×

Výstrahy

JFolder: :files: Cesta nie je priečinok. Cesta: /data/web/mojekysuce.sk/web/images/stories/e-kysuce/2017/semetes/galeria
×

Poznámka

There was a problem rendering your image gallery. Please make sure that the folder you are using in the Simple Image Gallery Pro plugin tags exists and contains valid image files. The plugin could not locate the folder: images//stories/e-kysuce/2017/semetes/galeria
semetes_m.jpgČasťou hlavného javorníckeho hrebeňa, pomedzím Horného Považia a Kysúc medzi Melocíkom a Semetešom, viedla ďalšia trasa seniorskej turistickej vychádzky  v stredu 26. júla 2017.
Po vystúpení z autobusu sa náš počet ustálil na čísle 13. Väčšina z účastníkov rátala s rannou kávičkou   už vopred a tak na úvod navštevujeme Reštauráciu Melocík. Po odchode smerujeme asfaltkou na Záblatie. Tu pri kaplnke sa rozhodujeme kade ďalej.

Plán bol cez Luby, no v talóne bola pre prípad nepriaznivejšieho počasia aj alternatíva cez Ráztoky. Počasie dnes vypieklo so všetkými renomovanými meteorologickými inštitúciami. Namiesto teplého polojasného dňa tu máme nízku oblačnosť, teplotu okolo 12-13°C, studený vietor a ešte to vyzerá aj na skropenie, no napokon ideme predsa len cez tie Luby.  Srdce každého turistu sa poteší keď si na úpätí kopca prečíta oznam  „VYHLIADOVA VEŽA“, ktorý avízuje vždy očakávanú odmenu v podobe ďalekých výhľadov. S takýmito pocitmi sa aj lepšie znáša námaha potrebná na dobytie vrcholu. No po pol hodine chôdze nás na vrchole v nadmorskej výške 912 m neschladzuje len spomínaný studený vietor, ale aj ďalší oznam  „ZÁKAZ VSTUPU NEPOVOLANÝM OSOBÁM“  umiestnený na konštrukcii rozhľadne. V skutočnosti však je tá výstraha na objekte postavenom bez akýchkoľvek bezpečnostných prvkov  namieste.

Podobne ako Jožku Černého, ktorý spieva v jednej regrútskej pesničke ... „až mňa chytá hrůza“  (a potom ešte čosi o tej vojenskej blúze), aj mňa chytajú podobné pocity, keď vidím ako sa dajú pri dobrých známostiach  „účelne“  využívať peniaze – vlastné či cudzie. Ale to len tak na okraj, pretože: „Na Kysuci pána není, čo by ....“.

A teraz trochu histórie dotýkajúcej sa  miest tejto časti javorníckeho hrebeňa. V obecnej kronike Veľkého Rovného sa píše: „ Na prelome storočí (19. a 20., pozn.) sezónni poľnohospodárski robotníci z Rovného pravidelne chodievali na zadunajské veľkostatky. Drotári sa až do 1. svetovej vojny zamerali predovšetkým na Rusko, Poľsko a Čechy. Podomoví obchodníci, najmä s drobnou galantériou, chodili po celej monarchii. Dočasní vysťahovalci prinášali domov zárobok. Na jeho podchytenie vznikla v Rovnom pred rokom 1895 poštová sporiteľňa. Z prosperity ťažila i obec vyrúbením vyšších obecných poplatkov. Práve týmto zdôvodňovali obyvatelia osád Semeteš, Vrchrieka, Dučkov, Zádubie, Jedľovník a Šatina svoje žiadosti k župe v rokoch 1897 - 1899 o odtrhnutie od obce Rovné. Župa im vyhovela, a tak v roku 1902“ sa asi 600 obyvateľov bývajúcich v 117-tich domoch stalo novými obyvateľmi Vysokej nad Kysucou, ktorej kataster sa zväčšil o 1.475 katastrálnych jutár (asi 8,5 km²).
Pri tejto zmene bola vytýčená aj nová (terajšia) katastrálna hranica a asi 80 m západne od rozhľadne sa mi vcelku narýchlo podarilo jeden z hraničných kameňov objaviť.
Výhľady ktoré ešte máme napriek stále sa znižujúcej oblačnosti si teda dopriavame len „z pod rozhľadne“.  Po tradičnom skupinovom fotení  keď odchádzame smerom na Vrchrieku v oblasti Čemerky a Hričovca už prší.  Pod vrcholom Lubov, kde cesta začína strmšie klesať zachádzame vo dvojici asi 50 m na odlesnený hrebienok v tušení pekných výhľadov – a nemýlili sme sa. Bolo vidieť najvyššie vrcholy nielen v Beskydách Žywieckych, ale na opačnej strane Kotliny Žywieckej aj v Beskydách Sliezskych od výraznej Ochodzitej cez Barani Goru a Skrzycne až na Klimczok.  
Z Vrchrieky ideme už viac menej len z kopca a jednotlivé osady rýchlo striedajú jedna druhú. U Šupíkov začína mrholiť. O kúsok ďalej prechádzame ešte „mladú“ riečku Rovnianku, ktorú miestni volali Šelinovský potok. Od Solíkov vidíme, že dážď nás obkľúčil a už prší aj nad Vyšným koncom Turzovky. Našťastie sa však dážď uberal iným smerom a tak do pohostinstva U Cipára prichádzame v suchom stave.

Vďaka pani majiteľke máme k dispozícii ohnisko, drevo, opekáče, krytý prístrešok „aj zápalky“ a tak nám už nič nebráni v príprave teplého obeda. Keby som teraz nedopísal poslednú vetu: „S obedom sme sa ponáhľať nemuseli, pretože už sme neplánovali pokračovať ďalej a autobus do Turzovky nám odchádzal až o pol štvrtej“, mohlo by to vyznieť, že som s písaním skončil v polovici príspevku.

Text a foto Anton Opial

{gallery}/stories/e-kysuce/2017/semetes/galeria{/gallery}

Ak Vás článok zaujal, zazdieľajte ho na Facebook-u: