Jesenné poľské Bieszczady s KT Vysoká nad Kysucou

Vo štvrtok ráno o pol ôsmej sa po celonočnom trmácaní preberáme a vedúci hneď zavelil na prvú túru. Začína v sedle "Przelecz Wyžnianska" (855 m). Uzimení vyberáme veci z batohu, rýchlo absolvujeme krátku "ešusovú olympiádu" a ... to nás už hneď pri štarte kasíruje (za všeobecného frflania - čo sme už neodišli, neplaťme a podobných slovenských špecialít,...) miestny ujčok - vyberač vstupného na turistické trasy. Samozrejme, sme v Poľsku, tak treba zaplatiť vstupné do Bieszczadského národného parku, ktoré činí na dospelú osobu 6 zlotých (toto sa opakovalo každý deň, mali to výborne zorganizované. Vyberalo sa na každej trase - ale nakoľko sme videli, že peniažky sú použité na údržbu chodníkov, perfektné turistické značenie, oddychové lavičky, mostíky a pod. - tak sme už neskôr proti plateniu nič nenamietali).  Ešte šťastie, že po krátkom sa rozhýbaní nás hneď čaká Bacowka PTTK pod Mala Rawka, kde dobre padne káva, čaj a podobné povzbudzovadlá pred výstupom na Malú Rawku (1268 m), Wielku Rawku (1307 m). Zelená turistická značka  stúpa v bukovom lese, neskôr jarabinou až na otvorené charakteristické planiny (poloniny) vo vrcholových partiách. Samozrejme, že výstupom sme sa zahriali (čo bolo dobré), ale na otvorených poloninách fúkal ostrý studený vietor (aj Tóno Opial si dal čiapku, tak to už muselo byť naozaj dosť chladno), tak sme sa snažili dostať k poľsko-ukrajinskej hranici, kde sme opäť boli schovaní bukmi a presunúť sa pozdĺž hranice k cieľu našej dnešnej túry na trojmedzie - Kremenec (1221 m). Niektorí "účastníci zájazdu" tak majú za sebou už tri z piatich slovenských trojmedzí (chýbajú im už len slovensko-maďarsko-rakúske a slovensko-česko-rakúske).
Po občerstvovačke na tomto mieste (keď nad nami lietal aj slovenský vrtuľník chrániaci našu hranicu) sme sa vybrali späť na Wielkú Rawku (už bolo teplejšie, tak sme obzerali okolité poloniny a videli, čo nás čaká ďalšie dni) a odtiaľ prudko schádzali do miesta nášho ubytovania - Ustrzyki Górne, kde nás už čakal autobus. Ten sme našli, rovnako ako aj ubytovňu, ubytovali sa a išli na exkurziu po obchodoch, reštauráciách a samozrejme nemohol chýbať ani neoficiálny "zoznamovací večierok", aj keď sme sa všetci poznali.

Ráno nás čakal cca 25 km presun na štart druhej túry k obci Smerek, odkiaľ sme chceli absolvovať prechod Poloninou Wetlinskou a Poloninou Carynskou v dĺžke cca 24 km s prevýšením viacej ako 1400 m celý po červenej turistickej značke. Plný odhodlania (našťastie bola nízka oblačnosť, tak sme nevideli aké stúpanie máme pred sebou, ináč by sme neboli takí odhodlaní) si razíme cestu nahor v ústrety prvému dnešnému vrcholu Smereku (1222 m) z nadmorskej výšky cca 570 m.
Zima nie je, ale sme trošku sklamaný tým, že až po vrchol nič poriadne nevidíme. (Ešte na začiatku stúpania sme sa rozdelili na dve skupiny, z ktorých prvá sa pokúša prejsť celú trasu a druhá prejde len prvú poloninu). Svižne schádzame do Przelecza Malá Orlowica 1099 m), kde po žltej značke prichádza veľa turistov (mňa osobne tešilo množstvo mladých ľudí, nabalených so spacákmi, karimatkami nachystaných na prespanie na chate, kde sme aj my kráčali, alebo v mnohých prístreškoch na núdzové prespanie vyslovene nachystaných - v národnom parku!). Nakoľko stále nie je ideálne počasie (od rána som tvrdil, že počasie sa zlepší okolo dvanástej), máme až za sedlom (kde už bolo menej ľudí) len krátku prestávku a opäť pokračujeme teraz už Poloninou Wetlinskou  až na vrchol Osadzki (1253 m), kde sa začína počasie umúdrovať. Začínajú sa ukazovať krásne výhľady za Srebrzysta Przelecz  až po Schronisko PTTK - Chatku Puchatku (1228 m). Tak tu si už nemôžeme odpustiť prestávku, obloha je krásne modrá, zisťujeme, že čas nás netlačí, obzeráme poloninu, ktorá nás čaká. Najskôr nás ale čaká prudký cca hodinový zostup do doliny (Berehy Górne cca 680 m), kde nás čaká náš autobus (pre prípad ukončenia dnešnej túry z dôvodu únavy a pod.). sme tu tesne po pol tretej, takže (naša desaťčlenná skupina) za krásneho slnečného počasia pokračujeme opäť do stúpania na hrebeň Poloniny Carynskej na najvyšší vrchol 1297 m. Na hrebeni samozrejme začína fúkať a keďže sú už jesenné dni, je už aj trošku chladnejšie. Vychutnávame si samotu (okrem nás je tu len pár jedincov) a krásne výhľady na všetky strany a obzeráme aj zajtrajšiu trasu, ktorú máme rovno pred sebou. Keďže sa nikam neponáhľame, končíme priamo v dedinke, kde bývame, v našej včera vybranej reštaurácie (kde sme takmer len my a tešíme sa na "bigosek" a ochutnávku špeciálnych pív z poľských regionálnych pivovarov, na ktoré nás včera pozývali - medové bolo fantastické ...). Pri odchode na ubytovňu svietia fantasticky hviezdičky, čo by malo byť predzvesťou krásneho slnečného dňa. Na ubytovni zostáva už sa len osprchovať a šup do postele (teda niektorí hneď, niektorí trošku neskôr).

A už je tu sobota, náš posledný turistický deň s výstupom na najvyšší kopec v okolí - Tarnicu. Ráno opäť využívame autobus na krátky cca 6 km presun do "dedinky" Wolosate (740 m). Počasie je neskutočné, svieti slniečko, všetci sa tešíme na výhľady z okolitých lákajúcich kopčekov. Po nekonečnom miernom stúpaní sa dostávame na ukrajinsko-poľskú hranicu v Przelecz Bukowska (cca 1100 m). Pri núdzovom prístrešku sa občerstvujeme a po krátkej diskusii s poľským pohraničníkom (najmä sme zisťovali, kde tu sú voľne v prírode zubry) už odlesneným terénom stúpame v ústrety prvému 1280 m vysokému Rozsypaniecu. Fotíme ako zbláznení (naozaj všetci, nielen ja), časovo nás nič netlačí, proste pohoda (pohľady smerom na Ukrajinu spôsobujú v našom vedúcom myšlienky na budúcoročný výlet  - vôbec sa mu nečudujem). Na hrebeni opäť silnejšie fúka, čo nás núti sa aj obliecť a trošku zrýchliť krok. A za malý okamžik sme na 1333 m vysokom vrchu Halicz (áno je to ten, ktorý dal názov celej oblasti - Halíč) z ktorého je krásny kruhový výhľad na všetky svetové strany. Chlad nás poháňa nižšie pod Kopu Bukowsku (1320 m), ktorú traverzujeme už v teple až do Przelecz Goprowska (1160 m) (na vytŕčajúcej skalke sedíme a oddychujeme a vychutnávame si skupinku mladých domácich chlapcov, ktorí nám spríjemňujú prestávku svojimi krásnymi vokálmi) odkiaľ nás čaká výstup na najvyšší vrch Tarnicu (1346 m) (v sedle Sidlo - 1276 m (Orange tu mal slovenský signál s piatimi paličkami) pod ňou prichádza aj skratka z Wolosaty - odkiaľ na vrchol prúdia stovky poľských turistov).  Z vrcholu, na ktorom je postavený kríž ako spomienka na pápeža Jana Pavla II., ktorý bol na vrchole v roku 1954 je opäť krásny panoramatický výhľad  do všetkých strán. Na návrat do nášho Base campu v Ustrzyki Górne máme písané dve hodiny neustáleho klesania. Čakajú nás otvorené planiny cez Szeroki Werch (1240 m) (rovnako ako bukové lesy ešte stále nemajúce jesenné červené sfarbenie), ktoré si v pohode a kľude  vychutnávame a v mysli sa už pomaly lúčime s týmto krajom. Schádzame opäť rovno do našej reštaurácie, kde sa takmer všetci schádzame a rozoberáme (viem, že sa opakujem) tento krásny výlet do Poľska.

V nedeľu už máme naplánovanú len cestu späť. Odchádzame o pol ôsmej (takmer presne) a s prestávkou na výborný obed (pre ostatných odporúčame: Chminianska Nová Ves - Motorest pod Lesíkom) prichádzame na Kysuce pred osemnástou večer.

text a fotografie: Vladimír Pekár