×

Výstrahy

JFolder: :files: Cesta nie je priečinok. Cesta: /data/web/mojekysuce.sk/web/images/stories/e-kysuce/2017/medvedia_roklina/galeria
×

Poznámka

There was a problem rendering your image gallery. Please make sure that the folder you are using in the Simple Image Gallery Pro plugin tags exists and contains valid image files. The plugin could not locate the folder: images//stories/e-kysuce//2017/medvedia_roklina/galeria
medvedia_roklina_m.jpgPri plánovaní turistických výletov si často neodpustím konštatovanie, že „od nás to máme všade ďaleko“. A tak to bolo aj v prípade nášho turistického výletu do jednej z najnavštevovanejších roklín v Rakúsku – Medvedej rokliny (Bärenschützklamm).  Pokiaľ si na internete prečítate popisy jej návštevy sa  dozviete, že z Bratislavy je to asi 240 km, no od nás, z metropoly Kysúc, už takmer dvakrát toľko. Ale keďže si ju chceme pozrieť aj my, tak s tým nič nenarobíme.

Na cestu sa vyberáme pred polnocou z Čadce, aby sme s povinnými bezpečnostnými prestávkami vodiča zaparkovali v dedinke Mixnitz ráno o siedmej hodine. Len pár kilometrorv pred cieľom vchádzame do silného dažďa, ktorý, pokiaľ sme našli miesto vhodné na zaparkovanie, našťastie ustáva a obloha sa prejasňuje, čo ale ako zistíme neskôr netrvá dlho.

Po čase nevyhnutnom na prezlečenie, raňajky, rannú kávičku a prebalenie batohov sa spoločne vyberáme za naším cieľom. Dolina, ktorou musíme vystúpať k samotnému vstupu do rokliny je sklonom úmerná kopcom a svahom, ktoré ju obklopujú. Po hodine a pol, už ako skupina roztratení, si kupujeme vstupenky do tejto vychýrenej rokliny. Zo zablúdenia, alebo snáď odbočenia z trasy nemusí mať nikto strach a čo je takmer  úplne vylúčené je návrat po úzkych lavičkách „pre jedného“, hlavne cez víkendy s pekným počasím.

Po asi 300 m chôdze lesom od vstupnej brány sa dostávame na začiatok samotnej rokliny a už to, čo vidíme z kraja dáva tušiť, že chýry sú pravdivé.  Cesta cez roklinu, sprístupnenú už v roku 1901, je možná len vybudovaným systémom lávok a rebríkov , ktorých je tu „nepočítane“. A aby sme ich naozaj nemuseli počítať, tak štatistika hovorí, že: na úseku dlhom 1400 m prekonáme takmer 350 výškových metrov s využitím 164 lávok a rebríkov, ktoré spolu obsahujú 2900 schodíkov. Každá lávka a rebrík má svoje evidenčné číslo – no určite nie kvôli turistom, aj keď tí ich sledovaním môžu predvídať čo ich ešte asi čaká, ale kvôli orientácii pri potrebe opráv.

Tento druhý „rebríkov“ úsek nám trvá tiež jeden a pol hodiny.  Po prekonaní najstrmšej časti rokliny je možnosť využiť na občerstvenie malú chatku popri ktorej vedie chodník. Od chatky sa dno rokliny síce narovnáva, no účastníkov po asi pol kilometri ešte čaká strmý výstup sériou rebríkov z dna rokliny na jej horný okraj. Po prekonaní posledných rebríkov už nasleduje posledný kilometer širokým chodníkom s miernym stúpaním k chate Guten Hirten (Dobrý anjel), podľa vzhľadu asi pôvodný salaš  so skromne vybaveným, no útulným interiérom.  Už na prístupovej ceste z rokliny kropia záver skupiny  prvé kvapky dažďa, ktorý postupne zosilňuje a nakoniec aj pár krát zahrmí. Aj keď času do odchodu autobusu máme dosť, predsa sa len väčšina účastníkov vydáva aj napriek panujúcemu počasiu na tretiu časť dnešnej túry – zostup do doliny. Pár z nás prečkáva búrkovú prehánku v útulnom interiéri chaty. Ďalšia slabá prehánka nás síce nachádza ešte spiatočnej ceste do Mixnitzu, ale už len asi 2 km pred úplným cieľom.

Najvýkonnejšia časť osadenstva autobusu už dávno odpočíva v jeho útrobách, keď prichádza úplný záver skupiny. Do možného odchodu, po predpísanej deväť hodinovej prestávke, však ešte ostáva asi polhodina, ktorú aj „oneskorenci“ využívajú na výmenu vlhkých odevov a obuvi pred nastávajúcou sedem hodinovou cestou domov.

Text Anton Opial
Foto Miroslav Pavelek a „neznámy“ autor

{gallery}/stories/e-kysuce//2017/medvedia_roklina/galeria{/gallery}

Ak Vás článok zaujal, zazdieľajte ho na Facebook-u: