Hriňovské lazy

Do posledne menovanej oblasti patrí aj Podpoľanie (Detva, Hriňová) a Sihlianska planina (Detvianska Huta), ktoré boli cieľom autobusového turistického výletu, organizovaného v dňoch 21.-22.10.2017 Klubom turistiky Vysoká nad Kysucou.
V sobotné ráno panuje hmlisté počasie počas celej cesty, okrem úseku cez sedlo Malý Šturec, až do Detvy. Hmlisté počasie dávalo akú takú nádej na zlepšenie počasia hoci predpovede neboli neviem ako priaznivé, a tie sa napokon aj splnili. Prvú, už turistickú, zastávku robíme ešte v Detve. Od parkoviska pri cintoríne ideme popri krížovej ceste na Kalváriu, kde je unikátna expozícia 31 drevených detvianskych krížov zozbieraných v blízkom okolí ešte v prvej polovici 20. storočia.
Delenie účastníkov na dve skupiny nastáva až v miestnej časti Detvy – Skliarovo, odkiaľ sa takmer polovica osadenstva autobusu vydáva na náročnejšiu 22 km trasu vedúcu k horskému hotelu Poľana, so zachádzkou na vrchol Poľany 1458 m, a pokračovaním popri vodopáde Bystré do miestnej časti Bystré-Vrátka a odtiaľ po žltej značke do centra Hriňovej.
Druhá skupina  s kratšou plánovanou trasou po rozchode v Skliarove ešte z autobusu, ktorý nás vezie do miestnej časti Hriňovej Bystré-Vrátka , s optimizmom sleduje ako s naberanou výškou ostáva hmla v nižšie položených dolinách. Náš optimizmus naruší ani nie po kilometri chôdze slabé mrholenie, ktoré s prestávkami vydržalo počas našej cesty až k vodopádu Bystrého potoka. Vodopád je však známejší v skrátenej forme vodopád Bystré, či v miestnom nárečí vodopád Bystrô. Vznikol , podľa odborníkov, pred 13,5 miliónmi rokov poklesnutím stuhnutého lávového prúdu v nadmorskej výške 1030 m na južnom svahu Poľany – terénneho zvyšku obrovskej sopky činnej naposledy pred 13 -15 mil. rokov. Obísť ju po obvode krátera predstavuje vzdialenosť 18 km a pokiaľ by ste si ju chceli obísť u základne počítajte s takmer 130 km dlhým pochodom.
23 m vysoký vodopád má divokú kulisu zo zvetrávajúceho andezitového prúdu. Pri našej návšteve mu však chýbalo viac pretekajúcej vody, ale aj to čo sme videli nás utvrdilo v tom, že právom patrí medzi naše najkrajšie vodopády a „titul“ chránený prírodný výtvor si právom zaslúži. Na prekonanie skalnej steny sú popri vodopáde vybudované rebríky (drevené i kovové) vyžadujúce trochu kondície i odvahy.
Počas nášho obdivovania vodopádu nám uvoľnila početná skupinka maďarských turistov, asi tri rodiny s malými deťmi, lavičky vybudované pod vodopádom, ktoré využívame na „svačinovú“ prestávku.  Zosilňujúci dážď však radí pokračovať na ceste späť – teda do východzieho miesta Bystré-Vrátka odkiaľ nás ešte čaká takmer 7 km cesty do Hriňovej.  Krátko po odchode z  „Vrátok?“ našťastie prestáva pršať a ako tak sa zlepšujú aj výhľady.
Územie ktorým prechádzame je eróznou činnosťou početných malých vodných tokov  rozčlenené na množstvo úzkych chrtov s pomerne strmými svahmi. Všetka odlesnená plocha je intenzívne využívaná na poľnohospodársku činnosť .  Nikomu nepripadne zvláštne vidieť  nové domy v susedstve starých chalúpok, úzke pásiky vzorne obrobených políčok na ktorých je, tu rozhádzaný maštaľný hnoj  pred zaoraním, tu čerstvo poorané dieliky alebo jasnou zeleňou žiariace záhony čerstvých ozimín vytvárajúce spolu nenapodobiteľnú mozaiku, ktorej súčasťou sú pasúce sa kravky a čriedy ovečiek   na strmších neobrábaných svahoch. Medzi tým všetkým samoty i početnejšie skupinky domov dopĺňajúce neopakovateľný kolorit tohto kraja pod „vysokou, divou Poľanou“.
Bystré, Krivec, Pivnička, Dolná Riečka – miestne časti ktorými postupne prechádzame až na Klopotovo, kopec týčiaci sa na Hriňovou z ktorého schádzame cestou, popri ktorej bola v roku 2011 postavená Krížová cesta s veľmi  peknými kamennými kaplnkami.
V Hriňovej, tí z kratšej trasy čakajú na tých z dlhšej. Tí mali nielen dlhšiu trasu, ale aj takmer 1200 m prevýšenie. Všetci však zdolali aj vrchol Poľany 1458 m najvyššieho vrcholu rovnomenného horského celku Poľana, ktorý je jedným zo siedmich podcelkov Slovenského rudohoria. Samotný vrchol Poľany je zalesnený a neposkytuje žiadne výhľady do okolia, ale jeho zdolanie obohatí zbierku každého turistu. Jediným „testovacím“ miestom na dlhšej trase bol, už spomínaný, úsek rebríkov popri vodopáde Bystré.
Podľa časového plánu odchádzame z Hriňovej na nocľah na chate Hámor v Kokave nad Rimavicou, no príchod tam sa trochu oneskoril pre moje nedôsledné naštudovanie cesty, kvôli ktorému sme sa museli s autobusom otočiť až v 7 km vzdialenom Klenovci. Ďalšia večerná činnosť už prebiehala „bez porúch“.
Balenie, raňajky aj cesta z Kokavy nad Rimavicou do miestnej časti Detvianskej Huty  - Žabica v nedeľu ráno prebehla hladko. Zo Žabice sa vydávame najskôr spoločne obe plánované trasy s tým, že „delenie“ bude až nad lyžiarskym vlekom na Košútke.  Takmer dve tretiny tejto trasy vedú po miestnych cestách. Podľa mapy tu mala viesť cyklotrasa, ale asi tu spadla „neutronka“ – zmizli značky a asi aj peniaze z fondov na ich maľovanie.
Že tu niet značky sa nejaví ako problém, pretože táto časť Sihlianskej planiny, ktorou sa budeme pohybovať, sa vyznačuje len malými, takmer zanedbateľnými, prevýšeniami a vzhľadom na skutočnosť, že ide aj o intenzívne využívané poľnohospodárske plochy nie je problém s orientáciou. A navyše, pred dvoma rokmi sme túto oblasť, síce nie po dnešnej trase, v trojčlennom kolektíve už turisticky navštívili.
Trasa je od začiatku pohodlná, len mierne stúpania a klesania. Z prvej zreteľnej kóty 896 m sa pri obzretí v nízkej oblačnosti slabo, ale predsa, rysuje nízkotatranský hrebeň. Opačný horizont tvoria kopce Táňovo 929 m, Surovina 922 m a Vrchdobroč 918 m. Práve ten posledný bol v pláne krátkej zachádzky v prípade dobrých výhľadov, pretože je z neho vidieť vrcholky Vysokých Tatier. Žiaľ oblačnosť je nízka na takúto dohľadnosť. V miestnej časti Nový svet prechádzame na asfaltku, ktorou pokračujeme k murovanej kaplnke nad Detvianskou Hutou. Počkáme na záver skupiny, spoločne oddýchneme a cez  Rubiská 892 m sa dostávame k Ranču Haferník. Tí prví zaujali miesta na lavičkách pri letnom bufete, ktorý je v túto dobu už mimo prevádzky. Kávu a čaj nám však ochotne pripravia a majiteľ ranča nás ponúka nielen ovocnými šťavami z vlastnej produkcie, ale našlo sa aj „nežuvanô“.
Po takmer hodinovej prestávke, znepríjemňovanej studeným vetrom, sa poberáme ďalej cez miestne časti Čechánky a Vrchdobroč. Cesta nemení svoj doterajší charakter, zato sa rapídne mení počasie. Dohľadnosť sa v nízkej oblačnosti skrátila a začína to „voňať“ dažďom.  Ten prichádza čoskoro po odchode z Vrchdobroča, odkiaľ  nás vedie zelená značka cez Kopanicu 872 m tiahlym miernym klesaním na Košútku 726 m.
Tu malo dôjsť k rozdeleniu skupín no vzhľadom na stav počasia – celkom slušná hmla obmedzujúca viditeľnosť len na najbližšie okolie a už silnejšie mrholenie, dochádza k jednoznačnému konsenzu. Spoločne schádzame po lyžiarskej zjazdovke do Hriňovej – časť Košútka, kde sa autobus čakajúci na „kratšiu“ skupinu dočkal všetkých. Po prezlečení a prezutí do suchého už nasleduje cesta domov prerušená len spojenou bezpečnostnou prestávkou pre vodiča a obedňajšou pre nás v salaši Zuzanka v Turčianskych Tepliciach.
Text Anton Opial
Foto Anton Opial, Martin Janetka a „Anonym“