Ciele seniorských potuliek občas spestríme aj trasou nasmerovanou na niektorú z hradných zrúcanín. Po nahliadnutí do záznamov zisťujem, že ich za obdobie od roku 2014, keď sme so seniorskou turistikou začínali, nebolo až tak veľa: Čachtice, Pustý hrad, Súľovský, Považský (hrad Bystrica), Starhrad, Tematín, Sklabiňa, Lietava, Strečno.
Najnovším, v poradí desiatym, prírastkom do tejto „zbierky“ sa stal hrad Likava, na ktorý sme nasmerovali potulku v utorok 8. mája 2018. Po relatívne dlhom období vysokého tlaku vzduchu už meteorológovia na tento deň predpovedajú prudké dažde a silné búrky. My však veríme, že to ešte vydrží. Zo železničnej stanice v Ružomberku odchádzame za takmer jasného počasia.
Červená turistická značka kľučkuje uličkami Likavky, za obcou zabočí prudko vpravo a za diaľničným mostom „zakonzervovaného“ úseku D1 Hubová – Ivachnová pokračuje lesným chodníkom k rázcestiu pod hradom. Vydávame sa k hradu a cez otvorenú bránu – nie pre nás, ale pre pracovníkov firmy vykonávajúcej rekonštrukčné práce – pol hodinu pred otváracou dobou vchádzame do areálu a z druhého nádvoria si vychutnávame výhľady na Veľkú Fatru aj za Liptovskou kotlinou vypínajúce sa horstvo Nízkych Tatier.
Po príchode pracovníka múzea kupujeme
lístky a v Hunyadyho veži počúvame výklad o histórii tohto stredovekého
sídla. Po niekoľkoročnej rekonštrukcii sú tento rok návštevníkom
k nahliadnutiu dve nádvoria a spomínaná Hunyadyho veža. Horný hrad,
v ktorom stále prebiehajú rekonštrukčné práce, je pre verejnosť
neprístupný.
Od turistického orientačného miesta pod hradom
pokračujeme ešte asi 200 m po červenej značke vedúcej na Veľký Choč
a v mieste križovania ciest do štyroch smerov pokračujeme vpravo južným
smerom prekonávajúc nevysoký hrebeň z ktorého potom po pár metroch
vychádzame na rozľahlé nezalesnené pozemky. Aj keď sa pohybujeme mimo
turisticky značených chodníkov s orientáciou nie sú žiadne problémy.
Vychodenou poľnou cestou sa veľkým oblúkom na ktorom meníme postupne
východný kurz za južný dostávame na spevnenú cestu, ktorá nás bezpečne
dovedie do centra dolnoliptovskej obce Martinček. Popri ceste v časti
Kopanica upúta jednostranná aleja hrušiek mohutných rozmerov svedčiacich
o ich pokročilom veku. Tento úsek trasy je nenáročný a poskytuje
nečakané prekvapujúce nádherné výhľady na Liptovskú kotlinu a horstvá
ktoré ju obklopujú.
Po krátkej prestávke v štýlovo zariadenej
Gazdovskej krčme pokračujeme cestou popri kostole sv. Martina, ktorý
patrí medzi najstaršie stavby na Liptove a jeho vznik sa datuje okolo
roku 1260. Cesta sa za poslednými domami mení na poľnú a vedie
nezalesneným severným úbočím vrchu Mních 695 m, ktorý sa čnie priamo nad
nami. Vyjsť naň znamená prekonať o čosi viac ako 100 výškových metrov,
čo je viacerým proti vôli, no napokon naň ideme všetci. V polovici
vcelku výživného stúpania lúčnatým terénom nachádzame na východne
orientovanom svahu výhľadový panel s oddychovou lavičkou. Výhľad, ktorý
sa odtiaľ naskytol rýchlo presvedčil všetkých, že sa sem oplatilo
vyjsť. Jedinou, ale len kozmetickou, chybičkou je, že zo severovýchodu
sa nasúvajúca oblačnosť už neumožňuje vidieť vrcholky Západných
a Vysokých Tatier a svoj prídel oblačnosti, zahaľujúcej vrcholové partie
hlavného hrebeňa, už majú aj Nízke Tatry.
Pri pohľade do dedinky,
ktorá je už dosť hlboko pod nami objavujeme na západnom svahu kostolného
návršia malé roztrúsené striešky. Ako sme predpokladali jedná sa
o zastrešené 6-7 m hlboké jamy slúžiace ako pivnice na uskladňovanie
zemiakov a koreňovej zeleniny.
S novým elánom zdolávame druhú polovicu stúpania na Mnícha s novými výhľadmi. Tento masív ma len jednu chybu – zalesnené južné svahy brániace priamym pohľadom na mesto Ružomberok, no pohľadom na sever nebráni vôbec nič. Hlboko dole, ako pri pohľade z lietadla, zástavba Likavky a za ňou nová dominanta podhoria Chočských vrchov - takmer hotové mosty budovanej D1, na dokončenie ktorej si budeme musieť, podľa vizionárskych slov nášho pána premiéra, počkať až do roku 2010. (Počkáme, len: Nech, Bože, dá, nech, Bože, dá Veď my na to máme, Nech, Bože, dá, nech, Bože, dá Až sa toho dožijeme).
Z pomerne hlbokého sedla nás čaká ešte ďalšie stúpanie na západný vrchol s vysielačom. Pri obzretí sa späť už vidieť predpovedaný blížiaci sa dážď, ktorý má zatiaľ pre nás priaznivý smer od Roháčov cez Liptovskú kotlinu k Nízkym Tatrám. Táto nová informácia zrýchľuje frekvenciu našich krokov, no aj tak sa v záverečnom, prudkom klesaní lesným chodníkom v borovicovom lese nevyhneme niekoľkým dažďovým kvapkám.
Nakoniec sme mohli skonštatovať, že nám to počasie predsa vydržalo.
Text a foto Anton Opial
{gallery}/stories/e-kysuce/2018/likava/galeria{/gallery}