Podtatranská kotlina je rozsiahly geomorfologický celok rozprestierajúci sa medzi Ružomberkom na západe a Podolíncom na východe ohraničený zo severu vysokými pohoriami Chočské vrchy, Tatry a Spišská Magura a z južnej strany Nízkymi tatrami, Kozími chrbtami a Levočskými vrchmi. V úseku medzi Tatranskou Štrbou a Liptovskou Tepličkou sa delí na podcelky Liptovská a Popradská kotlina, v týchto miestach prechádza aj hranica medzi historickými krajmi Liptova a Spiša a tiež rozvodie medzi riekami Poprad (povodie Baltického mora) a Biely Váh (povodie Čierneho mora).
Členovia Neregistrovaného turistického spolku seniorov Kysúc sa
vybrali v rámci svojej jubilejnej 25-tej tohtoročnej turistickej
vychádzky vo štvrtok 28.10.2017 práve do týchto miest.
Po odchode rýchlika Cassovia zo Štrby, ktorým sme pricestovali, ostala celá stanica prázdna a tak narýchlo prechádzame koľajisko a následne prechádzame popri chatkách ukrytých v lesnom poraste južne od železničnej trate. Na prvej križovatke ciest (miestne komunikácie) odbočíme vľavo a stúpame na spomínané rozvodie, ktoré tvorí nezalesnený rozložitý chrbát z ktorého obdivujeme ničím nerušené výhľady. Samozrejme, že najviac pozornosti dostáva najvyššie horstvo karpatského oblúka, ale neobídeme tiež nízkotatranský hrebeň na opačnej strane, ktorému dominuje Kráľova hoľa so siluetou rádiového a televízneho vysielača a západným smerom znižujúce sa vrcholky Strednej hole, Orlovej a Bartkovej. Za nižšími kopcami v popredí sa ešte hlavný hrebeň ukáže vrcholom Oravcovej a od hrebeňa na sever vysunutého Veľkého boku. Juhozápadný horizont uzatvárajú tí najvyšší v Nízkych Tatrách - Ďumbier a Chopok. Severovýchodné výbežky Veľkej Fatry aj charakteristická silueta Veľkého Choča sú už na okraji dnešnej dohľadnosti a severozápadný horizont patrí Roháčom s najvyššou Bystrou a jej susedmi.
Hneď
po prekročení diaľnice zastavujeme u objektov pripomínajúcich zaniknutú
stredovekú osadu Šoldov z ktorých najvýraznejšími sú základy
stredovekého kostolíka nad ktorými je postavený kamenný pamätník.
Návštevníkom má pobyt spríjemniť aj nekrytý stôl s lavicami z masívu
a pred nepohodou ochrániť schátralá autobusová zastávka, ktorú sem asi
tiež premiestnili vďaka eurofondom. Geologický prieskum, ktorý má
dokázať, že toto územie bolo osídlené ešte pred príchodom nemeckých
kolonistov už potvrdzuje maketa „vatry zvrchovanosti“.
O kúsok
ďalej na križovatke so štátnou cestou Štrba Važec prichádzame k
zachovalému kamennému míľniku kráľovskej cesty zo 14. storočia. Podľa
ľudových povestí doň otlačil Jánošík svoju stopu, keď sa naň vyštveral
aj s vrecom ulúpených dukátov, aby sa pozrel čo sa deje v susednej
Štrbe.
Ďalej potom pokračujeme, len sem tam prinútení prechádzajúcim
autom uchýliť sa ku krajnici, po štátnej ceste lemovanej silno
preriedenou alejou starých topoľov smerom do Važca. Počas celej cesty
až pokiaľ nevkročíme do zástavby nás sprevádzali ničím nerušené výhľady
na celý veniec hôr obkolesujúcich túto najvyššie položenú kotlinu na
Slovensku.
Ešte asi dva kilometre musíme prejsť dedinou k nášmu
hlavnému cieľu – Važeckej jaskyni nachádzajúcej sa takmer na najnižšom
nižnom konci obce. Obce, ktorá prežila svoju apokalypsu 17. júla
1931.
... krátko po 8:00 hodine vznikol požiar v
dome Jána Debnára v susedstve Potravného družstva. Tento požiar zdolali
hasiči za 1/2 hodiny. Hasiči sa ani nestačili vrátiť na lúky, ku kose,
keď znova tesne pred poludním vzbĺkol požiar v humne Jána Sabaku pod
Hartom. Požiar sa šíril úžasnou rýclosťou. Drevené obydlia, vtlačené do
členitých rodových dvorov napomáhali ohnivým jazykom. Od strechy ku
streche so suchými šindľami bežali iskry. Za necelú hodinu bola celá
obec v plameňoch. Za necelých 6 hodín zostalo bez prístrešia okolo 2000
ľudí. Zhorelo 461 domov, k tomu asi toľko poľnohospodárskych stavieb,
množstvo domáceho zvieratstva, poľnohospodárske náradie, riad, bohatstvo
krojov.
Pri požiari zhorelo 4-ročné dievčatko a ďalšie dievčatko zomrelo na následky popálenia.
Kým si pohorelci znovu postavili príbytky, bývali v pivničných provizóriách, alebo utisnutí u príbuzných.
Na
pamiatku onoho dňa roku 1931, každoročne 17. júla na poludnie zaznejú
zvony. V tento deň občania ( predovšetkým staršia generácia žien ) chodí
v smútočnom.
Zdroj: kniha Važec, Michal Hybe
Podľa
reklamných prospektov je Važecká jaskyňa jedna z najznámejších jaskýň na
severnom Slovensku. Hoci dĺžkou patrí medzi kratšie sprístupnené
jaskyne (dĺžka prehliadkovej trasy je 235 m, a prehliadka trvá necelú
polhodinu), známa je výskytom bohatej kvapľovej výzdoby, pozoruhodnými
nálezmi kostí jaskynných medveďov, ako aj vzácnou jaskynnou faunou.
K jaskyni
viac ako polhodinu pred pravidelným vstupom a po ďalšej polhodine
odchádzame všetci veľmi spokojní s tým čo sme počas prehliadky videli.
Takmer všetci sme boli v tejto jaskyni po prvý krát.
Čas do odchodu vlaku potom využívame na poväčšine „pizzový“ obed v miestnej pizzerii.
Text a foto Anton Opial
{gallery}/stories/e-kysuce/2017/podtatranska_kotlina/galeria{/gallery}