Moravské Slovácko

V obci je zriadené Muzeum oskoruší  - jediné v Českej republike. Jarabina oskoruša  (sorbus domestica) – najväčší ovocný strom v Európe, ktorý pochádza zo Stredomoria - dorastá až do výšky 20 m a odhadom dosahuje vek 300- 500 rokov. Prvej úrody z toho stromu sa dočkáme v 30-40 roku jeho veku. Z jedného stromu sa dá zozbierať 500-1200 (niektoré zdroje uvádzajú až 1500) kg ovocia.  Na Slovácku rastie asi 500 kusov týchto vzácnych stromov (na Slovensku údajne len 20 ks). Ovocie sa okrem iného konzumovania samozrejme využíva aj na pálenie oskorušovice. A teraz pozor - cena až 1700,- Kč za liter.

Na kopci Trávičná nad obcou stojí v nadmorskej výške 372 m vysielač pre mobilných operátorov „vybavený“ v 33 m výške vyhliadkovou plošinou  - rozhľadňou pre turistov. Zaujímavé, že u našich západných susedov sa to dá.  Pretože rozhľadňa býva verejnosti prístupná až od apríla, vopred sme si zabezpečili vstup prostredníctvom zástupcu starostky (obec Tvarožná Lhota je prevádzkovateľom rozhľadne), ktorý nám objekt rozhľadne ochotne sprístupnil.  Pre vychutnanie si kruhového výhľadu,  s dohľadnosťou vymedzenou riedkym oparom nad horizontom, bolo treba prekonať 177 schodov.  

Po zostupe z rozhľadne sa posilňujeme pred dnešnou túrou. Po červenej značke prechádzame  v sedle Pod Trávičnou štátnu cestu a potom pohodlne lesnými  cestičkami striedavo lesom a lúkami, ktoré ponúkajú výhľady do Dolnomoravského úvalu ohraničeného od západu postupne horskými celkami Pálava, Ždánický les a Chřiby a na opačnej strane z oparu sa vynárajúcej Vizovickej vrchoviny  a hrebeňom blízkych Bielych Karpát , popri súkromných chatkách vybudovaných pri rekreačnej vodnej nádrži Lučina. Nadmorské výšky „kopcov“, ktoré v úvode zdolávame sú na úrovni hladiny Kysuce niekde pri Oščadnici.Zo sedielka Pod Výzkumom 439 m máme po ľavej ruke ako na dlani  takmer celé Horňácko - etnografický mikroregión Slovácka. Tvorí ho 9 obcí roztrúsených v údoliach západne od Veľkej Javoriny 970 m, ktorej nezalesnený vrchol, so siluetou retranslačnej stanice, vybielený snehovou pokrývkou a žiariaci v ostrých lúčoch jarného slnka uzatvára náš východný horizont.

Na ďalšom troj kilometrovom úseku lúkami prekonávame 160 m prevýšenie  („ najťažší úsek dnešnej trasy“)  na Kobylu  583 m, ktorej vrcholom prechádza česko-slovenská štátna hranica. Po nej pokračujeme juhozápadným smerom a asi po kilometri sa rozdeľujeme – skupinka, ktorej stačí kratšia 16 km trasa schádza najskôr neznačenou cestou a potom po zelenej značke k vodnej nádrži Lučina. Ostatní pokračujeme cez Tri kopce 584 m a nezalesnenú kótu  s n. v. 617 m – podľa niektorých informácii je to druhý vrchol Žalostinej, k osade U Chalupov a s tušením ďalekých výhľadov si robíme zachádzku  neznačenou cestou na vrchol Žalostinej 621 m s na ktorom je postavená neveľká  drevená  rozhľadňa. Z vrcholu sa ponúka dokonalý kruhový výhľad a tak ma napadá, že popri občasných anketách o najkrajší, najvýhľadovejší, najfotogenickejší, a ešte aký? vrchol mohlo by byť  celkom zaujímavé otvoriť na turistických stránkach anketu aj o „najnižší vrchol s najkrajším výhľadom“. Verím, že Žalostiná by určite zabodovala.

V priebehu dňa sa opar nad horizontom výrazne rozplynul a tak si  k videným horstvám spomínaným vyššie pridávame na severe Moravy ešte aj Hostýnske vrchy. Z vrcholu Žalostinej sa nám ale otvárajú výhľady, hlavne východným až juhozápadným smerom, na Slovensko. Považský Inovec, Tríbeč  a  za ním určite Štiavnické vrchy, ako na dlani Malé Karpaty a vpravo ponad Záhorie aj silueta Wiedenského lesa?  Vychutnávame si výhľady, prinesenú poživeň a pohodu nám znepríjemňuje len studený vietor od severu.

Hodinky ukazujú už štvrť na tri – najvyšší čas k odchodu. Schádzame späť k osade U Chalupov a pokračujeme červenou značkou na vrchol Bukoviny 583 m, na ktorom štátna hranica v pravom uhle mení smer na juhozápadný.  Na dohľad pred týmto lomom odbočujeme vpravo a po modrej značke, nezáživne lesom a bez výhľadov schádzame po 5-tich kilometroch k už spomínanej vodnej nádrži Lučina.

Výsledok krátkej porady všetkých zúčastnených bol jednoznačný – nezáleží na čase príchodu domov, ale ide sa do „sklípku“. Cieľom sú Plže v Petrove, kde sa nám pošťastilo nájsť, napriek pokročilej dennej dobe,  v jednom z nich aj majiteľov a tak na záver vydarenej akcie trávime niečo vyše hodiny  posedením, debatou a popíjaním vína, čo k návšteve Slovácka – kraja vína, viníc a vínnych „sklepů“  určite patrí.

Anton Opial