Keď Filip na Bystriciach salajku pálil

Salajkam Tepličianske panstvo bolo na začiatku 18. storočia doménou rodu Löwenburgovcov. Pod toto domínium spadala takmer celá Bystrická dolina.

Bratia Ján Jakub a Fridrich Löwenburgovci celý svoj život zasvätili službe panovníkovi, za čo boli aj náležite odmeňovaní či už úradmi ale aj majetkami (napríklad aj Tepličianskym panstvom). Bratia však nemali na sklonku svojich životov žijúceho mužského dediča, preto ich majetky po ich smrti zdedili ich dcéry Anna Margita s manželom Fridrichom Windischgrätzom a Anna Alojzia s manželom Antonom Gaisruckom. Práve Antonov príbuzný, zrejme brat, gróf František Ondrej Gaisruck zastupoval celkom agilne v roku 1736 Annu Alojziu na Tepličianskom panstve. Ona sama sa na panstve moc nezdržiavala, keďže mala v dedičstve rozsiahle majetky aj v iných častiach monarchie. Z jeho činnosti na panstve sa nám zachovalo viacero dokumentov. Medzi iným aj súdne záznamy panského súdu. Podľa jedného z nich sa František Ondrej Gaisruck 8. augusta 1736 spoločne s provízorom Tepličianskeho panstva Ondrejom Wittichom vybrali do Riečnice riešiť zatknutie židovského remeselníka Filipa, ktorý tam azda bez ich povolenia pálil salajku (potaš). Tá bola v minulosti veľmi cennou surovinou, ktorá sa využívala v remeslách, predovšetkým výrobe skla, mydla, ďalších čistiacich prípravkov či liečiv. Decht z jej výroby sa používal ako mazanie na vozy, či impregnáciu dreva.

Salajka sa vyrábala predovšetkým z tvrdého dreva, teda bukov, dubov, javorov či jaseňov. Vtedajšia skladba miestnych hôr s ešte existujúcimi zvyškami pôvodných jedľovo-bukových lesov tak bola pre jej produkcia veľmi vhodná. Na druhej strane treba podotknúť, že tieto lesy už neboli všade. Bolo to totiž rovnako v čase, kedy sa už o veľmi významnú vlnu odlesnenia pôvodného porastu celého regiónu postarali valasi, aby si zabezpečili pastviny pre svoje stáda. A výroba salajky teda tomuto moc nepomáhala, keďže sa pri nej taktiež spotrebovalo obrovské množstvo dreva. Na jeden kilogram salajky to bola jedna až dve tony dreva. A to aj bolo azda problémom v očiach Gbelianskej časti panstva, keďže sa spotrebovávalo aj ich drevo. Inak Filip je v mnohom veľmi zaujímavým. Nikde sa síce nespomína výroba skla, ale z iných dokumentov vieme, že v obci Klubina sa neskôr zriadila skláreň a v Starej Bystrici je dodnes lokalita volaná Salajňa. Môže byť teda azda práve tento salajkár Filip osobou, ktorá neskôr stála za všetkými týmito aktivitami v Bystrickej doline? Že sa tam presunul z Riečnice, keďže tam už na neho druhá Gbelianska časť panstva nemala prakticky žiaden dosah? Možno sa nám teda cez Filipa prípadne jeho rodinu odkrýva ďalšia časť miestnej histórie.

Salajka

Táto informácia je však okrem toho veľmi dôležitá aj tým, že Filip je vlastne po liehovarníkovi Levlkovi Jeleňovi doloženom v Starej Bystrici v roku 1735, druhým najstarším židovským obyvateľom a remeselníkom doloženým v Bystrickej doline. Filip vyrábal salajku v lokalite Krížnica, kde ho zástupcovia panstva mali aj chytiť a zadržať. Gróf Gaisruck s Wittichom prirodzene zatknutie nevykonali sami a na pomoc si za panstvo pribrali Michala a Jána Čížovcov spoločne s Martinom Opálkom. Filipa sa im však zadržať nepodarilo, ale chytili jeho ženu, ktorú doviedli a dočasne uväznili v dome Čížovcov v Riečnici. Tam ju v komore priviazali za nohu na reťaz. Držali ju vo väzení tri dni, avšak keďže mala malé dieťa, prišla za ňu prosiť jej matka, aby ju k nemu pustili. Požiadavke vyhoveli a výmenou za ňu vzali do väzby jej matku, ktorú panský hájnik Ján Lipták následne odviedol do Terchovej. Tam ju narýchlo uväznili v nejakej pivnici „kde hadov a žáb je mnoho.“ Keďže tam mala strach byť sama, tak navrhla svojim väzniteľnom, že ak tam s ňou nechajú nejaký dozor, tak takémuto človeku zaplatí jeden šesták denne. Plus dala si kúpiť halenu a šaty do chladného počasia za ďalšie tri groše. V pivnici ju uviazali na reťaz, ktorá mala vážiť okolo štyridsať funtov, teda približne 23 kíl. Strávila tam však len jednu noc a na druhý deň ju odviedli do pivovaru v Terchovej, kde ju opäť spútali spomenutou reťazou. Tam sa stretla s Antonom Gaisruckom kvôli vypočutiu. Po pár dňoch jej reťaz zložili ale väznili ju tam ešte nejaký čas až do konania panského súdu, ktorý sa uskutočnil 30. augusta 1736 v Starej Bystrici. Zatýkanie rodinných príslušníkov bolo vtedy bežnou praxou a nátlakovým prostriedkom ako donútiť previnilca sa prihlásiť.

Na tomto panskom súde sa riešil ešte ďalší súdny proces. Keď totiž išli spomenutí Anton Gaisruck s úradníkom Ondrejom Wittichom dolu Novou Bystricou z riečnickej trestnej výpravy, tak stretli oproti osade u Holienky Bystrického vicevojvodu Ondreja Strapáča. Ten tam bol riešiť nejaké panské záležitosti pre druhú majiteľku panstva Annu Margitu Windischgrätzovú. A nakoľko ako vieme v Riečnici sprvoti pri zatýkaní salajkára Filipa nepochodili, tak Strapáč im padol celkom vhod. Počas stretnutia sa pochytili, vicevojvodu dali zadržať, odzbrojiť (mal pri sebe strelnú zbraň) a odviesť najskôr do Kysuckého Nového Mesta a následne do Terchovej. Tam ho držali šesť dní vo väzení, najskôr v pitvore stoličného domu a následne u Terchovského vojvodu Martina Cingela. To musela byť pre neho bezpochyby veľká potupa, keďže Bystrické vojvodstvo a Terchovské vznikli rozdelením pôvodného Tižinského a bola medzi nimi značná rivalita. Tá sa potom vlastne zachovala aj v neskôr rozdelených panstvách Teplička a Gbeľany, pričom Bystrické vojvodstvo zostalo v Tepličianskom panstve a Terchovské v Gbelianskom panstve. Samotnou príčinou zadržania vicevojvodu Strapáča mal byť údajne starší konflikt, keď boli ľudia z Bystríc privolaní do Tepličky pracovať pri žatve, avšak úradníci druhej majiteľky ich nútili ísť v tom istom čase pracovať k píle do Gbelian. Vicevojvoda Strapáč ich mal vtedy odviesť naspäť k prácam v Tepličke, čím si rozhneval úradníkov druhej majiteľky panstva.