Na cestu sa vyberáme pred polnocou z Čadce, aby sme s povinnými
bezpečnostnými prestávkami vodiča zaparkovali v dedinke Mixnitz ráno
o siedmej hodine. Len pár kilometrorv pred cieľom vchádzame do silného
dažďa, ktorý, pokiaľ sme našli miesto vhodné na zaparkovanie, našťastie
ustáva a obloha sa prejasňuje, čo ale ako zistíme neskôr netrvá dlho.
Po
čase nevyhnutnom na prezlečenie, raňajky, rannú kávičku a prebalenie
batohov sa spoločne vyberáme za naším cieľom. Dolina, ktorou musíme
vystúpať k samotnému vstupu do rokliny je sklonom úmerná kopcom a
svahom, ktoré ju obklopujú. Po hodine a pol, už ako skupina roztratení,
si kupujeme vstupenky do tejto vychýrenej rokliny. Zo zablúdenia, alebo
snáď odbočenia z trasy nemusí mať nikto strach a čo je takmer úplne
vylúčené je návrat po úzkych lavičkách „pre jedného“, hlavne cez víkendy
s pekným počasím.
Po asi 300 m chôdze lesom od vstupnej brány sa
dostávame na začiatok samotnej rokliny a už to, čo vidíme z kraja dáva
tušiť, že chýry sú pravdivé. Cesta cez roklinu, sprístupnenú už v roku
1901, je možná len vybudovaným systémom lávok a rebríkov , ktorých je tu
„nepočítane“. A aby sme ich naozaj nemuseli počítať, tak štatistika
hovorí, že: na úseku dlhom 1400 m prekonáme takmer 350 výškových metrov
s využitím 164 lávok a rebríkov, ktoré spolu obsahujú 2900 schodíkov.
Každá lávka a rebrík má svoje evidenčné číslo – no určite nie kvôli
turistom, aj keď tí ich sledovaním môžu predvídať čo ich ešte asi čaká,
ale kvôli orientácii pri potrebe opráv.
Tento druhý „rebríkov“
úsek nám trvá tiež jeden a pol hodiny. Po prekonaní najstrmšej časti
rokliny je možnosť využiť na občerstvenie malú chatku popri ktorej vedie
chodník. Od chatky sa dno rokliny síce narovnáva, no účastníkov po asi
pol kilometri ešte čaká strmý výstup sériou rebríkov z dna rokliny na
jej horný okraj. Po prekonaní posledných rebríkov už nasleduje posledný
kilometer širokým chodníkom s miernym stúpaním k chate Guten Hirten
(Dobrý anjel), podľa vzhľadu asi pôvodný salaš so skromne vybaveným, no
útulným interiérom. Už na prístupovej ceste z rokliny kropia záver
skupiny prvé kvapky dažďa, ktorý postupne zosilňuje a nakoniec aj pár
krát zahrmí. Aj keď času do odchodu autobusu máme dosť, predsa sa len
väčšina účastníkov vydáva aj napriek panujúcemu počasiu na tretiu časť
dnešnej túry – zostup do doliny. Pár z nás prečkáva búrkovú prehánku
v útulnom interiéri chaty. Ďalšia slabá prehánka nás síce nachádza ešte
spiatočnej ceste do Mixnitzu, ale už len asi 2 km pred úplným cieľom.
Najvýkonnejšia
časť osadenstva autobusu už dávno odpočíva v jeho útrobách, keď
prichádza úplný záver skupiny. Do možného odchodu, po predpísanej deväť
hodinovej prestávke, však ešte ostáva asi polhodina, ktorú aj
„oneskorenci“ využívajú na výmenu vlhkých odevov a obuvi pred
nastávajúcou sedem hodinovou cestou domov.
Text Anton Opial
Foto Miroslav Pavelek a „neznámy“ autor
{gallery}/stories/e-kysuce//2017/medvedia_roklina/galeria{/gallery}