×

Výstrahy

JFolder: :files: Cesta nie je priečinok. Cesta: [ROOT]/images/stories/e-kysuce/2018/jablunkovska_brazda/galeria
×

Poznámka

There was a problem rendering your image gallery. Please make sure that the folder you are using in the Simple Image Gallery Pro plugin tags exists and contains valid image files. The plugin could not locate the folder: images//stories/e-kysuce//2018/jablunkovska_brazda/galeria

jablunkovska_brazda_m.jpgJedným z cieľov seniorských turistických potuliek je poznávanie. Tento krát sme si za jeho objekt vybrali Jablunkovskú brázdu – medzihorský krajinný celok v susednom Sliezsku. Jablunkovská brázda rozkladajúca sa v dĺžke 15 a šírke 8 km po oboch brehoch rieky Olše je z troch strán obkolesená horskými chrbtami Sliezskych Beskýd, Jablunkovského medzihoria,  Moravskosliezskych  Beskýd a na severozápade Třineckou brázdou.

Jej málo členitý povrch s miernym sklonom svahov, nízka lesnatosť a rozptýlené osídlenie priam lákajú na pohodovú prechádzku. V deň našej návštevy sa k tomu ešte pridáva jasné počasie, aj keď z rána dosť mrazivé s teplotou vzduchu okolo -15°C , a slabá vrstva čerstvého prachového snehu. Ideálnejšie skĺbenie toľkých priaznivých javov sa podarí len málokedy.


Našu „poznávačku“ začíname zo železničnej stanice Návsí. Po úvodnom zazmätkovaní prechádzame podchodom železničnú trať a cez južnú, železnicou a cestou od centra oddelenú, časť obce vychádzame z intravilánu. Rieku Olšu, ktorá obec obteká z juhu prechádzame po novom cestnom moste uvedenom do prevádzky v roku 2015, ktorý bol pre jeho konštrukčné riešenie prihlásený do súťaže Stavba roku. V mrazivom slnečnom ráne  sledujeme žltú turistickú značku vedúcu po miestnych komunikáciách, najskôr v katastri Návsí a neskôr chotárnou hranicou s Milíkovom, južným smerom  pod úpätie pred nami strmo sa zdvíhajúcej Kozubovej 981 m pod vrcholom ktorej vidieť strechu horského hotela rovnakého mena.  Pri našich turistických cestách do Sliezska sme ju už videli viac krát a tak začínajú úvahy aj o tom navštíviť tento hotel a okolitý kraj si obzrieť  zasa z tejto strany. Jeho návštevu však zatiaľ posúvame až na jarné obdobie.
Jedine jemný premrznutý sneh dokáže pod tlakom topánok vydávať  nenapodobiteľný vŕzgavý zvuk a práve tu si ho môžeme vychutnávať do sýtosti. Toto vŕzganie zdôvodňujú odborníci takto:                                      Sneh pozostáva z ľadových kryštálikov – vločiek, medzi ktorými sa nachádza veľa vzduchu. Pod tlakom sa sneh stláča, vzduch sa z neho vytláča, vločky sa o seba trú a lámu sa. Vtedy vydávajú zvuky, vnímané ako vŕzganie.
Sneh však pod našimi krokmi nevŕzga vždy. Keď mráz nie je veľmi silný, povrch vločiek pokrýva jemná vrstva vody. Pri teplotách na úrovni -10 ˚C je to len jedna molekulárna vrstva, pri -1 ˚C je však vrstva vody stonásobne hrubšia. Voda tlmí zvuk lámajúcich sa kryštálikov, a tak hlasné vŕzganie počuť len pri silnejšom mraze.

Na úpätí Kozubovej meníme smer našej trasy z južného na západný a opäť miestnou cestou vedúcou takmer po vrstevnici pomedzi „najhustejšiu“ zástavbu, odmeňovaní ničím nerušenými výhľadmi do Jablunkovskej brázdy a za ňou sa dvíhajúci hraničný hrebeň Sliezskych Beskýd od Třinca cez Veľkú Čantoryju 995 m s rozhľadňou, strmo sa zdvíhajúci Veľký Stožek až po rozložitú Gírovú, ktorá už kráľuje v Jablunkovskom medzihorí. Cesta však po chvíli začína ísť šikmejšie na vrstevnice a čo nevidieť sme v údolí potoka Kopytná a dostávame sa do katastra obce Košařiská. No nie moc ďaleko,  pretože asi po 150 m sme pri reštaurácii Nad Kopytnou, odkiaľ po oddychu a občerstvení rovnako rýchlo kataster Košařísk zase opúšťame.
 Po štátnej ceste v smere toku Kopytnej prechádzame Milíkovom až po zastávku ČSAD Sosna, kde odbočíme z hlavnej cesty vpravo a na malom kopčeku pri firme vyrábajúcej nábytok z masívu zas vľavo. Skôr ako po ďalšom kilometri u samoty s p. č.  154 odbočíme z asfaltky vľavo na poľnú cestu vedúcu okrajom vetrom silne narušeného lesa, sa nám skoro západným smerom ukazuje Malý Javorový s vysielačom aj z poza nízkeho horizontu stúpajúci dym z komínov Třineckých železiarní.  Pri pohľade na ten dym si spomeniem na zážitok, keď som (niekedy okolo roku 1980?) počas zimnej inverzie z vrcholu Malého Javorového videl 100 km vzdialené Vysoké Tatry, ale v 5 km vzdušnou čiarou vzdialenom Třinci nebolo vidieť takmer ani jeden dom – celé mesto v bezvetrí tlakovej výše prikrývala mohutná vrstva dymu, ktorý tiež produkovali Třinecké železiarne.

Z chodníka vedúceho okrajom polí plynule vchádzame do katastra Hrádku a jediným mostom na území obce cez rieku Olše aj do centra Hrádku. Pri vstupe do rozlohou neveľkého parčíka vybudovaného oproti budove obecného úradu nás víta vyrezávaná socha lúpežného rytiera Belka. Pozornosť návštevníka od vkusne upravenej odpočinkovej zóny s lavičkami, preliezačkami, chodníčkami,   jazierkom a mostíkom, napodobujúcim japonské záhrady, aj malého arboréta určite odláka historický veterný mlyn z roku 1929, ktorý je po rekonštrukcii plne funkčný a je súčasťou dedinského múzea.

Do odchodu vlaku máme ešte viac ako hodinu a pol času a tak túto 13 km dlhú, super pohodovú vychádzku zakončíme bez časového stresu obedom v reštaurácii U Burého.

Dodatok  pre úplnosť štatistických údajov: táto piata tohtoročná turistická seniorská potulka sa konala v utorok 6. februára 2018 a zúčastnilo sa jej 16 turistov.

Text a foto Anton Opial

{gallery}/stories/e-kysuce//2018/jablunkovska_brazda/galeria{/gallery}

Ak Vás článok zaujal, zazdieľajte ho na Facebook-u:

Môže vás zaujať