Nízky Jeseník a Opavská pahorkatina

Už pri pohľade z vlaku „trápiaceho“ sa so 16‰  stúpaním na železničnej trati zo Suchdola nad Odrou do Budišova nad Budišovkou, uvedenou do prevádzky v roku 1891, nás upútala štíhla veža „vítkovskej katedrály“ – rímsko-katolíckeho kostola postaveného v novogotickom štýle v rokoch 1909-1914. O pár minút neskôr, pri pobyte na súčasnom námestí Jána Zajíce (Vítkovského rodáka, ktorý sa na protest proti okupácii Československa 25.2.1969 upálil na Václavskom námestí v Prahe) si len ťažko možno predstaviť jeho vzhľad, keď bolo niekoľko dní po oslobodení  mesta - 4. mája 1945, zničené rozsiahlym požiarom pri ktorom zhorelo 45 budov a ďalších 22 bolo silno poškodených.
Z námestia nás vedie modrá značka po štátnej ceste najskôr na najvyššie položenú časť  obce - rozvodie riek Odry a Moravice -  odkiaľ už klesáme cez Horní Ves do Podhradia – miestnej časti Vítkova s autokempingom, veľkou úpravňou vody a chatovou oblasťou. Našim cieľom je zrúcanina stredovekého hradu Vikštejn postaveného v pol. 13. stor. na vysokom skalnatom vrchu 130 m nad hladinou rieky Moravice. Predstavu o rozsiahlosti hradu, chráneného z prístupovej strany hlbokými priekopami, dotvárajú mohutné zbytky múrov a dobre zachovalých pivníc. Z vyhliadkovej veže postavenej na pôvodných základoch v juhozápadnej časti hradu sa ponúkajú vcelku pekné výhľady do najbližšieho okolia, no najmä „do centra“ Podhradí - s úpravňou vody z kružberskej priehrady a zástavbou, ktorá počas výstavby kružberského privádzača (1948-1956) poskytovala ubytovanie takmer 500 zamestnancom n.p. Vodotechna.
Pre zostup z hradného vrchu do údolia Moravice volíme náučný chodník „Moravice“, ktorý na takmer polovici svojej dĺžky pripomína skôr pohyb po chodníčkoch lesnej zveri a keď k tomu pripočítame poničené panely – tak nič moc, ale bola to najvýhodnejšia cesta do údolia.
Z asfaltovej cesty vedúcej po ľavom brehu rieky v Anninom údolí sledujeme na protiľahlom brehu objekty súkromnej farmy na chov hydiny a mäsového dobytka. Pôvodne tu bola továreň na výrobu papiera postavená v roku 1866 a od roku 1919 zese Razumovského továrna vyrábala drevovinu a lepenku.
Ďalší úsek našej cesty vedie po brehu meandrujúcej  Moravice  - 105 km dlhej rieky prameniacej v Hrubom Jeseníku na juhovýchodnom svahu Vysokej hole 1464 m v nadmorskej výške okolo 1135 m. Na jej hornom toku sú vybudované dve vodné nádrže – Slezská Harta a Kružberská priehrada. Medzi obcami Kružberk a Žimrovice v dĺžke asi 20 km vytvára Moravice najkrajšie meandre. Po 105 km sa potom vlieva v nadmorskej výške 241,9 m u okresného mesta Opavy do rovnomennej rieky.  V miestach, kde sa rieka zarezáva na ľavej strane do svahov Vítkovskej hornatiny sa lesná cesta, po ktorej vedie červená turistická značka, v dvoch miestach vyšplhá 40 resp. takmer 80 m nad jej hladinu.
Po viac ako siedmich kilometroch pohodovej chôdze chodníkmi pokrytými šuchotavým lístím a sprevádzaní neutíchajúcim žblnkotom vody prichádzame k Papierenskému splavu – miestu prehradenia rieky za účelom odvádzania časti vody do Weisshuhnovho kanála, ktorý je pomenovaný podľa nemeckého podnikateľa Karla Weisshuna. Ten v roku 1891 postavil v obci Žimrovice neďaleko Hradce nad Moravicí papiereň s ojedinelým vodným náhonom slúžiacim na dopravu dreva priamo do areálu papierne, prívodu vody do papierne a výrobu elektrickej energie. Do kanála širokého asi 3 m a s hĺbkou takmer 2 m voda vteká priamo z náhonu 45 m dlhým a 4-5 m širokým tunelom vylámaným v skale v najužšom mieste meandra obtekajúceho Kozí hřbety (357 m). Na preklenutie bočných doliniek sú na 3,6 km dlhej trase kanála vybudované 3 akvadukty  a v strmých skalnatých svahoch aj  ďalšie 2 tunely. Celé toto vodné dielo, ktoré je funkčné ešte aj dnes, je oprávnene v zozname technických pamiatok ČR.
Kanál opúšťame pri TOM Most vodního náhonu a po červenej značke sa popri chatách a dvoch papierenských závodoch  „papírny“ a „kartonážky“ dostávame do Žimrovíc – jednej zo siedmich miestnych častí mesta Hradec nad Moravicí. Od našich raňajok vo Vítkove ubehlo už 5:20 hod. a tak využívame pohostinnosť reštaurácie U Dihlů - prvej na ktorú sme natrafili, na oddych, obed aj doplnenie tekutín. Po hodinovom relaxe pokračujeme po štátnej ceste smerom na Hradec nad Moravicí. 
Asi po kilometri prechádza značka a s ňou aj my v mieste zvanom Pilarka na pravý breh rieky. Slnko už skončilo svoje pôsobenie pre tento deň a v lese, ktorým značka stúpa k areálu štátneho zámku v Hradci nad Moravicí pozostávajúceho z dvoch samostatných komplexov, staršieho Bieleho zámku a novšieho Červeného zámku, sa už rýchlo zmráka. Prvá historická správa  o jestvovaní hradiska s vojenskou posádkou pochádza z roku 1060, kedy bolo pod jeho hradbami porazené vojsko poľského kráľa Boleslava II Smelého. V podhradí čoskoro vznikla trhová osada, ktorá je písomne doložená už v roku 1078.
Mestom s takouto dlhou históriou, ktoré je vďaka peknej prírode a veľkému množstvu pamiatok a zaujímavostí už od 19. storočia významným výletným miestom, prechádzame na železničnú stanicu krátko po sedemnástej hodine už za úplnej tmy.
Vlakom cestujeme s prestupom v Opave do mestečka Kravaře, kde máme zabezpečený nocľah a ráno pokračujeme do Hlučína odkiaľ začína druhá časť nášho výletu.
Našim cieľom druhého dňa je prejsť  časťou československého opevnenia, ktoré bolo budované v rokoch 1935-1938, v úseku medzi Darkovičkami a Bohumínom. Táto časť opevnenia sa nachádza v Hlučínskej pahorkatine, ktorá je v rámci Opavskej pahorkatiny najjužnejšou časťou Sliezskej nížiny náležiacej do Stredoeurópskej nížiny.
Podľa tretieho programu výstavby opevnenia  z 9.11.1937 malo byť po celej dĺžke hraníc Československej republiky postavených 1 276 ťažkých a 15 463 ľahkých objektov. Celý projekt výstavby bol plánovaný na 10 rokov s predpokladanými nákladmi takmer 11 miliárd korún. Do odstúpenia pohraničia (Sudet) následkom Mníchovskej zmluvy bolo na výstavbe tohto opevnenia preinvestované asi 2 miliardy korún. Ešte počas 2. svetovej vojny pristúpilo nemecké velenie k plánovanej likvidácii týchto opevnení.
Po príchode do Hlučína prší. Našťastie pre nás sa jedná len o krátku a nie príliš výdatnú prehánku, ktorá skôr ako sme sa stihli naraňajkovať v lahôdkach na námestí  prestala.
Hlučín – mesto s viac ako 14.000 obyvateľmi, založené v roku 1256 je centrom Hlučínska, kraja ktorý z juhu ohraničuje rieka Opava , na východe rieka Odra, zo severu Poľsko a zo západu Jeseníky. Celé toto územie s rozlohou 317 km² bolo v roku 1742 zabraté Pruskom a k územiu Československa opäť pričlenené až v roku 1920 na základe Versailleskej mierovej zmluvy z 10. januára 1910. Odtiaľ miestne pomenovanie Prajzská (Prajská).
Z námestia sa vraciame späť k železničnej stanici, križujeme koľajnice, a po modrej značke vychádzame z Hlučína smerom na Darkovičky. Za obcou začíname stúpať na „hrebeň“ medzi Darkovičkami a Darkovicemi s výškou 275-285 m n.m. Na hrebeni v tesnej blízkosti cestnej križovatky sa nachádza pechotný zrub „Orel“. Od neho východným smerom nasledujú ďalšie zruby „Alej“ a „Obora“, ktoré sú súčasťou Areálu československého opevnenia Hlučín – Darkovičky patriaceho od r. 1992 Slezskému zemskému múzeu (otváracia doba na www.szm.cz). Rekonštrukcia tohto areálu prebiehala už od roku 1980.
Popri 15-ich týchto objektoch je vedený 6,5 km dlhý náučný chodník vhodný pre pešiu, ale aj cykloturistiku. Vďaka rôznym klubom vojenskej histórie je možné si niektoré objekty po trase pozrieť aj z vnútra. Náučný chodník vedie rozvodnicou medzi obcami Šilheŕovice a Markvartovice len s minimálnymi výškovými rozdielmi v prvej časti poľnohospodárskymi pozemkami a v druhej listnatými  porastmi Černého lesa. Pristaviť sa oplatí pri Bažantnici v časti Štípky – asi 200 m za zrubom Obora, hneď vedľa štátnej cesty po ktorej vedie NCH.
Na konci náučného chodníka (TOM Bažantnice, 217 m) sa napájame na zelenú značku smer Antošovice a Bohumín.  Po 20-tich minútach vychádzame z lesa a poľnou cestou lemovanou alejou mohutných líp  prichádzame k osade Paseky, ktorá je vlastne rozsiahlym statkom s chovom koní a jazdiarňou. Z poľnej cesty sa nám v miestami pretrhanej nízkej oblačnosti ukazujú juhovýchodným smerom beskydské kopce – na identifikáciu ktorých si ale netrúfame. U statku sa značka prudko lomí vpravo. Po štátnej ceste prechádzame ponad diaľnicu D1 smerujúcu do Poľska, ktorá nateraz končí v Bohumíne a dostávame so do miestnej časti Slezskej Ostravy – Antošovíc.  Podľa informácie získanej od miestneho cyklistu je krčma dosť ďaleko a ešte k tomu opačným smerom, preto pokračujeme najskôr popri rybníku Mžíkovec  a potom cez lávku ponad rieku Odru do Pudlova, ktorý je už časťou Bohumína.  Po 4,5 hodinách chôdze sa dostáva na rad občerstvenie vo forme výbornej „prdelačky“  (iné jedlo už nemali) a piva.
Na železničnú stanicu nám to potom trvá ešte takmer 40 minút a takú istú dobu čakáme v staničnej reštaurácii na vlak, ktorý nás spokojných s videným a poznaným vezie domov.

Anton Opial