Pri ceste z Turca do Liptova prechádza štátna cesta aj železnica v dĺžke okolo 5-tich km najjužnejším cípom regiónu Orava.
Tých čo sledujú okolitú krajinu počas cesty autom - po prejdení Kraľovianskeho meandra, alebo vlakom - po východe z Kraľovianskeho tunela, určite upúta silueta strmého bralnatého vrcholu týčiaceho sa na pravom brehu Váhu, nad jeho sútokom s riekou Oravou, ktorému dávajú dolomit a vápenec belostnú farbu. Väčšina turistov vie, že touto významnou krajinnou dominantou na pomedzí Oravy a Liptova je Šíp – presnejšie Zadný Šíp 1.144 m, vzbudzujúci údiv a rešpekt svojou výškou a divokosťou strmo sa týčiac nad hlboko zarezaným údolím Váhu. Pri pohľade z opačného smeru, od Ľubochne, vidieť aj 1.170 m vysoký Šíp, ktorý je zároveň najvyšším vrcholom celého podcelku Šípska Fatra, ktorá bola do roku 1978 súčasťou Chočských vrchov, no potom ju odborníci kvôli podobnejšiemu geologickému zloženiu, priradili k Veľkej Fatre.
Aj kysuckí turisti seniori, pri cestovaní na seniorské potulky, sa po viac rokov naňho pozerali s vážnosťou a predstavou jeho nezdolateľnosti. No boli aj takí, ktorým tajne šarapatili myšlienky na jeho pokorenie.
Po viacerých debatách a výpočtoch „náročnejších“ vrcholov (Ľadonhora, Strážov, Veľký Choč, Lysá hora), ktoré sme zvládli prišiel koncom tohtoročného leta (12.9.2023) na rad aj „obávaný“ Šíp. Napriek predchádzajúcim obavám nás napokon vystupuje v Stankovanoch z vlaku rovných 20 s odhodlaním, že od dnešného dňa bude aj Šíp patriť medzi vrcholy ktoré sme zvládli.
Vedeli sme čo nás čaká a tak sme sa, po takmer 1,5 km pohodlnej chôdze Stankovanmi popri Váhu, po prejdení podjazdu pod železnicou, s odhodlaním pustili do strmého stúpania po zelenej turistickej značke smerom k osade Podšíp. Značka vedie „starým“ chodníkom, ktorým chodievali jej obyvatelia najmenej od roku 1808 – ktorý je prvou písomnou zmienkou o tejto osade. Mimochodom, typické kopaničiarske osady ako je Podšíp a Federovo (obe v Stankovanoch) na Liptove nenájdete. Lokalizácia osady spôsobila, že prístupový chodník nemôže byť iný ako strmý. Výhodou pre nás je, že lesný porast, ktorým vedie nás netieni iba na krátkych úsekoch a chráni nás pred páliacim slnkom.
Pobyt na tomto magickom mieste, ku ktorému sme prekonali vyše 300 výškových metrov, si užívame a využívame aj na dlhší oddych. Uvedomujeme si však, že nie sme ani v polovici, lebo nám ešte treba prekonať 400 metrové stúpanie – a to len na dosiahnutie Zadného Šípu a potom ešte ďalších takmer 100. Pokračujúc, po prestávke, strmým chodníkom k nemu si uvedomujeme, že za mokra by sme to dávali oveľa ťažšie. Síce s malým časovým rozdielom, ale napokon sa všetci tešíme z jeho zdolania. A keď už oddychujeme a užívame si zaslúžene výhľady, ktoré tento atraktívny vrchol poskytuje zisťujeme, že sa ešte nemusíme báť zaradiť do plánu občas aj výstup na podobný vrchol, pretože sme výstup takmer všetci zvládli v čase uvedenom na turistických smerovkách. Možno si poviete – to je toho trištvrte kilometrové stúpanie. Pre mladého je to hop-hop, ale pre tých, čo so sebou vyniesli aj sedem krížikov je to podstatne iný pocit.
Chodník medzi Zadným Šípom a hlavným vrcholom je vďaka ostrému skalnatému hrebeňu nie o moc menej náročný, ale vďaka, aj keď len občasným, ale zato úchvatným výhľadom do údolia rieky Váhu aj Oravy, oveľa zaujímavejší. Naozajstnou odmenou sú panoramatické výhľady zo samotného vrcholu Šípa 1.170 m na veľkú časť Liptova aj Oravy s ich dominantnými horstvami – Chočské vrchy, Veľká Fatra, Nízke a Vysoké Tatry, Roháče aj opačne ležiacou Malou Fatrou. Na malom priestore vrcholovej časti máme problém urobiť spoločnú vrcholovú fotografiu.
Chodník, po ktorom uzatvárame dnešnú okružnú trasu späť do Stankovian, má v priemere o tretinu miernejšie stúpanie ako výstup na Zadný Šíp a hlavne vedie do Zaškovského sedla širšími chodníkmi a neskôr lesnými zvážnicami. To robí zostupovú trasu omnoho menej namáhavou.
Postupný odchod po odpočinku v Žaškovskom sedle z nás počas klesania Škutovou dolinou do Stankovian urobil nesúrodú partiu, ktorá sa napokon zbieha až na železničnej stanici Stankovany tesne pred odchodom vlaku do Žiliny. Aj tu sa potom prejavuje nesúrodosť – takmer polovica kolektívu odchádza aktuálnym spojom a tá druhá, kvôli „po túrovému“ pivu odkladá odchod o necelú hodinu a cestuje ďalším spojom.
Text a foto Anton Opial
