Nosnou dejovou líniou je príbeh o považskom zemanovi Gašparovi Suňogovi a jeho druhovi Jánovi Podmanickom. Gašpar sa ako reálna historická osobnosť stal zakladateľom šľachtického rodu Suňogovcov z Jasenice a Budatína, ktorí vládli Kysuciam vyše tristo rokov a zaradili sa medzi významné postavy uhorských dejín.

Gašpar sa v písomných prameňoch objavuje až u koncu 15. storočia a jeho mladosť je úplne neznáma. Práve to dalo autorke možnosť rozvinúť fantáziu a „naštartovať“ Gašparovu vojenskú kariéru. Podľa starších pramenných materiálov bojoval po boku Mateja Korvína už proti Jurajovi Poděbradskému. Román začína o niečo skôr ako česká vojna, a to porážkou bratríkov v roku 1467. Príbeh je samozrejme, fikcia, hoci mnohé z postáv boli skutočné. Osud zavedie hlavných hrdinov aj na niektoré považské hrady, do Žiliny a na Kysuce.

Andrea Paráčová pochádza zo Žiliny. Študovala na Filozofickej fakulte UK archívnictvo s históriou a od ukončenia školy pracuje v Kysuckom múzeu ako historička – kurátorka. Vo voľnom čase rada číta a píše. Miluje históriu, pamiatky (najmä hrady), prechádzky v prírode, more a príbehy s dobrým koncom.

Anotácia

Láska, boj, vášeň, čary… Jedno prepletené s druhým na pozadí historických reálií. Uhorsko, rok 1467. Kráľ Matej konečne zúčtuje s bratríkmi, mnoho rokov sužujúcimi krajinu.

Mladý považský zeman Gašpar Suňog sa do likvidácie poslednej bratríckej pevnosti vo Veľkých Kostoľanoch zapletie viac, než plánoval, a dostáva sa i so svojím druhom Jánom Podmanickým do pozornosti panovníka.Mladíci priťahujú ako magnet dobrodružstvá, v ktorých ide o život.

Pátrajú po nezvestnom Jánovom strýkovi Blažejovi, ktorý zradil bratríckeho kapitána Švehlu i po desiatkach záhadne unesených dievčat. Bojujú so zbojníkmi sužujúcimi žilinských mešťanov a čelia pomste.

Ich cesta je plná dobrodružstva, odvahy, priateľstva a lásky, ale i zrady a nenávisti. Dostanú sa napokon pod ochranné krídla kráľa, ktorý má v rodovom erbe havrana, alebo ich púť predčasne ukončí ruka nepriateľa?

Úryvok

Z mešteka vytiahla ešte jednu bábiku, zahalenú do belostného čipkovaného ručníčka s vyšitými písmenami KK, čo ukradla Blažejovi. Nepochybovala, že patril jeho žene Kataríne z Kornice. Chvíľu na ňu civela, zatiaľ čo v druhej ruke špinavej od zeminy omieľala dlhý železný klinec. Priložila bábiku pod hrču na bukovom kmeni, zahnala sa a prepichla ju.

Klinec prerazil lyko a zabodol sa do stromu. Bábika na ňom ostala visieť a Dorote sa na okamih zazdalo, že sa biela čipka sfarbila na červeno. Ale to je isto len mámenie zmyslov... Zatočila sa jej hlava a les vôkol potemnel. Akoby sa tá hrča na strome zväčšila a škľabila na ňu. Už len pár slov... Slabým hlasom začala zariekať: „Bodaj by si zamrela, bodaj by si zhynula, bodaj by ťa choroba skvárila a svojho muža si pre mňa zanechala!“

A. Paráčová