Trasa: Nová Bystrica, ZŠ – Novosad – osada Ďuraškovci – Polianka – osada Koštúrovci – Michalcovia – Čierna Lutiša – Bolgušavia – Skriželné – Nová Bystrica, Lány.

Dĺžka: 15,5 km, stúpanie +610 m, klesanie -640 m, čas na prejdenie 6:15-6:45 hod.
Charakteristika: stredne ťažká trasa, z vrcholových partií ďaleké výhľady, orientačne náročná.
Počet účastníkov: 21.
Počasie: polojasno, dobrá dohľadnosť, teplo
Dátum seniorských potuliek: 7.7.2022.

Z autobusu vystupujeme na zastávke Nová Bystrica, ZŠ, kde nás už čakajú dvaja kolegovia tiež turisti seniori. Dnes máme namierené do doteraz neznámej časti Kysuckej vrchoviny. Domácim sa však vybratá trasa moc nepozdáva a tak súhlasíme, že nás prevedú „po svojom“.

Už dlhší čas panuje horúce počasie a tak som pri pohľade na leteckú mapu vyberal trasu tak, aby sme síce išli na prechádzku, ale pritom boli v tieni lesa. To bol plán. Až pri stúpaní Bridličnou dolinou zisťujem, že som zabudol na fenomén menom „kôrovec“. Odlesnené svahy, len miestami skúpo porastené väčšinou náletovými drevinami, nás dnes pred slnečnou páľavou neochránia.

Asi po 2,5 kilometri nakrátko opúšťame žltú značku smerujúcu na masív Vojenného a pokračujeme popri potoku k prameňu U Lacha o ktorého obnovu a úpravu sa zaslúžili novo bystrickí turisti.

Od prameňa sa nevraciame späť, no na žltú značku sa opäť dostávame neveľkým oblúkom cez samotu U Novosadov. Zdá sa, že stúpanie na nej snáď ani neskončí, ale nakoniec sme sa predsa len dočkali.

Z hrebeňových častí, na ktorých navštevujeme miesta dnes už zaniknutých osád Ďuraškovci a Koštúrovci, obdivujeme takmer neustále výhľady na okolité horstvá, ktorým dominuje, čo by kameňom dohodil vzdialená, Krivánska Malá Fatra, ale ulahodil aj pohľad na opačnom konci Malej Fatry viditeľný Kľak.

Od bývalej osady Koštúrovci naberáme kurz späť do Bystrickej doliny. Takmer pod vrcholom obchádzame Čiernu Lutišu (951 m) a z následného pomerne strmého klesania nás vyslobodzuje až príchod do osady Bolgušovia. Náš sprievodca Tóno to mal dobre vyrátané, prišli sme akurát v čase, keď jeho polovička Milka, končila s prípravou bohatého pohostenia na ich chate. Tento ich neočakávaný počin nás všetkých veľmi potešil a bez náznaku akéhokoľvek protestu sa rýchlo „udomácňujeme“.

Dobu nášho prekvapujúceho pohostinného pobytu, ale limituje odchod autobusu, ku ktorému musíme prejsť ešte takmer štyri kilometre dolinou Skriželné a tak sa s veľkou vďakou lúčime s našimi hostiteľmi.

Text a fotografie Anton Opial