Roháče

Narastanie nadmorskej výšky si uvedomujeme ani nie po hodine stúpania, keď zisťujeme, že ho už máme po krk. Po hodine a pol vchádzame do pásma kosodreviny a zastavujeme na Holom vrchu v nadmorskej výške 1723 m. Oddych v horizontálnej polohe v tráve vyhriatej slnečnými lúčmi bol vtedy najpríjemnejšou vecou na svete.  Na posilnenie zvládam jednu horalku a tabličku čokolády. Nie že by som jej nemal viac, ale neprezieravo som si ju položil vedľa seba, kde ju zbadalo a bleskurýchlo aj okoštovalo psíča, ktoré malo so svojim pánom tiež namierené na Baranec. Ale nakoniec sme mali po radosti obaja – psíča ktorému ju nedovolil skonzumovať jeho pán, lebo vraj čítal, že by po zožratí čokolády zdochlo –  a ja som už na ňu prestal mať akosi chuť (aby sa mi nedaj Pán Boh tiež niečo nestalo, lebo som nebol poistený) a tak skončila v kosodrevine.
   Od Holého vrchu sa už núkajú pohľady do hĺbok Trnovskej doliny ohraničenej mohutnou východnou rázsochou Baranca s vrcholmi Malého Baranca, Mládok a Klinovatého. Na opačnej strane zase do Žiarskej doliny. Škoda, že silný opar len dáva tušiť hrebeň Nízkych Tatier južne od Liptovskej kotliny a Choč na jej západnom okraji.
   Po dvadsiatich piatich minútach vychádzame z pásma kosodreviny v nadmorskej výške okolo 1880 m a ďalších 40 minút sledujeme približujúci sa vrchol Baranca.  Výhľady z neho zo západnej strany ohraničuje hrebeň od Ráztoky po Baníkov a od severu „hlavný hrebeň“ s Hrubou kopou, Troma kopami, Smutným sedlom, Plačlivým, Ostrým Roháčom a Hrubým vrchom. Z východnej strany sa spomedzi oblakov „naťahovala“ najvyššia Bystrá, akoby chcela ponad hrebeň Otrhancov a Jakubinú kontrolovať dianie v najnavštevovanejšej oblasti „svojho“ pohoria.
   Počas ďalšej hodiny nás čaká strmý zostup do sedla, keď klesneme o 230 m výšky, „päťstupňový“ výstup na Smrek s prevýšením o 120 m a potom už príjemné húpavé klesanie do Žiarskeho sedla. Cestu skrášľujú pohľady do oboch dolín, teraz už Jamníckej a Žiarskej, s tmavomodrými plôškami plies a zbytkami snehu pod lavinóznymi svahmi, „rušené“ len občasným ostrím svištím hvizdom. 
   Zo Žiarskeho sedla sledujeme ako to kondične lepšie vybavení kolegovia zvládajú za 25 minút na Plačlivé odkiaľ pokračovali do Smutného sedla a spoločne sme sa  opäť stretli pri najlahodnejšom moku v Žiarskej chate.
   Na parkovisko v ústí Žiarskej doliny nás čaká ešte asi 5 kilometrov. Hneď pod chatou začíname sledovať následky „lavíny storočia“ – medializovaného termínu z posledných marcových dní roku 2009.
   P. Gavlak na www.freeskier.sk 27. marca 2009 píše: 
  „ Najskôr sa minulý týžden vysypal ako predzvesť úzky žliabok po pravej ruke, keď sme na 4. kilometri vyšli z lesa a otvorila sa dolina - z Baranca - Čiernych stien. Bola to tiež riadna lavína v šírke cca 100 m, prešla cez cestu a spadla až do potoka. Potom bol víkend a lavínový stupeň poklesol zo 4. na 3. V doline bol "normálny návštevný deň" a bol len zázrak, že to nespadlo v sobotu alebo nedeľu, lebo by to pobilo kopu návštevníkov. No a potom prišiel pondelok a utorok tohto týždňa, kedy intenzívne snežilo a hore bola víchrica. To už bola tá posledná kvapka, kedy pohár trpezlivosti prírody pretiekol a začali padať lavíny. V pondelok ešte nebolo spadnuté nič, kedy a čo naozaj spadlo, to sú iba dohady. Na parkovisku pred chatou malo Stredisko lavínovej prevencie meteostanicu s webkamerou, ktorá prenášala informácie na internet a tá prestala fungovať v stredu medzi 10:00 a 11:00 hod. To bol signál, že sa tam niečo stalo.
   Je to dokonalá apokalypsa a lavíny úplne zmenili charakter doliny, ako sme boli zvyknutí. Les tam už neexistuje a nános snehu odhadli na minimálne 20 m. Predpokladá sa, že tam v tom čase nikto nebol, lebo bola chata a aj dolina zavretá, ale kto vie? Ak tam niekto bol, nemal nijakú šancu prežiť. Už ani ten 4. kilometer, kde sa končil les a začínalo lavínové nebezpečenstvo, neexistuje, lebo lavína zišla o dosť nižšie. V lese bola aj snehomerná lata na meranie výšky snehu a tá tam už spolu s lesom nie sú. Lavínisko sa posunulo nadol možno aj o kilometer“.
   Popis je popis, ale „toto dielo prírody“ je treba vidieť na vlastné oči, aby si človek uvedomil svoju bezmocnosť voči tomuto fenoménu a aspoň trochu zauvažoval nad tým aká sila to musí byť,  aby sa valiace masy snehu pri vyústení do doliny zalomili o protisvah  možno o 60°  a valili sa ďalej dole dolinou likvidujúc 50-60 ročný smrekový les ešte v dĺžke takmer 400 m.
   Popri ceste sme ešte teraz videli 3-4 metrov vysoké vrstvy zo zbytkov tejto lavíny a zdalo sa, že Slnko, ktoré nás nemilosrdne prehrievalo nemá na ne žiadny účinok.
   V tomto počasí nám ale lavínové nebezpečenstvo nehrozilo, auto sme mali ako-tak strážené a tak sme sa už len tešili na „orosené“ počas cesty domov.

Text - Anton Opial, použité fotografie Janka Chromíka