Niektoré listy majú v sebe viac než len slová. Nesú vôňu domova, spomienky na detstvo, aj úprimnú starosť o kraj, z ktorého človek pochádza. Do našej redakcie prišiel list od rodáčky z Kysúc, ktorá už dlhé roky žije v Bratislave. Prečítajte si, o čom píše.
V listoch sa vracia do rodných lesov, hovorí o tom, čo ju potešilo, ale aj zarmútilo. Jej slová sú jednoduché, no pravdivé a určite oslovia každého, komu na domove záleží.
Vážená redakcia,
Text, ktorý vám posielam, bol pôvodne určený pre nášho starostu. Brat, po ktorom som ho chcela poslať, ma však upozornil, že pán starosta má veľa vážnejších problémov, tak som list odložila.
V dnešnej dobe sa ekológii venuje viac pozornosti, preto som sa ho po dlhej dobe rozhodla poslať.
Ak by to bolo vhodné, uverejnite môj list vo vašich novinách, prosím. Odstránila som miestne názvy, takže list sa môže vzťahovať aj na iné obce na Kysuciach.
Starí ľudia sú dnes mladým na smiech. Nie sme predsa len v starom Ríme. Nechcem byť moralistka, a preto – ak by ste tieto myšlienky použili, urobte to, ako uznáte za vhodné. Aj keby ste list hodili do koša, vôbec sa nenahnevám. Snaha bola.
S úctou
Vaša čitateľka B.B.
List pre starostu:
Vážený pán starosta,
Po dlhom čase som sa dostala na tri dni na moje rodné Kysuce. Prvá cesta ma zaviedla do hory, na známe miesta. Úžasná vôňa, príjemný chládok a huby. Zašla som až do malého lesíka, ktorý sme volali Plávkový. Krásne spomienky... ale tie huby, plávky, boli surovo rozkopané. A nielen plávky, ale aj pečiarky, rýdziky a ďalšie huby.
Hubár zbiera to, čo pozná. Naši Kysučania majú najradšej hríby a kozáky. Prečo potom ostatné nenechajú na pokoji? Veď majú taký krátky život a sú ozdobou lesa.
Hovorím si, ako dobre, že tí, že asi na hubách trénujú rozkopávanie na majstrovstvá vo futbale. Ešte že nedokážu jedným takým kopnutím vyvaliť strom. Bolo by to hneď ako po víchrici.
Viem, nemôžem za všetko viniť iba mojich rodákov. Prázdninujú tu aj ľudia odinakiaľ. Musím uznať, že v hubárstve sa sortiment zberu rozširuje, ale pomaly. Pred rokmi mi jeden starší muž chcel vyhodiť z košíka bedle. „To je otrova!,“ zakričal na mňa. Možno by ste mohli zavolať odborníka – mykológa, ktorý by ľuďom urobil prednášku aj s výstavou húb.
Veľa iných vecí ma v tom lese trápi. Plastové aj sklenené fľaše, plechovky, odpad, množstvo raždia, konárov a popadaných stromov. Dokonca som našla aj škatuľku od cigariet. A vedľa lesa – nepokosené, zarastené lúky!
Kto nás znova naučí hospodáriť? Naši mladí čumia do mobilov, smartfónov, tabletov – uchvátil ich virtuálny svet. Ako to bude pokračovať?
Pôdu na Slovensku si prenajímajú cudzinci – Dáni, Holanďania – a vyplatí sa im to. Na čo čakáme my? Na pohromu, ktorá nás prinúti vážiť si to, čo máme pod nosom?
Začala som horou a ňou aj skončím. Môj starý otec mal les čistý ako dlaň. Učil ma nehovoriť v ňom príliš nahlas. „Pozri, tam má jazvec dieru do brlohu. Vyplašíš ho.“ Domov vždy niečo priniesol – aspoň žŕtku na pleci alebo pár rýdzikov korenistých, ktoré volal „bele“. Babička, jeho manželka, mu ich robila so zemiakmi pokrájanými na kocky a pomastené maslom. Dnes do nich ľudia s chuťou kopú...
P. S. Žijem v Bratislave. Vôbec si nemyslím, že tu sú ľudia iní. Včera ráno som na autobusovej zastávke našla ohorky cigariet, prázdne fľaše. Pritom je hneď vedľa kôš na odpadky. Smutné…
Sú krajiny, kde sa to nemôže stať, lebo prichytenému občanovi naparia poriadnu pokutu. Ale taký represívny systém sa nám nepáči. Chcem, aby to ľudia pochopili sami. Som naivná, pravda?
Pán starosta, tento list zostal veľmi dlho neodoslaný. Odvtedy sa všeličo zmenilo. Viem, že padnuté stromy obohacujú pri svojom rozklade lesnú pôdu a pomáhajú prežiť viacerým živočíchom aj spomínaným hubám. Teda nie les „čistý ako dlaň“, aký mal starostlivý hospodár – môj pracovitý starý otec. Je však dobré nájsť kompromis a nechať tam len to, čo prírodu obohatí.
Pozdravujem vás a prajem, aby ste múdro spravovali svoje obce.
Vaša čitateľka B.B.
Foto ilustračné: Jaroslav Cabadaj
Záver redakcie
List našej rodáčky je viac než len nostalgickou spomienkou, je tichou výzvou k zamysleniu. Hovorí o úcte k prírode, k pôde, k práci i k hodnotám, ktoré sa pomaly vytrácajú. Možno je to len pár riadkov od ženy, ktorá sa po rokoch vrátila domov, no jej slová majú váhu – lebo vychádzajú zo srdca.
