Dva dni na Južnej Morave

Po príchode do Hustopečí  nás už čaká, po predchádzajúcich telefonických rozhovoroch, príslušník mestskej polície a zabezpečuje parkovanie pre náš autobus pri železničnej stanici. V mestečku je v čase nášho príchodu už čulý ruch. Dukelské námestie je prepchaté predajnými stánkami a hlavne návštevníkmi, medzi ktorými je mnoho tých, čo prišli práve za turistikou. Tí sa moc nezdržiavajú a smerujú po turistickom značení vedúcom námestím von z mesta. Pripájame sa k ním a podjazdom pod diaľnicou vychádzame z intravilánu. Naša spoločná cesta má jasný smer – k rozhľadni na Starom vrchu, ktorá je na dohľad a stojí na okraji starého mandľového sadu. Dohľadnosť z rozhľadne však už skracuje pomerne silný opar, no pod kopcom ležiace Hustopeče, časť dolnej Novomlynskej vodnej nádrže aj časť Pálavských vrchov (Pálavy) s najvyšším vrcholom Děvín  551 m vidíme celkom zreteľne. V predajných stánkoch, postavených pri rozhľadni, prevláda v ponuke „mandľovica“ na x rôznych spôsobov. Samozrejme, že ju tiež koštujeme.
Mrazivá zima pravdepodobne spôsobila, že ani organizátori Slávností mandloní a vína (mesto Hustopeče) neutrafili termín ich kvitnutia. Počasie, kvôli ktorému sme v mandľových sadoch videli len pár rozvitých kvetov na jedinom strome, sa nám však odvďačilo dvoma teplými a krásnymi slnečnými jarnými dňami.
Mandle sa v tejto oblasti pestujú už od 17. storočia.  S ich rozsiahlou výsadbou sa začalo od roku 1949, keď plánovaná domáca produkcia mala nahradiť dovoz zo Španielska, Grécka a Talianska. V tomto období tu každý rok prinášalo úrodu takmer 50.000 týchto ovocných stromov. Po zmene systému však o túto úrodu prestal byť záujem (je výhodnejšie doviezť a dobre predať) a dodnes ostala len asi tisícka stromov na rozlohe dvoch hektárov a to hlavne vďaka aktivite a snahe hustopečskej radnice, ktorá sa postarala o záchranu tejto európskej rarity.
 Od rozhľadne nás ešte čaká pohodová 11 km prechádzka po oblých chrbtoch okolitých kopčekov v nadmorskej výške od 300 do 384 m cez Kamenný, Žerotínsky a Líščí vrch. Na oba prvé menované bolo treba urobiť krátku odbočku zo značenej trasy, ale obe stáli za to. Najmä výhľad zo Žerotínskeho vrchu na Brno (26 km vzdušnou čiarou) a aj, ako som zistil doma pri overovaní či to bolo možné, svetlý objekt Mohyly míru na Prackom kopci (16 km) – pamätníka na počesť 34.000 obetí Napoleonovej víťaznej bitky u Slavkova 2.12.1805.
Naša trasa vedie pomedzi rozsiahle plochy vinohradov. Všetky už majú za sebou prvé hlavné jarné práce - rez a uväzovanie ťažňov, jednoducho povedané radosť sa na to podívať. A nemôžeme sa čudovať, veď Hustopeče bývali v 18. storočí najväčšou vinárskou obcou v českých krajinách s 1350 ha vinohradov. Po druhej svetovej vojne začal úpadok vinárstva a v 60-tych rokoch minulého storočia bola výmera vinohradov len 89 ha. Dnešný stav je 273 ha.
Cez Kočičí horu schádzame do údolia potoka Štínkovka a popri ňom, so zastávkou na „pivné občerstvenie“ na športovej stajni Valkýra, popod diaľnicu späť do centra, kde ešte stíhame pomaly sa končiace slávnosti.  
Na nedeľu máme v pláne pobyt v Pavlovských vrchoch. Toto nenápadné vápencové pohorie (12x5 km), ležiace v najzápadnejšej časti Karpatského oblúka,  je akýmsi ostrovom zdvíhajúcim sa nad okolitý terén Dolnomoravského  úvalu. Najväčšiu nadmorskú výšku dosahuje vrcholom Děvín 551 m, ale vďaka svojej polohe uprostred úrodných nížin ho môžeme za pekného počasia vidieť z veľkej diaľky: z rozhľadní Brdo – Chříby 59 km, Velká Javorina – Biele Karpaty 75 km, Veľký Lopeník – Biele Karpaty 83 km , Hostýn – Hostýnska vrchovina 95 km.
Zoznamovanie sa so zaujímavosťami tohto pohoria začíname komentovanou prehliadkou Archeoparku v Pavlove. Exponáty v tomto múzeu pochádzajú z vykopávok v Dolných Vestoniciach a Pavlove a dokladajú pobyt človeka – lovcov mamutov – na tomto území už pred 25-29 tisíc rokmi. Po prehliadke máme cieľ jasný – doobedným slnkom vysvietenú zrúcaninu stredovekého hradu Děvičky,  týčiacu sa tesne nad dedinou. História pomerne zachovalých zbytkov hradu siaha do r. 1222, kedy je už spomínaný v písomných prameňoch. Výhľad z hradu upútajú predovšetkým tri rozsiahle vodné plochy umelých Novomlynských vodných nádrží, ale tiež sídla rozosiate v oboch úvaloch – Dolnomoravskom aj Dyjskosvrateckom. Severozápadným smerom jasne vidieť dokonca, 43 km vzdialené, chladiarenské veže  atómovej elektrárne Dukovany , ktorá bola uvedená do prevádzky  postupne v rokoch 1985 -1987 ako prvá z 12-tich plánovaných na území vtedajšieho Československa.
Následný výstup na najvyšší bod pohoria Děvín je trošku dlhší ako sme očakávali. Vrcholová lúka ponúka ďaleké výhľady. Najviac si obzeráme najbližšie objekty - obec Klentnice so zrúcaninou Sirotčího hrádku a odlesneným vrcholom Stolovej hory aj trochu vzdialenejší  Svatý  kopeček nad Mikulovom. Celý južný horizont potom patrí Rakúsku.  V silnejúcom opare sa na severovýchode veľmi matne črtajú vrcholky Bielych Karpát.  Z Děvína schádzame do obce Klentnice a odtiaľ sa už ponáhľame autobusom do historického Mikulova. Ako pôvodná trhová osada  vznikol už počiatkom 12. storočia v romanticky členitom teréne najjužnejšej časti Pálavských vrchov. Dominantou mesta je rozsiahly zámok - pôvodný hrad z roku 1249, ktorý bol po požiari v r. 1719 prestavaný do dnešnej podoby. Centrum mesta má veľa ďalších historických objektov a renesančných budov. V jeho centre sa  na vápencovom pahorku nachádza zrúcanina Kozího hrádku s výhľadom na celé mesto a jeho okolie. Ďalšou dominantou je Svatý kopeček (pôvodne Tanzberg) na ktorom je od roku 1630 postavená kaplnka zasvätená sv. Šebastiánovi ochrancovi proti moru a krížová cesta z toho istého obdobia.
Napriek zisteniu, že tri hodiny boli na prehliadku mesta málo odchádzame domov spokojní.