Krásno nad Kysucou vo svetle vybraných archívnych dokumentov

Problémom boli pozemky na hranici Strečnianského a Budatínskeho panstva, na ktorých hospodáril Martin Hlužný. Úradníci navštívili Budatínsky hrad, kde žiadali vdovu po Mojžišovi Suňogovi Barboru, aby nedovolila uvedenému Martinovi Hlužnému bačovať a stavať v miestach označovaných „nižšie Hlbokého“ oproti Malej Rakovej (Rakovky), teda na hranici Krásna a Dunajova. Toto územie už malo patriť do chotára Krásna a preto spomenutí úradníci Barboru žiadali, nech rozkáže poddanému, aby tam neklčoval, nerobil si pasienky ani kopanice, keďže k užívaniu daných lokalít nemal žiadne právo.

V roku 1654 sa pri neustálych hraničných sporoch medzi Strečnianskym a Budatínskym panstvom spomína aj krasňanská osada (lokalita) Lazy. V uvedenom dokumente sa uvádza, že tam v tom čase stáli ešte len dva domy. Tie patrili Martinovi Tvrdému a Martinovi Koprovi. V uvedenom roku však tieto dve chalupy zbúrali poddaní z Budatínskeho panstva. Z nich si pritom odniesli rozličné náradie i uschovanú úrodu, medzi iným vo vreciach a plachtách množstvo kapusty. V tom istom dokumente sa spomína aj časť Hlboké, kde budatínci poničili ploty Jána Vojta, Mateja Stanča a Jána Tyska. V starších dobách v prvej polovici 18. storočia, keď ešte mali podstatnú časť Strečnianského panstva v rukách Erdödiovci sa zvykli prenajímať panské pozemky poddaným. Napríklad v roku 1750 si prenajali obyvatelia osady (Vyšné a Nižné) Vane od panstva územia s označením Lieskovina a Vaňov vrch.

Roky 1834–35 boli veľmi neúrodné a obyvatelia už na aj tak chudobných Kysuciach začali kvôli tomu mať veľké existenčné problémy. Predovšetkým tie najchudobnejšie vrstvy. Začali preto z tejto situácie hľadať východiská a jedným z najbežnejších sa v tom čase stalo vysťahovalectvo do úrodnejších a menej zaľudnených častí južného a juhovýchodného Uhorska. Dôležitým impulzom pre túto vysťahovaleckú vlnu boli popri hlade i klamlivé správy, ktoré sa šírili Uhorskom ohľadom vhodných podmienok pre kolonizáciu v banátskych stoliciach, a to hlavne v Krašovskej. Šírila sa fáma, že na kráľovský rozkaz boli odtiaľ vyhnaní pôvodní obyvatelia a na ich pozemky sa hľadajú noví, ktorí zadarmo dostanú ich dom, náradie, dobytok a navyše nebudú poddanými žiadneho zemepána. Realita však bola celkom iná. V týchto stoliciach sa síce dalo usadiť, avšak za podmienky, že migrant má hotovosť aspoň 300 zlatých, aby si mohol postaviť dom, zakúpiť dobytok a poľnohospodárske náradie. Keďže väčšina vysťahovalcov boli želiari a podželiari, ktorí nemali takmer žiadne finančné zdroje, tak i tu sa po príchode museli biedne živiť nájomnou prácou alebo službou, navyše bez akéhokoľvek príbuzenského zázemia a v úplne cudzom prostredí.

So svojimi rodinami sa vtedy z Krásna natrvalo vysťahovali Ján Vlček, Ján Rusnák (manželka Eva Lehotská a tri deti), Jozef Rusnák (manželka Dorota Kubinová), Juraj Šustek (manželka Anna Imudová a dve deti), Ján Ivaník (manželka Anna Droščáková a tri deti), Jozef Chilý (manželka Katarína Ivaníková a dve deti), Juraj Turiak (manželka Anna Jantáková a jedno dieťa), Juraj Králik (manželka Dorota Sivániková a dve deti), Adam Hrinka (manželka Anna Stychlová a štyri deti), Jozef Hrinka (manželka Dorota Beláková a päť detí), Ondrej Hrinka (manželka Mária Sýkorová), vdova Katarína Hrinková (a jej päť detí), Ján Gardík (manželka Mária Hrinková), Ondrej Tkáčik (manželka Mária Buková), Ján Bajcár (manželka Katarína Sýkorová a dve deti), Ondrej Kačanda (manželka Katarína Buková a dve deti), Adam Baník (manželka Katarína Kasajová), Ondrej Brňák (manželka Dorota Herenčáková a štyri deti), Ondrej Michalec (manželka Anna Kopásková a jedno dieťa), Ján Capek (manželka Mária Korhelíková), Ondrej Capek (manželka Katarína Sýkorová a tri deti), Ján Brisuda (manžeka Anna Gavlasová a dve deti), Jozef Kantorík (manželka Katarína Jurčíková a dve deti), Juraj Vojtík (manželka Mária Buchtová), Adam Bukový (manželka Katarína Prievozníková a päť detí), Ján Kotyra (manželka Eva Krúpová a jedno dieťa), Ondrej Tkáčik (manželka Mária Buková), Ján Bajcár (manželka Katarína Kormancová a dve deti), Ján Buchta (s manželkou a tri deti), Jozef Buchta, Juraj Šustek (manželka Mária Kuljovská a jedno dieťa), Ján Planka (manželka Zuzana Buchtová a päť detí), Ján Buchta (manželka Barbora Kormancová a jedno dieťa), Ján Capek (manželka Dorota Gimtasová a päť detí), Jozef Ďurčan (manželka Zuzana Macurová a päť detí), Ján Šustek (manželka Dorota Junáková), Adam Šustek (manželka Zuzana Macurová), Ján Kopásek (manželka Dorota Jakubcová), Juraj Konin (a manželka), Ján Planka (a manželka) a Martin Domajší.

O živote obyvateľov Krásna nad Kysucou v 19. storočí celkom pekne vypovedajú záznamy súdnej stolice, teda zväčša panského (sedes dominalis) a slúžnovského súdu (forum judlium), kde sa takého spory riešili. Najnižšou súdnou inštanciou bola panská stolica (sedes dominalis). Spočívala hlavne na pôvodne vcelku rozsiahlej právomoci (niekde aj hrdelnej) zemepána súdiť svojich poddaných. Jej členov tvoril vlastník panstva, respektíve jeho zástupca, traja pozvaní prísediaci spomedzi obyvateľstva, stoličný slúžny a stoličný prísediaci. V tej dobe bola najvyšším stoličným súdnym orgánom župná sedria (sedes judiciaria). Sedria zasadala prevažne v sídle stolice, teda v Trenčíne a súdne stránky sa tam museli prirodzene dostaviť, prípadne ich tam v prípade väznenia bolo potrebné dopraviť. Dôvodom imobility tohto orgánu boli požiadavky na početnosť jeho členov, keďže sa ho musel zúčastniť podžupan, vo väčších stoliciach až 12 zástupcov šľachty vo funkcii prísediacich, ďalej slúžny a stoličný notár, prípadne podnotár. Pre jej byrokratické odbremenenie boli vytvorené nižšie súdne inštancie riešiace menej dôležité záležitosti. Boli to podžupanský súd tzv. forum vicecomitis (riešiaci spory v hodnote 200 – 12 000 zlatých) a slúžnovský súd (tzv. forum judlium riešiaci spory do 200 zlatých). Župná sedria bola zároveň i odvolávacou inštanciou od panskej stolice.

Zaujímavým kriminálnym prípadom je prípad početných krádeží v Krásne nad Kysucou koncom tridsiatych rokov 19. storočia, za ktoré mala byť podľa výpovedí svedkov zodpovedná do Krásna vydatá Jana B. Na jej správanie sa okrem obyvateľov niekoľko krát sťažovali aj krasňanskí richtári. Veľmi rada údajne okrádala ľudí predovšetkým o ošatenie, plátno a sliepky. Kvôli tomu si jej blízki i vzdialenejší susedia nemohli dať vysušiť prádlo, ani mať voľne pustenú hydinu. Ukradnuté veci údajne predávala po okolitých dedinách. Jej vyčíňanie trvalo roky, riešili ju kvôli tomu viacerí richtári, panské aj stoličné úrady. Viackrát bola kvôli tomu väznená, no napriek tomu od svojho konania neupustila. Zaujímavým je i ďalší súdny prípad zo začiatku štyridsiatych rokov 19. storočia, ktorý riešil spor medzi vdovou po krasňanskom kováčovi Jánovi Zátkovi s jeho bratom Ondrejom. Ten mal byť priženený v Bystrickej doline a rodičovskú čiastku v Krásne užíval práve Ján s manželkou. Keď však Ján smrteľne ochorel, začal si Ondrej nárokovať na tejto čiastke svoj podiel a po Jánovej smrti aj vybavenie jeho kováčskej vyhne. Anna súhlasila s rozdelením majetku na tri časti aj medzi Jánových bratov, teda spomenutého Ondreja a Štefana, ktorý bol zasa priženený v Krásne do osady Jakubcovia. Požadovala však okrem spomenutých manželových vecí náhradu aj za sumu približne 80 zlatých, ktoré už do tohto hospodárstva jej muž investoval.

Z roku 1837 sa zachoval dokument, ktorý popisuje sťažnosť obyvateľov osady Vlčov. Predmetom bol fakt, že obec Krásno si privlastnila pozemok, ktorý patril, ako je v dokumente uvedené k „vlčkovskej dŕžave.“ Tento pozemok sa mal nachádzať v lokalite Pod bučkom a obec ho mala mať v tom čase už upravený do podoby pasienku. Obyvatelia osady Vlčov žiadali od dediny za tento pozemok náhradu, čo sa dlhší čas nestalo. Až v uvedenom roku richtár Ján Čimbora pristúpil k riešeniu tohto problému tak, že vlčovcom pridelil dva pozemky neďaleko pod osadou Grapovci, ktoré boli označované ako „koniec Baričinho“ a „v kopaniciach výrobisko.“ Tieto sa obyvateľom osady Vlčov dali výmenou do trvalého užívania, s využitím vtedajšieho výrazu „večite.“

Významným zdrojom informácii o histórii väčšiny obcí v 18. a 19. storočí sú prenájomné zmluvy (kontrakty) na rozličné panské budovy a pozemky, ktoré sa v ich chotároch nachádzali. Tie totiž okrem mien ich nájomcov obsahujú aj informácie o charaktere týchto objektov, ich vybavení, polohe a podobne. Zaujímavým možno v prípade Krásna nad Kysucou označiť kontrakt z roku 1791, kde sa tamojší obyvatelia na niekoľko rokov vykúpili z robotnej povinnosti. To by nebolo na tú dobu nič nezvyčajné, až na to, že tam ako dôvod uviedli snahu privyrábať si ako furmani pri vození železa, soli a ďalších komodít, plus chodievať do dolného Uhorska na sezónne práce. Z remeselníkov sa v Krásne nad Kysucou v roku 1781 uvádzajú šiesti tkáči a jeden kováč.

Už v súpise z roku 1791 sa v Krásne uvádza ako nájomca panskej krčmy Áron Joachimovič, ktorý sa stal aj na nasledujúce obdobie neodmysliteľnou postavou tamojšieho hospodárskeho života. Okrem Nižnej krčmy si od panstva prenajímal aj právo rybolovu v chotári Krásna, rozsiahle panské pozemky nazývané Nižné kaluže, nachádzajúce sa medzi Krásnom a Oščadnicou, ďalej právo výseku mäsa v Krásne a Zborove, plus panské role nazývané Vlčová v krasňanskom chotári. Od počiatku 19. storočia si navyše do prenájmu na istý čas vzal aj druhú panskú krčmu v Krásne. Áron mal za manželku Elzu Eratemovú, s ktorou mal jedného syna a šesť dcér. Po jeho smrti prevzal rodinné podnikateľské aktivity jeho syn Efraim, narodený v roku 1783. Neskôr bola Joachimovičovcami prenajímaná Nižná krčma prestavaná do murovanej podoby. V roku 1843 boli už jej nájomcami Jakub Altmann a Ernesta Joachimovičová, keďže Áron mal len jedného syna a po Efraimovi tak zrejme rodinné podnikanie prešlo na jeho dcéru so zaťom, respektíve sestru so švagrom. Ďalším obyvateľom Krásna židovského pôvodu bol v danom období Jakub Schucz s manželkou Evou Neuvirthovou a ich dvoma synmi. Ten sa stal na dlhší čas nájomcom dedinskej Vyšnej krčmy. Ako nájomníka ho pri nej nachádzame od druhej dekády 19. storočia až do konca 40-tych rokov 19. storočia, pričom sa ešte i v roku 1843 krčma uvádza ako drevená. Z nežidovských nájomcov si napríklad v roku 1810 krasňanskú vyšnú krčmu prenajímal Juraj Kubala.

V Krásne nad Kysucou sa v roku 1781 nachádzali štyri panské mlyny a jedna píla. Ďalší mlyn sa tu uvádza ako majetok zákupného richtára. Bolo to o dva mlyny menej ako uviedli v roku 1770 pri dotazníku k Tereziánskemu urbáru. V roku 1791 sa v panskom súpise uvádzajú už len dva panské mlyny a jedna píla. Ďalšia tam stojaca píla sa v danom roku rovnako uvádzala ako škultétska, navyše išlo zrejme o prerobený pôvodný mlyn. V roku 1791 panský inšpektor Anton Fabrici povolil poddaným z Krásna Jánovi Komarovi, Adamovi Komarovi a ďalšiemu ich spoločníkovi postaviť v dedine novú vodnú pílu. Jeden panský mlyn si napríklad v roku 1831 do prenájmu vzali Ján, Juraj a Ondrej Ďurana. Ďalší spoločne s pílou si v tom istom roku prenajali Ján, Adam a Martin Kormanec, spoločne s Jánom a Jozefom Komarom, Adamom Stehelom, Adamom Škerenim a Jozefom Gašperákom. Druhú pílu si v roku 1831 prenajali Ján a Jozef Komarovci spoločne s Jurajom Kubalom.

Hospodársky súpis panstva Strečno z roku 1781 obsahuje aj ďalšie zaujímavé informácie. Napríklad aj údaje o platbách za vyklčovanú pôdu. Tu je okrem finančných súm, ktoré krasňania panstvu zaplatili, zaujímavým aj fakt, že tieto záznamy boli čiastočne rozdelené aj podľa osád. Krásno samotné zaplatilo 147,43 zlatých od starých kopaníc, od nových potom 0,45. Okrem toho však zaplatili obyvatelia osád (Vyšné a Nižné) Vane a Drozdovci ďalších 124,30 zlatých za ich klčoviská a obyvatelia osady Sýkorovia ďalších 62,70 zlatých za vyklčované pozemky na vrchu Friška nad osadou. Všetko to však boli staré klčoviská, keďže už v časoch Márie Terézie sa nové klčoviská prísne zakazovalo robiť.

Prvá škola v Krásne mala vzniknúť v budove pôvodnej drevenej fary okolo roku 1800. Učil v nej mladý Jozef Kaštulaj, ktorý bol synom organistu a notára zo Skalitého. Údajne nemal odbornejšieho vzdelania, vedel len písať a čítať a aj to len v slovenčine. V tom čase do školy chodilo len málo žiakov a len malá časť populácie bola gramotná. Ani čelní predstavitelia obcí nevedeli čítať a písať, čomu napovedá fakt, že sa podpisovali len krížikmi. Iné to však začalo byť koncom 19. storočia, kedy si ľudia začali uvedomovať, že aspoň základné vzdelanie im v mnohom uľahčí život. Bolo to aj kvôli tomu, že v tom čase vrcholila emigrácia za prácou do severnej Ameriky a jediným spôsobom komunikácie s rodinnými príslušníkmi bola pošta. Preto významne stúpol dopyt po vyučovaní písania a čítania. Aj v Krásne preto začali hojne vznikať neoficiálne tzv. „čierne školy“, alebo aj „pokutné školy.“ Tie načierno prevádzkovali gramotní gazdovia, či vyslúžilí vojaci za účelom privyrobenia si. Vznikali predovšetkým na kopaniciach a v Krásne to bolo v osadách (Vyšné a Nižné) Vane, Sýkorovia, Šustkovia, Kalinov a jedna bola aj priamo v dolnom Krásne. Veľká časť týchto neoficiálnych škôl zanikla ešte pred rokom 1914.

V druhej polovici 19. storočia aj na Kysuce zavítal pokrok v podobe výstavby Košicko-bohumínskej železnice. Dostavaná bola v roku 1871, kedy tadiaľto prešiel aj prvý vlak, na ktorý sa prišli pozrieť zvedaví ľudia zo širokého okolia. Na mieste terajšej stanice stála pôvodne usadlosť, ktorá sa kvôli výstavbe trate musela presunúť smerom do Vlčova. Tam si gazdovia nanovo postavili svoje obydlia. Staničná budova bola potom medzi rokmi 1890-95 renovovaná.

Autor: PhDr. Marián Liščák, PhD.
Kysucké múzeum