Ako uhorský palatín Turzovčanom pasienky vymeral

K takým patrí aj doposiaľ historicky nevyužitá listina Juraja Turza, ktorú vydal pre Turzovku v máji 1616, teda niečo viac ako pol roka pred svojou smrťou. Listina či presnejšie jej jednoduchý odpis, sa nachádza v tzv. Protokole privilégií (Prothocolum privilegiorum metalium, concessionalium, inscriptionalium, aliorumque ejusmodi documentorum oppidi Bittse, scultetorum, possessionum ac incolarum ad arcem Bittse spectantium...), ktorý obsahuje texty rôznych výsadných listín pre jednotlivé obce Bytčianskeho panstva a podľa datovania na titulnom liste, ho spísali v roku 1726. Nie je to úplne tak, pretože sa v ňom nachádzajú aj odpisy listín po tomto dátume, konkrétne v prípade Turzovky z roku 1728.

Jediný, kto zatiaľ Turzom v máji 1615 vydaný dokument využil, bol niekdajší riaditeľ bývalého Štátneho oblastného archívu v Bytči (dnes Štátny archív v Žiline so sídlom v Bytči) PhDr. Jozef Kočiš. V stručnom rukopise o dejinách Turzovky, koncízne opísal jej obsah a v nej sa vyskytujúce lokality. Tento text vznikol zrejme na objednávku mesta niekedy v roku 1967, v čase príprav žiadosti o udelenie štatútu mesta pre Turzovku. V dva a pol stranovom rukopise zaberá zmienka o uvedenej listine len päť riadkov. Pre potreby daného prehľadu však ani nebolo viac treba. Z historického hľadiska je listina natoľko zaujímavá, že sme sa rozhodli venovať jej väčšiu pozornosť a predstaviť ju širšej verejnosti v predkladanom článku.

Takmer identickú listinu, vydal Turzo dokonca v ten istý deň, v rovnakej záležitosti aj obci Kolárovice. Ani jedna zo spomínaných listín sa ale nezachovala v origináli (alebo o nich nateraz aspoň nemáme vedomosť), ich znenia sú známe len z neskorších odpisov z 18. storočia. To evokuje dojem, že Turzo vydal podobné listiny ak nie všetkým, tak určite viacerým obciam svojho panstva súčasne. Napokon jeho vyjadrenie z listiny by tomu nepochybne nasvedčovalo: ...poznajúc príčiny súčasného stavu, chceme predovšetkým zaviesť medzi poddanými v obciach, patriacich nášmu Bytčianskemu zámku, nachádzajúcemu sa v Trenčianskej stolici, vo všetkom dobrý poriadok...

Časť mapy Plan von dem gezogenen Cordon... z roku 1763, kde sú zakreslené Turzom vymerané lokality (Národná Széchényiho knižnica v Budapešti)

Pre lepšie pochopenie iste nebude na škodu, ak listinu uvedieme v slovenskom preklade celú:

My, gróf Juraj Turzo z Betlanoviec, palatín Uhorského kráľovstva, sudca Kumánov, tiež večný župan Oravskej stolice, dôverný radca najsvätejšieho kniežaťa a pána, pána Mateja, z Božej minulosti vyvoleného rímskeho cisára, vždy vznešeného a tiež nemeckého, uhorského a českého kráľa, arcivojvodu rakúskeho a vojvodu burgundského a uhorský miestodržiteľ, dávame na známosť znením tejto listiny všetkým, ktorých sa to týka, že my, z istých, zrejmých príčin, chceme predovšetkým vo všetkom dobrý poriadok medzi poddanými obcí patriacich k nášmu Bytčianskemu zámku, nachádzajúcom sa v Trenčianskej stolici zaviesť, tento udržovať, zachovávať a akékoľvek nezhody odstraňovať.

Pokiaľ ide o hole, salaše, prístrešky a pasienky stád oviec, je treba valachov prichádzajúcich z Oravy, ako aj našich poddaných Bytčianskeho panstva zaviazať pevnou prísahou, keďže oni budú užívať zisky a tešiť sa z nich, zároveň je potrebné určiť, aké veľké stádo oviec budú jednotlivé dediny každoročne držať a aký poplatok z nich nám budú povinné odovzdávať. V prítomnosti týchto našich poddaných tak ako i našim dedičom a nasledovníkom prijali sme nasledovné a trvalé rozhodnutie.

A síce, obec Turzovka bude užívať tieto hole, vrchy, pasienky a salaše: Na Uherskú po Studničky a po všeckych kyčerkach, po Príslop, za Žiarikom dolu Bučníkovym grúňom, na Usť Banského, na Klokočovy i na Košariskoch, na Zarisku i nad Usť Banským, na Usť Rieky v pol Olešnej i s inými Poľanami a Košarisky, na Hlinenej i na Vrch Rieky Kyčerky, za Kyčerku Priehalmi, na Živčákovej a na Nad Korni, v Korni a na Usť Ráztok na Velikem Žare nad Banskym. Na ktorých za súčasných podmienok a stavu až do ďalšieho nášho rozhodnutia alebo našich dedičov, môže valašské stádo týchto valachov ako i nových počítajúce tisíc oviec každoročne vydržiavať a chovať. Od neho nám budú platiť obvyklý dvadsiatok alebo v naturáliách alebo v peniazoch, pričom je dohodnuté, že za jeden kus dobytka sa ráta jeden zlatý a 25 denárov. O tom, koľko oviec by mali naši poddaní na týchto vrchoch, holiach, lúkach a pasienkoch vlastniť a mať, to nech rozhodnú štyria ľudia z obce Turzovka so zvoleným valašským vojvodom. Výška platby sa má určiť od veľkosti ovčieho stáda pre letné i zimné ustajnenie tak, aby ju mohli poddaní odovzdať a aby o nej boli v Bytči vyrozumení. Jednotlivé hory, lesy, háje a hájené rieky nech sú našimi hájnikmi strážené, v ktorých sa vtáctvo, zver i ryby lovia, zostávajú úplne nedotknuté a neporušené. Na ktorého moc a svedectvo túto listinu s chirografom a našou pečaťou potvrdenú sme povolili vydať. Vykonané a dané na našom zámku v Bytči, 26. mája roku Pána 1616.

Na listine je viacero veľmi zaujímavých skutočností, ale my sa budeme venovať najmä jej významu z hľadiska histórie.

Predovšetkým je v nej potvrdené, že valasi prichádzali na Kysuce, okrem iného, i z Oravy. V Turzovke je táto skutočnosť doložená osobným menom Ondrej Oravský (Andreas Aruensis), vyskytujúcim sa v novej obci v roku 1612, keď tam tento osadník okolo sviatku sv. Juraja prišiel a zaujal svoju usadlosť. Takisto meno Živčák, od ktorého dostal pomenovanie jeden z tunajších vrchov, sa hojne vyskytovalo na Orave. Pričom si treba všimnúť, že pomenovanie vrchu Živčákova bolo v čase vydania listiny vžité, čo znamená, že valach s týmto menom musel na tomto území žiť oveľa skôr, prinajmenšom v druhej polovici 16. storočia.

Ak si všimneme, všetky lokality vymenované v listine sa vzťahujú na severnú časť pôvodného turzovského chotára. To, že z tohto územia v danom období poznáme takú podrobnú toponymiu dokazuje, tak ako v prípade Živčáka, že sa tu valašský dobytok pásol už dávno predtým, pravdepodobne už v prvej polovici 16. storočia. Disponujeme istými indíciami, ktoré poukazujú už na koniec 15. storočia, tzn. ešte v období neskorého stredoveku. V roku 1498 totiž protestovali majitelia Budatínskeho panstva Suňogovi proti odháňaniu oviec na Bytčianskom panstve smerom k Morave. V tej dobe mohlo ísť o oblasť neskoršej Turzovky či Vysokej. Všetko je to len potvrdením prieniku valašského obyvateľstva do končín severozápadného Slovenska od konca 15. a v priebehu 16. storočia.

Viaceré z lokalít uvedených v listine sa nedajú presne identifikovať na súčasnej mape (Studničky, Priehalmi), niektoré sú naopak rozpoznateľné ihneď (Uherská, Usť Banské, Hlinené, Klokočov) a sú aj také, ktorých identifikácia je nejednoznačná (Košariská). Vzhľadom na to, že listina je známa len z odpisu, nie je úplne isté, či je správne odpísaná. Z to‐ ho, čo vieme stotožniť so súčasným stavom miestnej toponymie vyplýva, že jednotlivé lokality nie vždy idú v takom slede, ako sa vyskytujú v teréne. Identifikovať vieme vrch Uherská (1029 m n. m.), kde však hľadať Studničky je otázne. Veľmi všeobecné je taktiež označenie po všetkých kýčerkách. Slovom kýčerka sa označoval malý, úplne alebo čiastočne zalesnený vrch, ktorých bolo v sledovanom teritóriu veľa. Príslopom sa zase označovalo plytké vysokohorské sedlo, Žiarik bolo menšie žiarom vypálené miesto, ako napovedá deminutívna podoba názvu. Bučníkov grúň – (grúň=horská, lesná stráň) nachádzajúci sa v bukovom poraste.

Na mape z roku 1762 sú severne od Banského potoka zakreslené Zsjare a Bucsnikovati M.(ons). S veľkou pravdepodobnosťou ide práve o miesta menované v listine. Bučníkov grúň by sme mohli stotožniť s vrchom Vrchpredmier (828 m n. m.), na západ od neho sa nachádza osada Žiar. Usť Banské je miesto ústia potoka pretekajúceho touto osadou, identifikácia Klokočova je jasná. Otázkou ostáva, či sa spomínané Košariská vzťahujú na lokalitu Košariská v Hlinenom, alebo ide o iné miesto. Miestny názov Na Žarisku nad Usť Banským je taktiež celkom jednoduché identifikovať, ide o miesto, ktoré dnes označujeme Klin. Veľmi nejasné je však Usť Rieky v pol Olešnej. Ale mohlo by ísť o dolinu Plaskurovej Ráztoky (Chotárneho potoka) alebo dolinu Potôčky, cez ktorú preteká Zmiatkov potok.

Text listiny v Protocollum privilegiorum (Štátny archív v Žiline so sídlom v Bytči)

Z ďalších lokalít vieme identifikovať Hlinené, Živčákovu a Korňu. Miesto Usť Ráztok na Velikem Žare nad Banskym možno opäť identifikovať ako Klin, kde sa Polkovský potok vlieva do Predmieranky (ústie ráztok). Lokalita sa nachádza nad Banským a prvé vojenské mapovanie nám lokalizáciu potvrdzuje, keďže toto miesto uvádza ako Schor – Žor = Žiar. Dokonca je pravdepodobné, že prvé vojenské mapovanie zachytáva nárečovú podobu miest‐ neho názvu (Žor). Zaujímavé je použitie apelatíva priehalna = hoľa, horské sedlo. Hoci sa zrejme nepodarí úplne presne lokalizovať všetky vymenované lokality, kde Turzovčania mohli pásť stáda svojich oviec, ako sme spomenuli, všetky sa nachádzali na sever od Kysuce, najjužnejším pasienkom bola Živčákova. Vo všeobecnosti išlo o dnešnú oblasť Klina, Vrch Predmiera, Vrch Hlineného, Hlavíc, Hrubého Buku a Potôčkov.

Na všetkých týchto pastviskách mali prví Turzovčania povolenie od zemepána chovať a pásť tisíc oviec. Určite ich toľko nebolo, touto listinou zemepán vytvoril len právny rámec a určil, aké početné môže byť stádo Turzovčanov. Z iného zdroja totiž vieme, že pri sčítaní oviec v tom istom roku chovali Turzovčania celkovo 590 oviec, z toho najviac richtár Juraj Sruban. Jeho stádo pozostávalo z 246 oviec, druhým najväčším bačom bol Murínek s 87 ovcami, 58 ich mal Mišo Zjavko a 55 Kumaník. Félix Cibulka 48, Pavol Slezák 38, Marek Sruban 25 a Marko Bonec 23. Ďalší traja uvedení v súpise ich mali len po pár kusov, Kudelik 6, Martinko a Miko Belko po dve. V listine sa hovorí, že o tom, koľko majú v Turzovke pásť oviec, mali rozhodnúť štyria ľudia z obce spoločne s novozvoleným valašským vojvodom.

Niet pochýb, že medzi kvartetom mužov, ktorí rozhodovali, bol aj richtár Juraj Sruban. Touto listinou teda Turzo vyčlenil pre prvých Turzovčanov pasienky a zároveň určil podmienky, za akých sa na jeho majetkoch mohlo pásť. Zabezpečil si tak pravidelné príjmy aj z chovu oviec. Ako sa v listine píše, valasi mohli na zámok do Bytče odvádzať klasický dvadsiatok v naturáliách, alebo ho mohli vykúpiť v peniazoch, pričom za jednu ovcu sa rátala suma jeden zlatý a 25 denárov. V Turzovke by výsledná suma podľa sčítania oviec z roku 1616 činila 737,5 zlatého. Pričom boli obce s viac ako tisíc (Dlhé Pole, Kolárovice) i dvetisíc kusmi (Veľké Rovné). Celkovo panskí úradníci napočítali v obciach panstva 9199 kusov oviec. Teoreticky mohlo do zemepánovej pokladnice len za chov oviec ročne pribudnúť 11 498, 75 zlatých.

Listina vymeriavajúca tunajším obyvateľom pasienky na chov oviec je po lokačnom privilégiu druhou priamou písomnosťou, ktorú bytčiansky zemepán Juraj Turzo vydal pre prvých Turzovčanov. V záverečnej formule sa píše, že listina bola, okrem pečate potvrdená chirografom. Bol to dômyselný systém, ako predísť falšovaniu písomností. Text listiny sa napísal na pergamen dvakrát (v dvoch rovnopisoch) pod seba. Do stredu, medzi texty listín sa potom vpísali zvyčajne tri prvé písmena abecedy a následne sa cez ne listina rozstrihla na dve polovice.

Jedno vyhotovenie si uchoval zemepán, druhý rovnopis v tomto prípade dostal akiste do opatery richtár. Ak by niekedy prišlo k pochybnostiam o pravosti listiny, priložili sa obe časti k sebe a rozstrihnuté časti museli presne lícovať. Je veľkou škodou, že takúto zaujímavú a pre Turzovku cennú listinu nepoznáme z originálu. Ktovie, možno nateraz ticho čaká v niektorom z archívov na svojho objaviteľa, ale v budúcnosti sa s ňou budeme môcť detailne oboznámiť tak, ako predtým v prípade lokačného privilégia.

Mgr. Drahomír Velička, PhD.

• Článok je z publikácie Kysucký múzejník, ktorú si môžete prečítať na tomto odkaze >>