Nachádzali sme sa na hranici inverzie. Dole pod nami bola hmla a na obzore sa nám ukázali naše pomyselné ciele. Po krátkom občerstvení sme sa rozptýlili do rôznych dolín. Kráčali sme povedľa zurčiacich potôčikov, ktorých okraje už boli zamrznuté. Trocha viac námahy stálo, kým sme sa dostali do sediel. Po hodine a pol sa nám podarilo prejsť takmer 1000 výškových metrov. Takú nádheru, určite nikto nečakal. Spomínané inverzné počasie vytváralo fascinujúce výhľady. Na opísanie tej nádhery by som potreboval i mnoho básnických slov. Ostro vyrysované kontúry tatranských štítov na čele s majestátnym Kriváňom po pravej strane. Z ľavej strany Plačlivé, Roháč a Volovec. Poľská strana bola zaliata oblačnosťou a všetky vrcholy majestátne vyčnievali nad oblakmi. Rozoznali sme Giewont, Kasprov, vrch Svinicu, či Tomanov vrch. Toľko spomínaná inverzia sa pomaly ako spomalený vodopád „prelievala“ cez hlavný hrebeň. V žľaboch a roklinách sme pozorovali ľadovú krásu, machy a rôzne skalničky zaliate v ľadovom obale. Akoby tadiaľto len pred malou chvíľou prešiel „dedko Mrázik“ so svojou barlou mrazilkou. Nestíhali sme absorbovať všetku tú nádheru. Posledná tohtoročná rozlúčka. Kľukatými chodníkmi schádzame dole. Počas cesty sme si akurát všimli prezrievajúce čučoriedky a práve dozrievajúce brusnice. Málokto odolal a nenazbieral si za hrsť tejto pochutiny. Viacerým sa podarilo nafotiť plachého svišťa, či stádo kamzíkov. Možno trochu priveľa na jeden deň, ale všetci si to určite zaslúžili. Viacerým sa podarilo pokoriť viacero vrcholov a 12 hodinové túry zvládli za 9,5 hodiny. Niektorí účastníci, možno na hranici svojich síl, prekonali síce kratšie trasy, ale zaslúžia si obdiv za predvedený výkon a disciplínu. Posledný autobusový zájazd v tomto roku sme si ani nemohli lepšie naplánovať.

 Text: Stanislav Mrázik, T.O. Svrčinovec

Autori fotografii: L.Drapa, R. Zátek, B. Bellovičová