Krásne slnečné počasie vítalo turistov v Kysuckom Novom Meste v nedeľu 23. marca 2008. Krátko po ôsmej hodine sa pomalým krokom schádzali turisti, ktorí si naplánovali na tento deň svoju účasť už na 17. ročníku TP "Veľkonočného výstupu na Ľadonhoru". Organizátori s napätím očakávali ako sa počasie podpíše pod účasť (lebo po zlom počasí cez týždeň odvolali doplňujúci vlastný autobus). Krátko pred pol deviatou prichádzajú na stanovište autobusy do Poviny a do Horného Vadičova. S niekoľkými miestnymi obyvateľmi a väčšinou turistami sa autobusy zaplňujú (dúfam, že miestni obyvatelia pochopili význam takýchto podujatí aj v tom, že im vlastne našou početnou účasťou zachraňujeme ich linky pred zrušením...). Aj keď je pekne a tiež teplo, predsa len vrchol Ľadonhory je v nadmorskej výške 999 m, tak je jasné, že nás čakajú aj snehové podmienky (pomaly lepšie ako počas zimného bežkárskeho podujatia Prechod Kysuckou vrchovinou).
Moja maličkosť sa vybrala z Poviny cez Tatárovcov na Ľadonhoru zo severnej strany. Osada sa každým rokom mení. Podľa miestnych určite k lepšiemu. Môj názor je opačný. Míňa sa pôvodná krása drevených domčekov (zaujímalo by ma, kde sú štátni úradníci pri povoľovaní rôznych prestavieb - určite mnohí z nich v osade neboli a nevedia čo svojimi rozhodnutiami činia) a nahradzuje ich naša moderná prestavba - už to nie sú pôvodní Tatárovci... .
Na lúkach nad osadou sú zvyšky (alebo začiatky - závisí z ktorej strany to zoberieme) snehu. Cesty sú krásne rozbité lesnými strojmi a našimi priaznivcami lesa - kysuckými motorkármi. Radosť chodiť po blate, ktoré je všade vo veľkom množstve, môžeme si vyberať rôzne cesty (keď už ani autá nemôžu prejsť koľajami, ktoré si porobili, tak treba ísť vľavo, alebo vpravo a krížom medzi stromami si urobíme novú cestu).
Aj keď ochranári to neradi vidia - lepšie je ísť mimo cestu, lebo tam je to schodnejšie - preto ospravedlňujem sa - som sa vybral priamo hore bukovým lesom ako sa hovorí za svojim nosom. Spotený vychádzam na hrebeň kúsok od sedla pod Ľadonhorou. Na vrchol prichádzam takmer posledný (vnútorne sa vyhováram na fotografovanie, nie na svoju kondíciu). Na vrchole je už správna atmosféra, mužom to šibe (ako ináč na tejto akcii), ženy sú (pre) šibané; spoločne sa ponúkame dobrotami, ktoré ženy na podujatia vo svojich domovoch pripravili, aj inými dobrotami, ktoré za nás pripravili v slovenských liehovaroch. Dostávame praktické a najmä pekné pamätné listy a pomaly sa zberáme na Holý vrch v očakávaní prekvapenia (bude, alebo tam nebude sľúbená muzika).
Zostávam na vrchole s hlavným organizátorom z ŠKT Kysucké Nové Mesto - Františkom Žabkom, čakáme na starostu z Horného Vadičova - Vladimíra Káčeríka. Po krátkom čakaní neprichádza sám, ale je sprevádzaný aj s partiou miestnych turistov (deti, ženy aj muži - tak do 20 účastníkov). Keď vytiahnu kroniku (formátu A3), tak zisťujeme, že aj keď niektoré oddiely majú kroniku, tak ju na podujatia nenosia (a takú veľkú asi nemá žiadny oddiel). Podpichujem, že či by nemohli vlastne oni robiť tento pochod, tak Fero sa na mňa pozerá trošku prekvapene (ospravedlňujem sa vôbec za pomyslenie na takúto vec).
(P.S. Ten červený fľak, čo zostal na vrchole nie je po zastrelení diviaka, ale ako je vidno na fotografii - to červené šampanské bolo voľajaké búrlivé, ale dobré.)
Nakoľko zašlo slnko a ochladilo sa, pomaly sa vyberám za ostatnými hrebeňom Stien do Kysuckého Nového Mesta. Stretávam niekoľkých turistov, ktorí sa tiež vybrali na Ľadonhoru, a pozorujem zhoršovanie počasia (nad hrebeňom Javorníkov poriadne sneží). Za Holým vrchom (kochám sa pohľadmi na zasneženú Malú Fatru) dobieham posledných turistov a spoločne schádzame do Budatínskej Lehoty, odkiaľ domáci pokračujú do Kultána (pre cudzích - miestne pohostinské zariadenie, odporúčam navštevu). A po vyčľapkaní sa v miestnom potoku (len na vyčistenie pohoriek) pokračujem cez KNM na vlak. Obzerám sa - prečo mi na Horných Kysuciach nemáme takéto strmé kopčeky rovno za humnom.
Takže dovidenia Ľadonhora - a opäť na Veľkonočnú nedeľu (a možno že aj skôr...).
A tí, ktorí s nami neboli a sedeli doma - pozrite si aspoň fotografie (a keď sa prekonáte poďte s nami na naše ďalšie podujatia...).
Text a fotografie - Vladimír Pekár, pohľad očami účastníka podujatia s úprimným poďakovaním všetkým organizátorom tohto podujatia
 |
 |
 |
|
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
| |
 |
