Už v prvej tretine 20. storočia uzrela svetlo sveta ušľachtilá a hlavne veľkolepá myšlienka sústrediť v blízkosti mesta Martin, ktoré bolo už od polovice 19. storočia v povedomí slovenskej verejnosti známe ako hlavné centrum národného a kultúrneho života na Slovensku, pamiatky ľudovej architektúry z celého Slovenska a usporiadať ich na ploche 15 ha rozčlenenej na jednotlivé národopisné oblastí formou skanzenu – múzea v prírode.

„Overiť si“, čo z tohto zámeru sa do dnešných dní podarilo sa vybrali na svojich ďalších seniorských potulkách aj turisti seniori z nášho regiónu. Čas na tento druh poznávacích aktivít bol vybraný úplne presne – včasná jar, keď na horách turistom ešte „zavadzajú“ zbytky snehu a hlavne predpoveďou počasia avizované daždivé počasie počas celého dňa, ktoré sa asi najviac podpísalo na počte účastníkov. Za históriou do skanzenu – Múzea slovenskej dedine v Martine Jahodníckych hájoch nás cestovalo len 15.

Ihneď po začiatku prevádzkovej doby si kupujeme lístky a s pripravenou sprievodkyňou sa vydávame za zoznámením sa s pre nás dosť dôverne známou históriou siahajúcou až do čias do nášho detstva, k čomu prispievajú aj tu sústredené objekty ľudovej architektúry z oblastí Kysuce – Podjavorníky, Turiec, Orava a Liptov, ktoré v oblasti bývania, type usadlostí, sakrálnych stavieb aj zabezpečovania každodenných, pre život nevyhnutných, potrieb majú veľmi mnoho spoločného.

Od našej sprievodkyne dostávame naozaj fundovaný výklad, ktorý môžeme, aj vďaka nášmu veku, konfrontovať s tým, čo nám z detstva utkvelo v pamäti. Je tu naozaj na čo pozerať a spomínať. Len zistenie, že prevažná väčšina súčasných objektov pochádza ešte z obdobia pred rokom 1990, kedy skončila výstavba vyššie spomínaných štyroch regiónov a odvtedy rozširovanie expozície o objekty z ďalších 8-mich plánovaných vykazuje nulový prírastok, nevdojak vyvoláva analógiu s, v mysli ešte zo školských čias zahrabaným, výrokom Shakespeara „Niečo je zhnité v štáte Dánskom“ .

Priestor sa dokonca nenachádza ani na zariadenie jestvujúcich usadlostí aj keď depozitáre sú plné zbierkových predmetov. A ďalšia vec pri ktorej sa nedá nepristaviť je skutočnosť, že stav väčšiny týchto exponátov je alarmujúci ak nie kritický - s poškodenými strešnými krytinami spôsobujúcimi zatekanie do objektov urýchľujúce paradoxne ich zánik na mieste, kde boli premiestnené so zámerom ich zachovania pre ďalšie generácie.

Pohľad na tieto strechy pôsobil tak akosi čudne pri počúvaní výkladu o používaných materiáloch a spôsobe údržby striech v pôvodnom prostredí: - že dobrý gazda sa po každej zime venoval v prvom rade údržbe a drobným opravám strechy, pretože evokoval myšlienku, že tieto objekty gazdu nemajú.

Napriek tomu, veď toto sa dá s prísunom finančných prostriedkov určite raz dá do poriadku, sme boli všetci s videným a počutým veľmi spokojní.

Text Anton Opial
Fotografie Miroslav Pavelek a Anton Opial