janosikove diery 0015Horné diery sú počas zimy pre návštevníkov uzatvorené. V tomto období je možný len prechod Dolných a Nových dier. Obdivovať ich krásu zvýraznenú snehovou pokrývkou a početnými ľadopádmi sa v utorok 5. februára 2019 v rámci svojej ďalšej potulky vybrali i kysuckí turisti seniori.

Jánošíkové diery to je sústava viacerých krátkych tiesňav a kaňonov, ktoré v dolomitoch tvoriacich masívy Malého a Veľkého Rozsutca svojou eróznou činnosťou, za spolupôsobenia vody a ľadu, vypreparoval Dierový potok. Diery sa členia na tri vzájomne prepojené no samostatné časti: Horné diery, Dolné diery a Nové diery. Tento prírodný unikát je pravdepodobne najviac navštevovanejšou lokalitou na území Malej Fatry.

Horné diery sú počas zimy pre návštevníkov uzatvorené. V tomto období je možný len prechod Dolných a Nových dier. Obdivovať ich krásu zvýraznenú snehovou pokrývkou a početnými ľadopádmi sa v utorok 5. februára 2019 v rámci svojej ďalšej potulky vybrali i kysuckí turisti seniori. Východiskovým bodom trasy je zastávka SAD Terchová, hotel Diery. Pretože na vybranej trase nie je možnosť občerstvenia činíme tak hneď na samom začiatku v útulnom interiéri hotela Diery.

Snehu nie je moc – aspoň pri porovnaní s Hornými Kysucami a čo je dobré chodník je pekne do tvrda vychodený a nie je zľadovatený. Hmly, ktoré cestou sem zahaľovali Žilinskú kotlinu zmizli a z pretrhávajúcej sa oblačnosti začínajú presvitať slnečné lúče. Tieto nás však potešia len pokiaľ neprídeme do tieňavy, kam sa veľa slnečných lúčov nedostáva ani uprostred leta. Kaňonovitý úsek medzi skalnými stenami prekonávame síce po kovových lavičkách, no tie na dvoch - troch miestach spôsobujú malé problémy pri ich prekonávaní. Od rázcestia turistických značiek Ostrvné je to potom už bez akýchkoľvek problémov. Po čosi viac ako hodine sme na križovatke turistických chodníkov zo „všetkých troch Dier“. Ceduľka v tvare čierneho srdca s nápisom OTVORENÉ je platná len v letnom období. V zime je ale Koliba Podžiar vhodným fotogenickým objektom. Na posedenie počas prestávky využívame lavice na podstienke novšej dreveničky.

Oddýchnutí sa ešte znovu trochu zadýchavame do sedla Vrchpodžiar z ktorého sa medzi oblakmi ukazujú Poludňové skaly a mohutný chrbát Stohu. Na opačnej strane ponad kaňon, ktorým sme sem prišli vidieť Západný vrchol Púpovho vrchu pod ktorým sa črtajú domy terchovskej osady Huličárovci. Záverečné klesanie do Štefanovej dávame na potom jeden záťah. Do odchodu najbližšieho autobusového spoja máme pri našom príchode 50 minút a za miesto čakania naň si, namiesto otvorenej zastávky SAD, volíme útulné prostredie reštaurácie penziónu Stárek.

Text a foto Anton Opial



Ak Vás článok zaujal, zazdieľajte ho na Facebook-u:

Môže vás zaujať