turistika dolomity 001Ak Dolomity navštívite raz, budete sa tam chcieť neustále vracať. Tak ako my.

Je darom navštíviť miesta, kde ľudia žijú v súzvuku s prekrásnou prírodou. Miesta, kde si ľudia vážia prírodu a zachovávajú tradície svojich otcov v drsných horských podmienkach dodnes. Ak ste ešte takéto miesta nenašli, vyberte sa do Dolomitov. Sú rovnako krásne v lete i v zime. Neskutočne modré nebo a zelené horské lúky s bielymi skalami, nekonečné vrcholky hôr sfarbené pri západe slnka do ružova, pestrá kvetena a zasnežené vŕšky Álp v diaľke a nakoniec všade sa pasúce kravičky to sú Dolomity. Raj pre horolezcov, ideálne miesto pre cyklistov a nekonečné chodníky pre turistov. Ak Dolomity navštívite raz, budete sa tam chcieť neustále vracať. Tak ako my.

Po tretí krát sme zavítali do tohto turistického raja od 14. 9. do 21.9.2019, ale tento raz sme mali zmenu v ubytovaní. Bývali sme v údolí Oies v Alta Badia. Z okna sme videli Marmoladu (3343 m.n.m) najvyššiu horu Dolomitov, ktorá je celoročne pokrytá ľadovcom. Marmolada sa stala aj naším prvým turistickým cieľom tohtoročného pobytu. Využili sme lanovku, ktorá premávala posledný deň v letnej sezóne a nechali sme sa vyviezť pod vrchol. Bohužiaľ na samotný vrchol sa môžete dostať len s horolezeckou výstrojou. Lanovka sa nachádza v obci Malga Ciapela pod východnými stenami Marmolady. Využili sme pekné počasie, ktoré nám umožnilo na vyhliadkovej veži pokochať sa neskutočnými výhľadmi na nekonečné končiare hôr. Pospomínali sme si na výstupy z minulých rokov, keď sme identifikovali hory, ktoré sme už pokorili napr. Lagazuoi, Col di Lana, Piz Boé, Cinque Torri,...Niektorí sa prešli po snehovom chodníku, niektorí si poležali na skalách, vyhrievali sa na slniečku a vyžívali sa v kráse hôr. Na medzistanici lanovky sa nachádzalo interaktívne múzeum z 1. sv. vojny. Pozreli sme si autentické ukážky z bojov, predmety dennej potreby vojaka, muníciu, fotografie a veľa zaujímavých predmetov spojených s vojnou, týmto horami a ľuďmi, ktorí tu museli žiť a prežiť. Tesne pred odchodom sme stretli nášho priateľa Jozef Smolíka, ktorí organizuje každoročný pobyt. Dohovorili sme si spoločnú túru v Alta Badia, kde sme bývali.

turistika v dolomitoch

Ďalší deň sme úplne celý strávili okolo krásneho pohoria Sassolungo. Je to náročnejšia celodňová túra okolo rozložitého skalného masívu. Z viacerých variánt sme si zvolili výstup cez sedlo Forcella del Sassolungo ku chate Rifugio Toni Demetz. Chatka leží v sedle medzi vrcholkami Sassolungo (3181 m.n.m.) a Cinque Dita (2997 m.n.m), čo v preklade znamená 5 prstov. Je to výborné miesto pre horolezcov, ktorých tu bolo neúrekom. My sme pokračovali ďalej turistickým chodníkom, ktorí nám ponúkal neskutočné výhľady na okolité pohoria. Všade sa ako inak popásali kravičky, pískali svište, ktoré nás pozorovali z bezpečnej vzdialenosti. Ako som už spomínala túra bola náročná a my sme ju ukončili so zapadajúcim slnkom v pätách. Pri tom, sme si vychutnávali povestný ružový západ slnka, ktorý je tak typický pre Dolomity.
Nasledujúci deň sme uskutočnili spoločnú túru so skupinou zo St. Martina, kde sme bývali minulý rok. Všetci sme sa zvítali a tešili sa, že sa po roku opäť vidíme. Dobre naladení sme vyrazili k úpätiu pohoria St. Kreuzkofel, ktoré sa týči nad naším ubytovaním. Cieľom našej cesty bol pútnicky kostolík La Crusc (Kostol Svätého Kríža), ktorý sa nachádza tesne pod skalným zrázom hore spomínaného pohoria. Postavený bol v roku 1484 a v jeho oltári sa ukrývajú ostatky napr. sv. Hippolyta, sv. Márie Magdalény, sv. Anny a sv.Barbory. Vedie tu aj krížová cesta z La Valle, ktorá je tiež v údolí Alta Badia. Biely kostolík na zvlnených zelených pahorkoch pod bielym alpínskym bralom St. Kreuzkofel je ako vystrihnutý z rozprávky. Na lúkach práve kvitla tzv.„kukučka,“ ktorá sa vyskytuje aj u nás. Po spoločnom občerstvení a vychutnaní si tohto čarovného miesta sme zišli tým istým chodníkom, z ktorého sme mali krásny výhľad na celé údolie Alta Badia.

Ráno ďalšieho dňa nás privítalo opäť slnečným a teplým počasím. Už štvrtý deň sme chodili v tričkách s krátkym rukávom a v šortkách. Bolo neuveriteľné teplo. Tento deň sme sa rozhodli stráviť v údoli Mount de Fanes. Vyšli sme z parkoviska Cappana Alpina. Fanes je prírodná rezervácia a tak trochu náhorná plošina s jazerami. Volá sa Parco Naturale Fanes-Senes-Braies. Rozloha tohto parku je veľká asi ako tretina nášho TANAP-u a je to tretí najväčší prírodný park v Dolomitoch. Je to opäť celodenná túra, ktorá ponúka naozaj kvalitnú turistiku v rozmanitej prírode. Na úpätí svahov sa nachádzajú ešte pôvodné ladinské osady. Ladíni boli pôvodní obyvatelia Dolomitov. Trávnaté plochy úpätí hôr spásajú kravy, ovce a kone. Tie tu voľne pobehujú a spásajú miniatúrnu trávičku. Je to naozaj veľmi romantické. Fotili sme pijúce koníky pri čistom jarčeku v pozadí skalnatých štítov. Niektoré prišli priamo k nám a pýtali si niečo pod zub. Po hodnom kuse cesty sa objavila prvá chata Utia de Gran Fanes (2105 m.n.m). Dali sme si kávičku spolu so somárikmi, ktoré obliehali slnečnú terasu chaty. Občerstvení sme dosiahli po hodnej chvíli prvé jazero Le de Limo, ktoré je gýčovo krásne v pozadí so skalným štítom. Po miernom stúpaní sa nám objavili ako na dlani okolité vrchy. Bolo ich tam toľko, že sme už ani netúžili vedieť ako sa volajú. Len sme vychutnávali. Niekde v nich sa nachádzala naša skupina rýchlych šípov, ktorí dosiahli v ten deň vrchol Kreuzkofel. Zapozerali sme sa do údolia s jazerami, kde bol náš cieľ a to jazero Le Vert. Pri ňom sme si oddýchli na chate Utia Lavarella (2050 m.n.m). Zelené údolie predstavovalo pastvu pre oko, i pre miestne jaky. Prvý krát sme videli tieto voľne sa pasúce chlpaté giganty. Hora svalov, rozpätie rohov asi 1,5 m a hustá srsť takmer po zem. „Z týchto zvieratiek“ šiel rešpekt, ale len z diaľky. Keď sme sa k ním priblížili, zistili sme, že sa vkuse pásli a nedali sa ničím vyrušiť. Sú to nanajvýš flegmatické zvieratá a veľmi výkonné kosačky. Opäť nás chytil západ slnka a príjemne unavení sme sa vrátili do základne.

turistika v dolomitoch 2

Na ďalší deň sme sa nechali zlákať pohorím, ktoré sme videli z okien cez údolie priamo oproti nášmu ubytovaniu. Kríž na vrchu Col Plo Alt (2314 m.n.m) nás vábil, až sme sa tam nakoniec vybrali. Prvý krát sme mali hmlu, ale o to väčšie prírodné divadlo. Ako sme začali stúpať do vyššej nadmorskej výšky hmla začala padať do údolia a nám sa pomaličky začali odhaľovať vrcholky hôr. Miernym stúpaním sme sa dostali na plošinu Gherdenacia, ktorá je posiata kosodrevinou, a norami svišťov. Nad ňou sa majestátne týči Sassongher, na ktorý sa dá dostať len ferattou. Pohodovým chodníkom s neskutočným výhľadom sme dorazili na miesto, kde stál drevený kríž, ktorý sme videli z našich okien. Ponúkol sa nám výhľad na celé údolie Alta Badia aj Oies. Zelené pastviny, z ktorých prudko k nebu stúpajú skalnaté masívy a pod nimi náš domček. Roztrúsené drevené stavby a cesty k nim dotvárajú kolorit alpského vidieka. Nevedeli sme sa vynadívať. Cestou naspäť sme sa dostali do bezprostrednej blízkosti svišťov a vychutnali si občerstvenie na terase chaty Rifugio Gardenacia (2050 m.n.m).

turistika v dolomitoch 3

Posledný deň sme strávili v pohorí Peitlerkofel (2875 m.n.m) v ladinskom nárečí Sass de Putia. Čakalo nás najchladnejšie ráno, ale to sa rýchlo zmenilo, akonáhle slnko zintenzívnilo svoje lúče. Chodník bol veľmi rozmanitý. Zo širokého prešiel do úzkej rímsy. Následne sa zmenil na prudký výstup cez suché koryto horského potoka. Dostali sme sa do sedla, kde sa jedna skupina vybrala na vrchol a druhá pokračovala po chodníku okolo celého pohoria. Ako inak výhľady boli prekrásne a my sme si užívali poslednú túru v tomto turistickom raji. Zastavili sme sa na chate. Poležali si v lehátku, alebo len tak na tráve. Dali sme si typické občerstvenie a pomaly sme nasávali pokoj a majestátnosť hôr.
Zároveň sme sa každý vo svojom vnútri lúčili s týmito krásnymi horami, ktoré sú popretkávané teplom rúk tunajších obyvateľov. O tom, že sú to veľmi citlivé ruky sme videli na každom kroku. Zovšadiaľ bolo cítiť úctu k horám a k životu. Ten je tu i dnes neľahký. Miestni sa tu doslova „nadrú,“ ak chcú všetko pokosiť, spracovať a vyprodukovať. Od rána do večera sú na nohách. Pri tom sú veľmi milí a úslužní. Pokora to je to, čo ich naučili tieto hory a to je to, čo nám niekedy veľmi chýba. Koniec koncov tie kríže posiate po horách, ako pamätníky obetiam 1. svetovej vojny sú v Dolomitoch veľmi udržiavané, aby nás všetkých vystríhali pred ďalšou ľudskou zlobou a nezmyselnom bažení po moci. Presne takéto sú Dolomity. Krásne a zároveň skrývajúce bolesť, ktorá sa tu pred sto rokmi stala súčasťou i našich predkov. Naši starí a prastarí otcovia takmer z každého dvora okúsili, čo je to vojna na vlastnej koži. I dnes sa ešte objavujú historky z veľkej vojny, ktoré kolujú v našich rodinách. A sem tam sa ešte aj niečo nájde na starých povalách, ako dôkaz, že vojna skutočne bola. Preto ma nesmierne teší, že i v našej obci máme pamätník obetiam 1. sv. vojny. Sú na ňom mená našich padlých predkov, ktorí bojovali na talianskom fronte v krutých podmienkach. Spoločné s nimi máme nielen gény, ale aj Dolomity, hory, po ktorých chodíme dnes i my. Česť ich pamiatke!

Na úplný záver ďakujeme všetkým šoférom osobných áut a Jankovi Chmúrčiakovi za zapožičanie dodávky, ktorou sme brázdili horské cesty Dolomitov. Pátrovi Franzovi za jeho milú prítomnosť a neviditeľnú ruku, ktorá nás sprevádzala celým pobytom.

Autor: PhDr. Monika Halvoníková

 

Ak Vás článok zaujal, zazdieľajte ho na Facebook-u: