Prechod Javorníckou brázdou – 2. časť

Pre poriadok teda uvádzam, že záver našej dnešnej trasy už povedie mimo Javornícku brázdu  zhruba po hranici medzi Rakovkou a Rovnianskou vrchovinou a v samom závere severnou časťou Kysuckej kotliny.
   Aj keď sa zvykne hovoriť, že: nechváľ dňa pred večerom, slnečné ráno s inverznou hmlou zahaľujúcou údolia a ďalekými výhľadmi  vyznievajú optimisticky.
   Kolárovice opúšťame v hustej hmle sledujúc zelenú značku, ktorá asi po 800 m na rázcestí pokračuje vpravo cez potok. Už tu vidno, že sledovať značku nebude nič príjemné – rozblatená cesta je lemovaná hustým krovím tak, že sa blatu takmer nedá vyhnúť. Našťastie po krátkom úseku kroviny ustúpia do strán a po lúkach sa dá blato dobre obchádzať. Po ďalších desiatich minútach sa dostávame nad pásmo hmly a pohodlne vystúpame do sedla Pod Kočím zámkom. Pri Božej muke stojacej medzi troma mohutnými lipami ja začiatok Náučného chodníka Veľké Rovné, ktorým pôjdeme až na chotár s Dlhým Poľom.
   Každého turistu, ktorý týmto sedlom prechádza určite zaujme názov 610 m vysokej zalesnenej kóty s názvom Kočí zámok týčiacej sa nad týmto sedlom. Aj my špekulujeme ako sa dopátrať k pôvodu tohto názvu. Darí sa mi to až doma a dokonca získavam hneď verzie dve.
   Prvá má pôvod v ľudovej slovesnosti - domácich povestiach – a hovorí o lovcovi, z čias ešte pred trvalým osídlením tohto kraja, ktorý na tomto mieste lovil pre svojho zemepána rysy ostrovidy. Tieto však podľa príkazu zemepána nemohli mať ani jedinú dierku na kožke. Či od noža, či oštepa alebo šípu. Zemepán žiadal prvotriedne, ničím nepoškodené zimné kožušiny. Jeho lovec poznal takú loveckú stravu, že sa nakropil odvarom z mačacej zeliny, a to isté urobil aj lapenej srne či zajacovi. Keď sa tak schystal, dopratal návnadu medzi skaly a sám si ľahol na skalný previs. A len čo rys skočil a zahryzol sa do živej návnady uviazanej na povraze, lovec ho mykol k sebe a holými rukami ho zaškrtil. Tak pribúdala kožušina ku kožušine a pri siedmej zle. Rys pustil srnu, chmatol po ruke, hlboko zahryzol, žily pretrhol. Lovec so zvyškami síl priľahol zvera, a tak ich tam našli: zver už zhasnutý a človek div že nie stečený z krvi, len, len že sa vystrábil.
No, potom sa ten jednoruký Macej, tak ho volali, tam hore usalašil. Takú kolibku zrubovú si zvalašil, a tam žil len z toho, čo dávala hora. Ale najviac z madu, kerý brával horským včelám.
   Tá druhá má tiež pôvod v ľudovej slovesnosti – historických povestiach. Hovorí o pôvode názvu Koczy zamek nachádzajúcom sa v Koniakowe (gmina Istebna, Trojhraničie). 
Povesť pochádza z obdobia husitských vojen. Po prehranej bitke pri Lipanoch radikálny prúd husitského hnutia táboriti hľadali útočište mimo hraníc Slovenska a mnoho z nich sa pohybovalo na území Poľska. Počas svojich presunov si za miesta dlhších zastávok vyberali nevysoké, holé kopce, ktorých vrcholy opevnili reťazcom vozov, čo bol v tých časoch zaužívaný spôsob obranného opevnenia.
Po maďarsky slovo „kocsi“ (koči) znamená voz, „kočár“ v češtine je slovenský kočiar a „kočí“ je v češtine povozník. Odtiaľ teda „Kočí zámek“- opevnenie vytvorené z vozov.
   Keď si odmyslíme súčasný les na kopci Kočí zámok 610 m uvidíme takmer pravidelnú kruhovitú homoľu so strmými svahmi, ideálnu na tento druh obrany.
   Zo sedielka sme za necelých 10 minút u prvých domov miestnej časti Veľkého Rovného Horevsie. Cestou prechádzame popri domoch slávnych rovnianskych drotárov Racíka a J. Drndula Lepiša. Na vysokej kamennej podmurovke vpravo od cesty stojí Božia muka –   na mieste zvanom Starý cintorín. Tu sa nachádzal najstarší cintorín v obci a tiež drevený kostol, ktoré zanikli na prelome 17. a 18. storočia.
   V centre Veľkého Rovného chceme získať pečiatku a tak zamierime do Vinárne u mamky. Pečiatku síce nemajú, ale keď už sme tu, tak využívame „akciu“ – k dvom objednaným „hruškám“ je tretia zadarmo – no nevyužite to, aj keď je takmer plná fľaška toho istého moku v batohu.
   Ďalšie stúpanie k hranici chotára obce vedie miestnou časťou Rimanovice, ktoré sa ako samostatná osada spomínajú už v roku 1408. Na hranici katastra, v sedle Osičie, je zase Božia muka a tiež medzi troma starými stromami (2 lipy a agát). Špekulujeme prečo po tri stromy, keď sa bežne stretávame s dvoma, alebo štyrmi?
   Vychutnávajúc si pohľady na Slnkom vysvietené okolité kopce a hmlou prikrytú dolinu schádzame do ďalšej javorníckej obce preslávenej drotárstvom vďaka takým  zručným svetobežníkom akými boli najznámejší majstri - umelci Jozef Holánik – Bakel a Jakub Šerík, ale aj mnohí iní. V centre obce je pravý hodový ruch – dnes v Dlhom Poli slávia patróna farského kostola aj celej farnosti sv. Martina, biskupa. Aby sme boli aj my účastní hodovej atmosféry kupujeme si sladkosti (turecký med a lízanky) a neobídeme ani stánok s teplou medovinou.
   Pokus dať si obed v miestnej reštaurácii nebol korunovaný úspechom a tak pokračujeme ďalej, ale len po ďalšiu krčmu. Vieme dve veci, že tu síce nebude tiež nič k jedlu (ani sme si to neoverovali), ale určite budú mať iný druh občerstvenia.
   Po odchode prehodíme výhybku a pokračujeme po žltej značke. Čaká nás síce najdlhšie súvislé stúpanie dnešného dňa, ale zato lúkami s nádhernými  pohľadmi na  celú centrálnu časť dediny. Naše napredovanie spomaľuje  hľadanie schodnej cesty v strednej časti stúpania na hranicu katastra s Divinou. Nakoniec ešte budeme konštatovať, že to bola brnkačka. Z kopca to ako obyčajne ide rýchlejšie a tak sme za 22 minút v závere doliny v miestnej časti Hucerovci.
   Po krátkom občerstvení v miestnej krčmičke vcelku pohodovo zdolávame stúpanie do sedla Pod Ráztokou v ktorom je križovatka žltej a modrej značky. Neoddychujeme. Janko si síce zapálil, ale vo fajčení pokračuje cestou, pretože pohľad na hodinky nám dáva tušiť, že nás zastihne časová tieseň. A aby k tomu naozaj došlo takmer v celom úseku do doliny Rudinského potoka prechádzame „super rozblateným“ úsekom, v závere už ani nehľadiac na to v akom hlbokom blate.
   V Rudinskej sa takmer ani nezastavujeme a málo vyšliapaným chodníčkom (po ktorom značkári prešli za účelom jeho preznačenia naposledy aspoň  pred 10-timi rokmi) pohodlne stúpame do plytkého sedielka. Po Jankovej neodmysliteľnej „fajke“  schádzame za štvrť hodiny do Nesluše. Narýchlo bodneme „čosi“ na posilnenie a už po západe Slnka začíname stúpať do sedla nad osadou Klimkovci, kde prichádzame takmer za tmy. Zo sedla ešte chvíľu pozorujeme dohasínanie dnešného dňa nad západným horizontom a púšťame sa do záverečného úseku našej dnešnej cesty.
   Osemdňový Mesiac už svojim svitom začína vytvárať tiene našich postáv, ktoré sú s postupným úplným stmievaním nadobúdajú čoraz ostrejšie kontúry. Mesačný svit nám nahrádza potrebné svietidlo a umožňuje bezproblémový pohyb. Aj keď máme rezké tempo stačíme počas chôdze ešte vnímať a vychutnávať romantiku  tohto skorého jesenného a na ročnú dobu aj veľmi teplého večera.
   Spokojní s tým, že sa nám podarilo v krátkom čase prejsť celú „brázdu“ aj s  ideálnym počasím, ktoré sme mali ako na objednávku, končíme dnešnú túru pred 18-tou hodinou záverečnou „tekutou pečiatkou“ v reštaurácii pri železničnej zastávke v Ochodnici.
  
Základné informácie:

Trasa: Kolárovice (390 m) – sedlo Pod Kočím zámkom (570 m) – Veľké Rovné, centrum (383 m) – sedlo Osičie (520 m) – Dlhé Pole (400 m) – sedlo nad Divinou (650 m) – Divina, Hucerovci (480 m) – sedlo Pod Ráztokou (605 m) – Rudinská (455 m) – s. nad Neslušou (570 m) – Nesluša (420 m) – sedlo Klimkovci (590 m) – Ochodnica, žel.st. (360 m)
Dĺžka: 26,5 km
Stúpanie: 977 m
Celkový čas: 9.56 hod.
Čistý čas chôdze: 7.00 hod.
Náročnosť: 2

Anton Opial

javorníckou brázdou - 1. časť
javorníckou brázdou - 2. časť