V skanzene Pribylina

Do skanzenov sa umiestňujú stavby, ktoré nie je možné chrániť na ich pôvodnom mieste (napr. pri stavbe priehrad, diaľnic). Ľudová architektúra so svojím blízkym vzťahom k pôvodnému prostrediu tak čiastočne stráca na svojej kráse. Jednotlivé stavby v skanzenoch sú najmä kvôli riziku požiarov ďaleko od seba a preto tu nemožno čítať pôvodný urbanizmus. No napriek tomu skanzeny zachránili už veľa výnimočných diel pôvodnej architektúry všetkých druhov.

Najväčším skanzenom na Slovensku je Múzeum slovenskej dediny v Martine. Pôvodným zámerom bolo sústrediť sem exponáty zo všetkých regiónov Slovenska. Žiaľ po roku 1990 ostalo len pri plánoch.

Okrem martinského je v rámci Slovenska vybudovaných niekoľko takýchto múzeí – Kysuce-Vychylovka, Orava-Zuberec, Liptov-Pribylina, Múzeum ukrajinskej kultúry-Svidník, Banské múzeum-Banská Štiavnica, Slovenské Poľnohospodárske múzeum v Nitre ...

Na prehliadku toho liptovského v obci Pribylina sa v rámci svojich potuliek po Slovensku vybrali v utorok 23.5.2017 seniori z Klubu turistiky vo Vysokej nad Kysucou, „posilnení“  seniormi z Klokočova, Staškova, Čadce a Svrčinovca.

Rýchlik do Košíc ide na minútu presne a tak v Liptovskom Mikuláši v pohode stíhame autobus do Pribyliny. Vystupujeme na zastávke Pribylina, Račkova dolina. Cez most ponad potok Račková sa vraciame na parkovisko, kde na ešte opustených lavičkách trávime čas do otvárania skanzenu.  Krátko po deviatej sme prvými návštevníkmi, no o dve hodiny sa už v objekte pohybuje možno aj 150 návštevníkov – predovšetkým detí na školských výletoch.
Aj keď objekty múzea, hospodárske budovy aj obytné domy, s expozíciami bývania zameranými na jednotlivé remeslá neboli našej vekovej skupine až tak neznáme, predsa len bolo počas individuálnej prehliadky čo obzerať, o čom diskutovať, porovnávať a vysvetľovať si použitie niektorých predmetov, strojov a nástrojov. Pri komentovanej časti prehliadky sme si potom pozreli stredoveký kaštieľ  z Parížoviec, ranogotický kostol Panny Márie z obce Liptovská Mara aj drevenú zemiansku kúriu z Paludze. Oddelenou časťou múzea, ku ktorej bolo treba prejsť asi pol kilometra, je statická expozícia  historickej Považskej lesnej železnice. Neviem kto, alebo čo,  bránilo prívlastku Čiernovážska, keď hlavná časť v dĺžke 42 km viedla z Liptovské Hrádku do Kráľovej Lehoty  a potom do Liptovskej Tepličky (36 km) údolím Čierneho Váhu a nad obcou odbočila popri Ždiarskom potoku do doliny Staníkovo (42 km). Postupným budovaním odbočiek do dolín Ráztoky, Dikula, Benkovo, Malužiná, Rovienky, Zátureň dosiahla celkovej dĺžky 94,7 km a s výhybkami dokonca 107,2 km.

Niektoré z takpovediac na poslednú chvíľu zachránených zariadení  lesnej železničky, ktoré sú tu sústredené v „statickej expozícii“,  by sa mali ešte toto leto dočkať „spojazdnenia“ na vyše kilometer dlhom okruhu v severnej časti skanzenu.

Aj keď sa počas našej prehliadky ozývalo hrmenie z ponad údolia Váhu, počasie bolo na našej strane až do príchodu autobusu, keď začalo slabo popŕchať.