Krkonoše a Orlické hory

Zo Špindlovky sme postupne prešli kosodrevinou k Moravskej boude, kde sme si dopriali skorý obed. Nasledoval výstup okolo Dívčích a Mužských skal, cez vrchol Szmiele až k Labskej boude, ktorá patrí k najnavštevovanejším chatám v Krkonošiach. A to aj preto, že kúsok nad ňou pramení rieka Labe, kde sme tiež boli a urobili niekoľko fotozáberov na pamiatku. Aj keď väčšina turistických chát nesie názov bouda, tak sa nenechajte pomýliť. Chaty ( boudy ) sú mnohokrát honosné a pekne zariadené a všade vám ponúknu teplé jedlo a bohatý výber nápojov. Najväčší nápor turistov po prázdninách ustal a to nám celkom vyhovovalo, pretože množstvo turistov na trase pôsobí pre mnohých prinajmenšom rušivo.

Na Labskej boude sme sa dlho nezdržovali a okolo Vrbatovy boudy sme nasmerovali na Medvedín, kde väčšia časť turistov využila odvoz lanovkou do centra Špindlerovho mlyna. Ostatní si urobili pár kilometrov naviac a okolo Jiráskovej boudy prišli až k ubytovni na Labskej chate. Únava po dlhom cestovaní v autobuse a pomerne náročnej turistickej trase, mnohých dostihla na ubytovni a preto väčšina urobila skorú večierku, aby načerpali sily pred sobotným výstupom na Sněžku. Druhý deň sme opäť využili domáce busy na odvoz k Špindlerovej boude a miernym pomalým stúpaním sme prešli cez Slnečník, popri štátnej hranici s Poľskou republikou s romantickými výhľadmi na horské plesá, až k známej Luční boude. Na radosť prevažne mužského osadenstva si každý nezabudol vybrať z bohatej ponuky piva, ktoré tu priamo varia v malom pivovare, hlavne pre smädných turistov. Pred závärečným stúpaním na Snežku padlo občerstvenie veľmi vhod.

Dominantu Krkonôš sme mali stále na dohľad a zdanlivo nevyzerala taká nedostupná, no opak bol pravdou. Záverečný strmý  výstup úzkym kamenným chodníkom nám všetkým riadne prevetral pľúca, ale potom ten pocit stáť na vrchole hory nič nenahradí. Síce pri výstupe hore z Obrieho sedla sme museli bojovať nielen s prevýšením, ale aj nekonečným prúdom zostupujúcich turistov. Ako to asi musí vyzerať počas letných prázdnin, keď je hlavný nápor turistov, to si ani nevieme predstaviť. Na vrchole v poľskej chate to vyzeralo podobne.

Dostať sa dnu, alebo von stálo veľa energie a trpezlivosti, ale čo človek neurobí pre získanie vrcholovej pečiatky. Kruhové výhľady z vrcholu boli ďalekosiahle s dominujúcim vysielačom na vrchole Ještědu. Počasie sa menilo z minúty na minútu, keď sme zažili okrem slniečka aj ostrý nárazový vietor a nechýbalo aj sneženie. To bol jasný povel, aby sme najvyššiu horu Čiech uvoľnili ďalším turistom, ktorí tu peši, či lanovkou neustále prichádzali. Zostup do Pece pod Snežkou s malou zastávkou Ružohorskej boude bol sprevádzaný peknými výhľadmi do okolia. V Peci pod Snežkou nás už čakal autobus, ktorý nás bezpečne zaviezol k penziónu. Sobotné turistické trasy boli menej náročné a tak večer zostal čas na degustáciu miestnych špecialít. V nedeľu po raňajkách sa lúčime s personálom penziónu, aj Krkonošami a mierime naspäť domov. Pri spiatočnej ceste robíme zastávku v Orlických horách. V sedle Šerlich sme využili pohostinnosť na Masarykovej chate a teplý obed padol každému vhod. Od chaty sa väčšia časť turistov vybrala cez Malú Deštnú až k vrcholu Veľkej Deštnej, ktorá je so 1115 m najvyšším vrcholom Orlických hôr.

Po povinnom zdokumentovaní vrcholu a spoločnom fotografovaní sme klesali lesným terénom až k hájovni v Luisinom údolí, kde nás vyzdvihol náš bus a nabrali sme smer Slovensko. Príchod domov po dlhej ceste, vo večerných hodinách prebehol bez ťažkostí, vďaka nášmu skúsenému a ochotnému šoférovi Viktorovi, ktorý je telom a duchom tiež turista. Za tieto nezabudnuteľné zážitky vďačíme opäť majstrovi turistiky Tónkovi Opialovi, ktorý celý program "prešpekuloval" do detailov a už na budúci rok sa môžeme opäť tešiť na ďalšie nové výlety po turisticky atraktívnych miestach doma aj v zahraničí.

Bodaj by mu tie nápady vydržali ešte veľa rokov.

Mgr. Ján Chromík,
TK Turzovka