
Z konečnej zastávky SAD Rusnákovci pokračujeme proti toku
Tížinského potoka, prechádzame popri budove starej školy, ktorá má asi
tú smolu, že nepamätá vyššie spomínaného ľudového hrdinu a tak sa asi na
jej údržbu peniaze v obecnom rozpočte ani vo fondoch nenájdu. Žiaľ
takýto stav je aj v obciach ktoré sa nemôžu chváliť zbojníckou
históriou. Za poslednými domami osady Rojkové prechádzame na opačný breh
Tížinskeho potoka a pokračujeme spevnenou cestou, ktorou po jeden
a štvrť kilometri prichádzame na rázcestie pred osadou Káčerovci. Tu
nasleduje krátka prestávka na oddych a posilnenie – činnosť, ktorá je
nutná bez ohľadu na to aké práve panuje počasie, aj keď práve ono určuje
dobu jej trvania.
Žltá turistická značka nás vedie ďalej v miernom
stúpaní až na úpätie 992 m vysokého Mravečníka. Po dosiahnutí lesnej
cesty pokračujeme po nej západným smerom až do sedla Lutiška na rozhraní
katastrov Hornej Tížiny, Lutíš a Belej. Juhozápadným smerom,
v predĺžení za dolinou Kubíkovej, sú v panujúcej nízkej oblačnosti ešte
na dohľad mohutná Magura 921 m s o niečo nižšou Črchľou 781 patriace do
Kysuckých bradiel – podcelku Kysuckej vrchoviny.
Ďalšia časť
trasy mala byť „výhľadová“, no musíme sa uspokojiť s tým, čo nám počasie
umožňuje. Po miernom stúpaní prichádzame na kótu s nadmorskou výškou
711 m, ktorá je v lesníckych mapách označená zvláštnym názvom „Nad
Babisaky“. Priamo pod nami, v doline potoka Radôstka, sa rozkladajú
lutišské osady Mišovci, Skaličanovci a Novákovci. Z plytkého sedielka
pokračuje ďalší úsek trasy mierne stúpajúc na Bučník s vysielačom
a potom lesom až na kótu Trojchotár 702 m s lavičkami a ohniskom. Pokus
o zahriatie sa počas krátkej prestávky pri ohníku nevyšiel. Po vzbĺknutí
obschnutého „šmania“ sa mokrým haluziam horieť nechcelo a tak sa
nezohriatí poberáme ďalej. Cesta vedie rozložitým nezalesneným hrebeňom
s len veľmi malými prevýšeniami a „výhľadmi“ na obe strany hrebeňa. Po
chvíli sme pri atraktívnej novopostavenej zvoničke nad osadou Ježíkovci
a rozhodujeme ako ďalej.
Pôvodný plán skončiť v obci Lutiše
zavrhujeme, pretože z informácii získaných pri príprave tejto potulky
viem, že by sme na autobusový spoj do Žiliny museli v tomto studenom
počasí viac ako hodinu čakať vonku. Len si predstavte: žiadna krčma či
reštaurácia a pizzeriu otvárajú až po odchode nášho spoja. A tak
prichádza na rad druhý variant, pri ktorom nám bude podľa odhadu zase
chýbať 10 minút do odchodu spoja zo zastávky Horný Vadičov, Galierovci.
Vrchol Zlieňa obchádzame silne erodovanou zvážnicou juhovýchodným
svahom a potom na krátkom úseku pokračujeme červenou značkou do sedla
Pod Zlieňom. Tu nechávame značku značkou, neznačenou cestou schádzame
lesom do doliny Dlhého potoka a popri ňom do osady Galierovci. A opäť
raz šťastie. Práve prichádzame k autobusovej zastávke, keď sa tu otáča
autobus, ktorý meškal akurát tých 10 minút o ktoré by sme ho neboli
stihli. No pokiaľ my sme mali radosť, že autobus meškal, pán vodič bol
naopak rozladený keď videl, že bude musieť meškanie ešte zvýšiť predajom
jedenástich cestovných lístkov.
Ale hlavne, že sa vezieme, pretože
miestna krčma bola aj tak zatvorená a na ďalší autobus by sme boli
museli aj tu čakať takmer hodinu vonku.
Tento šťastný záver by sa
parilo okomentovať nejakou ľudovou múdrosťou. Ale ktorú vybrať – Aj
slepá kura zrno nájde, Keď je šťastie unavené ..., alebo nedajbože to,
že Hlúpi majú šťastie?
Text a foto Anton Opial
{gallery}/stories/e-kysuce/2018/horna_tizina/galeria{/gallery}