Jedným z cieľov seniorských turistických potuliek je poznávanie. Tento krát sme si za jeho objekt vybrali Jablunkovskú brázdu – medzihorský krajinný celok v susednom Sliezsku. Jablunkovská brázda rozkladajúca sa v dĺžke 15 a šírke 8 km po oboch brehoch rieky Olše je z troch strán obkolesená horskými chrbtami Sliezskych Beskýd, Jablunkovského medzihoria, Moravskosliezskych Beskýd a na severozápade Třineckou brázdou.
Jej málo členitý povrch s miernym sklonom svahov, nízka lesnatosť a rozptýlené osídlenie priam lákajú na pohodovú prechádzku. V deň našej návštevy sa k tomu ešte pridáva jasné počasie, aj keď z rána dosť mrazivé s teplotou vzduchu okolo -15°C , a slabá vrstva čerstvého prachového snehu. Ideálnejšie skĺbenie toľkých priaznivých javov sa podarí len málokedy.
Našu „poznávačku“ začíname zo železničnej stanice Návsí. Po úvodnom
zazmätkovaní prechádzame podchodom železničnú trať a cez južnú,
železnicou a cestou od centra oddelenú, časť obce vychádzame
z intravilánu. Rieku Olšu, ktorá obec obteká z juhu prechádzame po novom
cestnom moste uvedenom do prevádzky v roku 2015, ktorý bol pre jeho
konštrukčné riešenie prihlásený do súťaže Stavba roku. V mrazivom
slnečnom ráne sledujeme žltú turistickú značku vedúcu po miestnych
komunikáciách, najskôr v katastri Návsí a neskôr chotárnou hranicou
s Milíkovom, južným smerom pod úpätie pred nami strmo sa zdvíhajúcej
Kozubovej 981 m pod vrcholom ktorej vidieť strechu horského hotela
rovnakého mena. Pri našich turistických cestách do Sliezska sme ju už
videli viac krát a tak začínajú úvahy aj o tom navštíviť tento hotel
a okolitý kraj si obzrieť zasa z tejto strany. Jeho návštevu však
zatiaľ posúvame až na jarné obdobie.
Jedine jemný premrznutý sneh
dokáže pod tlakom topánok vydávať nenapodobiteľný vŕzgavý zvuk a práve
tu si ho môžeme vychutnávať do sýtosti. Toto vŕzganie zdôvodňujú
odborníci takto: Sneh pozostáva
z ľadových kryštálikov – vločiek, medzi ktorými sa nachádza veľa
vzduchu. Pod tlakom sa sneh stláča, vzduch sa z neho vytláča, vločky sa
o seba trú a lámu sa. Vtedy vydávajú zvuky, vnímané ako vŕzganie.
Sneh
však pod našimi krokmi nevŕzga vždy. Keď mráz nie je veľmi silný,
povrch vločiek pokrýva jemná vrstva vody. Pri teplotách na úrovni -10 ˚C
je to len jedna molekulárna vrstva, pri -1 ˚C je však vrstva vody
stonásobne hrubšia. Voda tlmí zvuk lámajúcich sa kryštálikov, a tak
hlasné vŕzganie počuť len pri silnejšom mraze.
Na úpätí Kozubovej
meníme smer našej trasy z južného na západný a opäť miestnou cestou
vedúcou takmer po vrstevnici pomedzi „najhustejšiu“ zástavbu, odmeňovaní
ničím nerušenými výhľadmi do Jablunkovskej brázdy a za ňou sa dvíhajúci
hraničný hrebeň Sliezskych Beskýd od Třinca cez Veľkú Čantoryju 995 m
s rozhľadňou, strmo sa zdvíhajúci Veľký Stožek až po rozložitú Gírovú,
ktorá už kráľuje v Jablunkovskom medzihorí. Cesta však po chvíli začína
ísť šikmejšie na vrstevnice a čo nevidieť sme v údolí potoka Kopytná
a dostávame sa do katastra obce Košařiská. No nie moc ďaleko, pretože
asi po 150 m sme pri reštaurácii Nad Kopytnou, odkiaľ po oddychu
a občerstvení rovnako rýchlo kataster Košařísk zase opúšťame.
Po
štátnej ceste v smere toku Kopytnej prechádzame Milíkovom až po zastávku
ČSAD Sosna, kde odbočíme z hlavnej cesty vpravo a na malom kopčeku pri
firme vyrábajúcej nábytok z masívu zas vľavo. Skôr ako po ďalšom
kilometri u samoty s p. č. 154 odbočíme z asfaltky vľavo na poľnú cestu
vedúcu okrajom vetrom silne narušeného lesa, sa nám skoro západným
smerom ukazuje Malý Javorový s vysielačom aj z poza nízkeho horizontu
stúpajúci dym z komínov Třineckých železiarní. Pri pohľade na ten dym
si spomeniem na zážitok, keď som (niekedy okolo roku 1980?) počas zimnej
inverzie z vrcholu Malého Javorového videl 100 km vzdialené Vysoké
Tatry, ale v 5 km vzdušnou čiarou vzdialenom Třinci nebolo vidieť takmer
ani jeden dom – celé mesto v bezvetrí tlakovej výše prikrývala mohutná
vrstva dymu, ktorý tiež produkovali Třinecké železiarne.
Z chodníka
vedúceho okrajom polí plynule vchádzame do katastra Hrádku a jediným
mostom na území obce cez rieku Olše aj do centra Hrádku. Pri vstupe do
rozlohou neveľkého parčíka vybudovaného oproti budove obecného úradu nás
víta vyrezávaná socha lúpežného rytiera Belka. Pozornosť návštevníka od
vkusne upravenej odpočinkovej zóny s lavičkami, preliezačkami,
chodníčkami, jazierkom a mostíkom, napodobujúcim japonské záhrady, aj
malého arboréta určite odláka historický veterný mlyn z roku 1929, ktorý
je po rekonštrukcii plne funkčný a je súčasťou dedinského múzea.
Do
odchodu vlaku máme ešte viac ako hodinu a pol času a tak túto 13 km
dlhú, super pohodovú vychádzku zakončíme bez časového stresu obedom
v reštaurácii U Burého.
Dodatok pre úplnosť štatistických
údajov: táto piata tohtoročná turistická seniorská potulka sa konala
v utorok 6. februára 2018 a zúčastnilo sa jej 16 turistov.
Text a foto Anton Opial
{gallery}/stories/e-kysuce//2018/jablunkovska_brazda/galeria{/gallery}