Tak ako sme avizovali pred mesiacom, súčasťou projektu Drôtománia bol aj turistický pochod Drotárskymi chodníkmi. Vybrali sme dve trasy, ľahšiu zo Zákopčia - Holých na Blaškovú cez Vojty na Husárik a do mesta. Ťažšiu z Ochodnice na Chotárny kopec a cez Vojty na Husárik, atď. Tak to bolo naplánované, ale nakoniec to bolo celkom inak. Lepšie, samozrejme.
Na nultý ročník nebola účasť najhoršia. V tom čase prebiehali v okrese aj iné turistické podujatia a tak sme uvítali skalných z TJ Lokomotíva Čadca, deti z turistického krúžku pri CVČ, zopár individuálnych účastníkov, ale najmä veľkú medzinárodnú skupinu detí z rôznych štátov, ba svetadielov. Zabezpečilo ich KERIC, občianske združenie pod vedením pani Mgr. Petríkovej. Bolo ich skoro 50 a nás dokopy snáď 80. Do Ochodnice odišlo len pár najodvážnejších pod vedením Vlada Pekára, mne ostalo Zákopčie. Staručký autobus nás porozvážal na vybrané destinácie. Pán šofér Hlavenka robil čo mohol, ale vehikel mal už zenit výkonnosti zjavne za sebou. Veril som, že nie tak my, turisti.
Keď som si obzeral tú prepestrú medzinárodnú mozaiku mladých ľudí, ale hlavne, čo mali obuté, prepadol som skepse. Nakoniec však dopadlo všetko výborne. V priebehu túry sme improvizovali, aj tí slabší si trúfli mimo plánu zdolať Chotárny kopec (906 m.n.v.) najvyšší bod východných Javorníkov. Len zopár turistov čo mali zdravotné problémy išlo pôvodne vybratou trasou, tzv. zimnou traverzou popod Chotárny. Mali sme to výborne naplánované, so skupinou Vlada Pekára sme sa tam stretli skoro presne. Rozdiel v príchode na vrchol bol asi dve minúty!. Oddýchli sme si a decká zjedli zásoby. Niektorí si celkom prirodzene zapálili cigu. Fajčiť som im nedovolil. Nevedel som si predstaviť, ako by sem prišli hasiči a hasili suchú haluzinu a všetok ten maras, čo tu nechal človek po ťažbe dreva.
Aj naďalej sme improvizovali. nešli sme nakoniec cez Husárik, ale cez Kýčeru a Žarec na Matičné námestie. Bol krásny čas, slniečko vysúšalo blato a kaluže. Aj trasa bola krásna a exotickí turisti boli milí. Utkvela mi v pamäti jedna zvláštna príhoda. Všetci sme pojedali černice popri trase. Jedno mladé černošťa si vyberalo nie tie zrelé, ale akurát tie červené, čo sú ešte zelené. Jedlo, chúďa a ešte si pochvaľovalo, hoci to muselo byť strašne kyslé. Všetečný Jano jej chcel poradiť a blysnúť sa svojou angličtinou.
Black only, prihovoril sa jej úprimne. Poznám ho, nie je to žiadny rasista, ale dievčina sa zarazila, sama čierna ako eben. Black only jej asi čosi pripomenulo. Jano jej názorne musel ukázať zrelú black černicu. Blackberry. Pochopila a tvár sa jej rozžiarila sladkým úsmevom. Čierna bola sladká.
Pochod sa vydaril, všetci sa vrátili zdraví a živí. Samozrejme, organizačne bude treba ešte veľa vylepšiť, skoordinovať, ale založili sme nové podujatie, ktoré akiste nájde pevné miesto v turistickom kalendári.
To je v trubkách, vraví mi na záver Vlado Pekár. Drotársku tradíciu zakladajú turisti hádam aj z Tramtárie, z Ameriky, Brazílie, Argentíny. A naši čo?
To nevadí Vlado, vravím mu. Veď kysuckí drotári prešli celý svet a akiste zavítali aj tam, čo vravíš. A boli to vraj naporiadok chlapi. Možno v týchto deckách ešte koluje trochu ich krvi. No nie?
Jozef Marec, vyšlo v Čadčan-mestské noviny v týždenníku KYSUCE, č.37, 7. septembra 2005
