosti Eduarda Picka vlastníka drevoskladu s pílou v Oščadnici (Zdroj: ŠA ZA, pracovisko Archív Čadca)

V spomínanom bode 3 sa konštatuje: „Ohľadom drevenej dielne kováča Martina Talapku v km 24.240 zisťuje sa, že v tejto drevenej dielni je otvorená vyheň a že preto táto živnostenská provozovňa už z toho dôvodu nevyhovuje ani predpisom stavebným, ani požiarnym, ani živnostensko policajným a že požiarove nebezpečie v tomto objekte hrozí väčšou mierou z vnútra než železnice, ktorá prebieha vo vzdialenosti asi 5 m od kraja budovy. Táto dielňa v dobe stavby železnice na svojom mieste už jestvovala a bola ponechaná v požiarnom obvode železnice, ktorý dľa vtedy platného predpisu zákonného článku XLI z r. 1881 bol 8 m. Povolovacím výmerom bolo nariadené odstránenie tohto objektu. Napriek tomu bol objekt na svojom mieste vyše 20 rokov ponechaný v pôvodnom stave a nebol od roku 1923 provozom železnice niako poškodený.. Kováčska dielňa je nateraz krytá ohňovzdorným dehtovým papierom, čím je krytie proti požiaru dostatočne zabezpečené. Navrhuje sa, aby ešte ostatné ku železnici obrátené plochy budovy boly stejným spôsobom kryté, čím by boly proti požiaru zaistené. K tomuto sa poznamenáva, že denne ide okolo tejto budovy každým smerom iba jeden vlak t.j. 2 vlaky denne. Za uvedené podmienky môže byť táto dielňa na svojom mieste ďalej ponechaná.“

Symbolickou, ale aj právnou bodkou za touto kauzou bolo rozhodnutie v ktorom sa uvádza: „Schvaľuje sa dohoda uzavretá medzi zástupcom menovanej firmy a Martinom Talapkom, dľa ktorej dá firma na vlastné trovy sniesť šindelovú strechu jeho dielne a nahradiť ju doskovým krytím, ktoré bude zabezpečené proti hnitiu a pokryté dehtovým papierom. Aby si majiteľ dielne mohol v budúcnosti prípadne vznikajúce menšie škody sám opraviť, vydá mu menovaná firma k tomuto účelu ešte 1 balík dehtového papieru do rezervy. Okrem toho dá menovaná firma raz za štyri roky krytie budovy dehtovať /natrieť dehtom/ alebo zaplatí menovanému miesto dehtovania obnos Kč 100, pod tou podmienkou, že si dehtovanie prevedie sám, alebo ho dá previesť.“

Talapkova sťažnosť (Zdroj: SNA Bratislava)

Martinovi Talapkovi sa nakoniec podarilo v právnom spore uspieť a zachrániť tak svoju vyhňu aj zdroj obživy. K zásadnému zlepšeniu jeho pracovných podmienok však napriek tomu nedošlo. Navzdory tomu je jeho príbeh aj tak dôkazom boja za vlastné práva v duchu zápasu malého proti veľkým s predobrazom starozákonného stretnutia Dávida proti Goliášovi.

• Článok je z publikácie Kysucký múzejník, ktorú si môžete prečítať na tomto odkaze >>

Mgr. Vladimír Homola