O synoch Kysúc, ktorí zostali pochovaní v sovietskej zemi (I.)

Chronologický prehľad vojenských telies Slovenskej armády pôsobiacich na východnom fronte so zreteľom na straty z radov Kysučanov

O vojakoch armády prvej Slovenskej republiky, ktorí boli nasadení po boku vojsk Osi vo vojnovom ťažení proti Sovietskemu zväzu sa dlhé roky mlčalo. Po vojne a najmä po nástupe komunistického režimu bola táto téma tabuizovaná, fakty boli prekrúcané polopravdami a slovenský vojak získal ideológiou vymodelovaný obraz priateľa ZSSR ochotného v príhodnom okamihu zbehnúť na stranu Sovietov. Všetci tí, ktorí do tejto schémy nezapadali, boli rôznymi spôsobmi perzekuovaní,odstrkovaní, skrátka sa stali z nich „občania druhej kategórie“. A pritom v drvivej väčšine prípadov išlo o mladých mužov, ktorí museli zo zákona narukovať a splniť si svoju povinnosť tak, ako väčšina z nás, ktorí zažili vojenskú prezenčnú službu. Ibaže oni ju zažili v „mrchavej“ dobe. Všetkým kysuckým rodákom, ktorí padli v radoch Slovenskej armády a spia svoj večný spánok v hroboch na území bývalého ZSSR je venovaný tento článok.

Rýchla skupina

Rýchla skupina bola prvým útvarom Slovenskej armády nasadeným vo vojne proti Sovietskemu zväzu. Jej nasadenie bolo viac–menej politickým krokom, keď sa slovenskí ústavní činitelia snažili rýchlym nasadením slovenskej jednotky predbehnúť ďalšieho nemeckého spojenca – Maďarsko, čo sa aj podarilo. Sledoval sa tým politický cieľ a síce, získať si na svoju stranu Adolfa Hitlera, ktorý mal byť arbitrom pri plánovanom vznesení požiadavky o prinavrátení území na juhu Slovenska anektovaných Maďarskom po Viedenskej arbitráži. Počas jej nasadenia nedošlo k stratám na životoch rodákov z Kysúc.

Generál Rudolf Pilfousek bol zodpovedný za masaker pri Lipovci (www.aktuality.sk)Rýchla brigáda

Po napadnutí Sovietskeho zväzu 22. júna1941 sa Slovensko po boku Nemecka a jeho satelitov (Rumunsko – dve armády, Maďarsko – motorizovaný zbor a celá Fínska armáda) zaradilo na stranu agresorov a okupantov. V deň napadnutia ZSSR vznikla Rýchla skupina zložená z motorizovaných zložiek Slovenskej armády, ktorá bola čoskoro premenovaná na Rýchlu brigádu,predurčenú pre nasadenie v protisovietskom ťažení. Velením bol poverený plk. Rudolf Pilfousek a podriadené mu boli prápor motorizovanej pechoty, dve tankové roty s niekoľkými desiatkami československých ľahkých tankov typov LT‐35 a LT‐38, delostrelecký oddiel a podporné jednotky. Asi 3.500 mužov bolo zaradených do zostavy 49. horského zboru, nemeckej 17. armády, skupiny armád „Juh“.

Spočiatku postupovala Rýchla brigáda ako druhosledová jednotka naprieč západnou Ukrajinou. 22. júla 1941 podnikol Wehrmacht rozsiahlu operáciu, pri ktorej boli obkľúčené dve sovietske armády v blízkosti Umane.V rámci tejto operácie sa Rýchla brigáda zapojila do bojov pri dedine Lipovec, kde trochu ľahkovážne zaútočila na pozície 44. sovietskej horskej divízie. Niekoľkým tankom LT‐35 sa podarilo prebiť až do samotného Lipovca, kde ich však obrancovia obkľúčili a odrezali. Obkľúčené vojsko bolo nutné vyslobodiť protiútokom, pri ktorom sovietski delostrelci zasiahli viacero tankov, pričom úplne zničili.

Boje o Lipovec

Pri bojoch o Lipovec prišla Rýchla brigáda o viac ako 260 mužov, z toho75 mŕtvych. Toto číslo predstavovalo najväčšie straty slovenského vojska za jeden deň počas celej druhej svetovej vojny. Najväčšiu vinu na tomto masakre nesie jej veliteľ plk. Pilfousek, ktorý trestuhodne zanedbal prieskum počas celého boja, zle vyhodnotil nutnosť leteckej podpory a podcenil silu protivníka. Svoj život pri Lipovci položili aj ôsmi kysuckí rodáci. Strelník František Harvančík z Novej Bystrice sa pri sovietskom protiútoku aj so svojim rojom dostal do obkľúčenia a kryl streľbou z guľometu ústup svojich spolubojovníkov. Napriek rozkazu odmietol ustúpiť a padol ako hrdina.

Slovenskí delostrelci v palebnom postavení pred Lipovcom (www.aktuality.sk)

Ďalej to boli strelník Jozef Hmíra a strelník Tomáš Vaňo (podľa iných prameňov Vančo) z Lieskovca nad Kysucou, strelník Rehor Jarošík Chalupa z Horného Vadičova, strelník v zálohe Vincent Sopek z Kysuckého Lieskovca, desiatnik Anton Flašík a strelník Pavol Škrivánek zo Zákopčia a strelník v zálohe Jozef Pazdera z Oščadnice (strelník bola vojenská hodnosť v Slovenskej armáde zodpovedajúca hodnosti vojak). Osem padlých Kysučanov predstavuje desatinu strát celej Rýchlej brigády pri Lipovci.

Cintorín padlých slovenských vojakov v Lipovci. Na druhom kríži zľava je vidieť meno strelníka Vincenta Sopeka z Kysuckého Lieskovca (snn.sk)

Bitkou pri Lipovci skončila bojová púť Rýchlej brigády a v smere postupu ju nahradila nemecká 295. pešia divízia, ktorú podporovali z jednotiek RB iba Delostrelecký pluk 11a Motorizovaná pechotná skupina. Táto zostava začala 24. júla postup na Granov. O dva dni delostrelci zaisťovali delostreleckú podporu pri nemeckom útoku na Kalnik a vyslúžili si uznanie až od veliaceho nemeckého generála. 30. júla bol však pri Granove prepadnutý III/11 delostrelecký oddiel (III. oddiel/11 delostreleckého pluku). Jedna z jeho batérií bola obkľúčená sovietskou rotou a prišla o všetku výzbroj. Padlo 8 vojakov, zranených bolo rovnako 8.

Jedným z padlých bol i strelník Ján Kubačák z Vysokej nad Kysucou. Stalo sa tak v čase, keď už RB prestala existovať. Od 25. júla 1941 bola začlenená doformujúcej sa Rýchlej divízie.

Titulná strana zvláštneho vydania frontového časopisu Slovenský vojak, venovanému 1. výročiu bitky pri Lipovci (www.aktuality.sk)Rýchla divízia

V júli 1941, teda v čase bitky pri Lipovci, bola dokončená na území Slovenskej republiky reorganizácia, pri ktorej z vybraných jednotiek bola sformovaná Rýchla divízia (RD) o sile cca 8.500 mužov. Bojovú formáciu tvorili dva motostrelecké pechotné pluky, jeden delostrelecký pluk a zabezpečovacie jednotky (spojovacie, ženijné, prieskumné, zdravotnícke, tylové, vojenský rozhlas a iné). Z počiatku nedisponovala žiadnymi obrnencami,a za celé svoje pôsobenie nemala viac ako dvadsiatku tankov. Automobilov bolo v čase vzniku asi 1.100.

Bojového nasadenia sa divízia dočkala v októbri pod velením plukovníka (neskôr generála) Jozefa Turanca (Turanca neskôr vystriedal vo velení divízie plk. Augustín Malár a po ňom gen. Štefan Jurech). Zdecimované jednotky Rýchlej brigády sa do zostavy divízie začlenili pri Bielej Cerkvi. Postupne bola nasadená na pravom brehu Dnepru, ktorý v októbri prekročila a pokračovala k Azovskému moru, odkiaľ musela v zime 1941/42 ustúpiť, pričom sa jej podarilo zachytiť na pravom brehu rieky Mius, kde vydržala napriek ťažkým bojom až do júna.

V priebehu obranných bojov na rieke Mius prebral velenie plukovník Malár a jednotka prišla o cca 800 mužov, z ktorých 120 padlo. Ťažké boje prebiehali v druhej polovici februára o kótu 76.7, ktorú bránili vojaci RD. Pri poslednom sovietskom pokuse o dobytie tejto kóty a obce Marinovka dňa 27. februára1942 zahynul nadporučík pechoty Peter Chovaňák z Nesluše spolu so 4 svojimi mužmi. Pri obojstrannom sovietskom obchvate, ktorý slovenskí vojaci odvrátili, bolo okrem 5 padlých aj 21 zranených. Marinovka sa stala osudnou aj druhému z dvoch kysuckých dôstojníkov padlých počas ťaženia proti Sovietskemu zväzu. 17. apríla 1942 tu zomrel nadporučík pechoty Jozef Štefánek z Rakovej. Okolnosti jeho smrti sa mi nepodarilo zistiť, v deň svojej smrti bol však povýšený do hodnosti stotník (kapitán).

RD po vyčerpávajúcich obranných bojov na rieke Mius nemusela ustúpiť, naopak bola začlenená do zostavy 17. armády Wehrmachta zúčastnila sa protiofenzívy s prvotným cieľom Rostov na Done. Tu si príslušníci slovenskej Rýchlej divízie počínali vskutku výborne, keď pri postupe na Rostov zajali okolo600 červenoarmejcov a neskôr pri samotnom dobytí Rostova, keď sa im ako prvým podarilo dosiahnuť južný breh Donu a zajali viac ako 10.000 sovietskych vojakov. Koncom júla začala skupina armád A postup smerom na Kaukaz, v ktorej rámci bola nasadená i RD v zostave 1. tankovej armády, neskôr 17. armády. Divízia prekonala vzdialenosť 700 km v augustových horúčavách a dorazila na predhorie Kaukazu.

Strelník Jozef Talapka zahynul v obci Sucha Cica (Publikácia: Kysuce 1938 1945.,Čadca, KM, 2015)Po prekročení rieky Kubáň sa zmenil ráz krajiny, ukrajinské stepi vystriedali lesy, čo samozrejme prinieslo nový spôsob boja a výrazné spomalenie postupu. Tuhé boje zviedli príslušníci RD v okolí obcí Suchaja Cica a Kutajskaja. 19. augusta padol v lokalite Suchaja Cica desiatník Ján Vertfrain z Čadce, v nasledujúci deň 20.augusta strelník Jozef Talapka z Novej Bystrice a o dva dni 21. augusta strelník Gašpar Dorman z Vysokej nad Kysucou. 10. septembra prebehlo niekoľko útokov sovietskych diverzných skupín na vojakov RD v okolí Kutajskej.

Partizáni prerušili telefónne vedenie a potom ostreľovali spojárov snažiacich sa poruchu opraviť, prepadli kuchynský trén (trén = zásobovacie vozidlo, voz so záprahom), sanitku i autokolónu s ranenými, ba trúfli si aj na delostrelecké postavenie. Pri jednom z týchto útokov zahynul desiatnik Ján Skalka z Oščadnice. V Kutajskej našli svoju smrť i ďalší Kysučania. 24. septembra zahynuli slobodník Pavol Podolák z Krásna nad Kysucou a strelník Jozef Cudrák z Olešnej. Stalo sa tak v čase, keď sa nemecké velenie pokúsilo obnoviť ofenzívu. V polovici októbra, keď už bolo jasné, že tento pokus opäť uviazol, zomreli strelník v zálohe Šimon Gužík z Čadce (14. októbra) a o deň neskôr strelník v zálohe Ján Chovanec z Lutíš. V lokalite Saratovskaja zomrel na následky zranení 3. novembra strelník v zálohe Ján Šudý z Novej Bystrice.

V Gorjačom Kľuči utrpel v novembri 1942 ťažké zranenie strelník Filip Kaplík (*1920) z Horného Vadičova. Zranenie prežil a zdravie mu slúžilo ešte dlhé roky, takže mohol autorovi poskytnúť ústne svedectvo. Filip Kaplík narukoval v októbri 1941 do Liptovského Mikuláša. Jeho vojenská odbornosť bola spojár ‐ telefonista. Na front bol odvelený v apríli 1942 a bol zaradený k divíznej horskej kanónovej batérii 11 (HKB 11). Jeho jednotka mala stanový tábor v kaukazských horách, kde väčšinu času strávil v službe.V osudný deň Nemci natáčali pre potreby velenia z lietadla dosah, rozptyl a účinky delostreleckej paľby na sovietske pozície. Vďaka týmto pokusným výstrelom však Sovieti lokalizovali postavenie delostreleckej batérie a streľbu opätovali, pričom zasiahli jeden kanón.

Pri explózii bolo veľa zranených a medzi nimi i Filip, ktorý utrpel veľmi vážne zranenia. Črepiny ho zasiahli do oblasti hlavy a ľavého ramena. V dôsledku zranení prišiel o zrak na obe oči. Úplne slepý však nezostal, na jedno oko sa mu zrak vrátil asi po pol roku liečby. Na druhé oko však nevidel po zvyšok života. Zo zranení ho liečili najskôr v poľnom „lazarete“ na okupovanom území Sovietskeho zväzu, neskôr bol prevezený do nemocnice v Bratislave, kde sa doliečoval až do februára 1943. Po ukončení liečby mu bolo priznané zdravotné postihnutie na 50% s prislúchajúcim invalidným dôchodkom.

Začiatkom roka 1943 sa situácia obrátila natoľko, že RD musela začať ustupovať späť k rieke Kubáň. Počas ústupu ku Krasnodaru zomrel strelník Jozef Zabavik z Turzovky. 4. februára bolo rozhodnuté o evakuácii RD na Krym. Tá mala prebehnúť letecky a po mori. Divízia bola evakuovaná v priebehu februára 1943, avšak bez veľkej časti techniky. Letecká evakuácia prebiehala z letiska v meste Slavjanskaja. 10. februára tu pri sovietskom nálete zahynul 1 slovenský vojak a 7 boli zranení (z toho 2 “beznádejne“). Dvaja z tých, ktorí nálet neprežili boli strelník Jozef Gacík ‐ Cefrek zo Zákopčia a strelník Ľudovít Valášek z Turzovky. Jednotky, ktoré sa mali evakuovať na lodiach, sa pozemnou cestou presunuli do prístavu Kosa – Čučkana polostrove Kosa. Spolu so slovenskými vojakmi boli evakuované i nemecké, rumunské a ostatné jednotky. Samotný odsun bol chaotický, Nemci sa snažili uniknúť za každú cenu. Pri evakuácii boli uprednostňovaní na úkor svojich spojencov. To sa zle vypomstilo slovenským jednotkám na Kose.

V noci zo 17.na 18. februára 1943 boli zhustené slovenské kolóny trikrát bombardované sovietskym letectvom. Zahynulo tu 8 slovenských vojakov a jeden sovietsky zajatec. Zranených bolo 15, z tých neskôr zomreli ďalší traja. Jeden z mŕtvych bol strelník v zálohe Ján Cudrák z Turzovky. Evakuácia pokračovala i v priebehu celého marca. Začiatkom apríla divízia prevzala svoj operačný priestor. Počas pôsobenia na Kryme zahynul 4. apríla 1943 za bližšie nezistených okolností slobodník v zálohe Alojz Lacko z Dolného Vadičova v lokalite Išun.

Po strate techniky a odsune na Krym bola Rýchla divízia zreorganizovaná v priebehu júna a júla 1943 na 1. pešiu divíziu o sile dvoch peších plukov a dostala úlohu brániť prístupy na Krym zo severu.

Delostrelecký pluk 31

Samostatnou kapitolou sa stalo nasadenie Delostreleckého pluku 31 do bojov na fronte. Tento pluk bol jediným útvarom Zaisťovacej divízie, ktorý bojoval v prvej línii. Stalo sa tak zákulisnými jednaniami jeho veliteľa pplk. del. Karola Pichla s nemeckou stranou bezvedomia ministra obrany i veliteľa ZD. Na základe vyžiadania nemeckého veliteľstva mal byť pluk nasadený ako samostatná jednotka v rámci skupiny armád „Stred“. Veliteľ ZD plk. Kuna bol nútený podpísať rozkaz k presunu 1. februára 1942.

Pluk sa presunul do Charkova, kde bojoval v „druhej“ bitke o Charkov. Začiatkom apríla slovenskí delostrelci obsadili asi 12 kilometrový obranný úsek na osi Ternovaja – Bairak – Kupevachy. 12. mája spustila ČA mohutnú ofenzívu, pred ktorou museli nemecké jednotky spolu s DP31 ustúpiť. Počas pôsobenia pri Charkove od 10. apríla do 30. mája padlo 19 príslušníkov pluku. Medzi zabitých patril strelník Ján Uhrecký z Novej Bystrice, ktorý naposledy vydýchol 27. apríla v lokalite Ternovaja. Samostatné pôsobenie DP 31 bolo ukončené 22.septembra 1942, keď bol pluk po presune včlenený do zostavy Rýchlej divízie.

(pokračovanie nabudúce)

• Článok je z publikácie Kysucký múzejník, ktorú si môžete prečítať na tomto odkaze >>

autor: Mário Janík