T.O. Svrčinovec usporiadal prvý tohto ročný autobusový zájazd do Považského Inovca a Piešťan.
Predpoveď počasia na 30. 03. 2008 bola veľmi priaznivá. Predchádzajúce chladné a daždivé dni nenasvedčovali tomu, že nastane taká obrovská zmena. No, na vrtochy tohtoročného počasia sme si už zvykli. Hmlisté a chladné ráno nás držalo v napätí.
V Piešťanoch na parkovisku pred Billou sme si počkali na našich sprievodcov, ktorí s úsmevom tvrdili, že dnes nám počasie praje a všetko bude super. Začali sme tam kde sme minulý rok prestali a teda v rekreačnom stredisku Bezovec. Toto zimné stredisko momentálne zívalo prázdnotou, preto sme si aspoň vysvetlili dnešnú trasu a jej možné varianty.
Nastúpili sme na červenú značku. Dole v údoliach sedela mliečne krásna hmla a na obzore sa rozprestierala Veľká Javorina. Veľmi pekné boli aj krásy tunajšieho inverzného počasia. Objavili sme krásy lúk stepného charakteru. Pátrali sme síce aj po kvietku menom Poniklec veľkokvetý, ale tento skvost sa nám nájsť nepodarilo. Museli sme však pokračovať cez Skaliny a Smutný vŕšok do dediny Podhradie. Tu sme si dopriali krátku siestu v miestnom penzióne, kde sme nabrali sily na ďalší pochod. Dominantou tejto obce je hrad známy aj ako Topolčiansky hrad. Vejúca vlajka zo zrekonštruovanej veže, nám povedala že je otvorené pre verejnosť. Tu sme sa nechtiac rozdelili na tri skupiny. Prvá skupinka sa už nedočkavo tešila na kúpele a tak cez hrad iba narýchlo prebehli. Na rozdiel od nich, sa druhá skupinka nechala uniesť krásami hradu a neodpustila si ani krátku prehliadku. A nakoniec, ten koho hrad skutočne zaujal sa mohol pripojiť k tretej skupinke, ktorá nielenže vystúpila na najvyššiu vežu aby sa kochala výhľadom, ale sa aj mohol zúčastniť malej expozície o minulosti tohto hradu. Ten výhľad na slnkom zaliate okolie stál za námahu. Naša cesta ďalej viedla chodníkom cez porast borovice čiernej, kde sa vyznamenal náš priateľ Dušan, ktorý v hustom poraste navigoval všetky tri skupiny na zelenú značku. Krásne jarné lúky nás nasmerovali do bukového lesa, kde akurát prebiehala ťažba. Lesní robotníci zrezali aj stromy zo značkami a tak sme si vybrali tú najlepšiu možnú trasu na konci ktorej sme zistili, že sme si trasu podstatne predĺžili. Viacerí sme ocenili mravenčiu prácu našich značkárov Vlada Pekára a Teodora Braciníka. Spevnenou lesnou cestou sme prišli do dedinky Nová Lehota. Celkom nás potešil pohľad na náš pripravený autobus. Dvadsať prejdených kilometrov sme už poctivo cítili v nohách. Nesmierne sme sa tešili na návštevu svetoznámych kúpeľov v Zrkadlisku, aby sme sa mohli relaxovať po našej únavnej prechádzke. V horúcom bazéne z nás opadla všetka únava. Niektorí si dokonca vyskúšali aj znamenité ručičky tunajších masérov. Po týchto božských kúrach penivý mok v reštaurácii Kantína chutil znamenite.
Nakoniec sme sa rozlúčili s našimi piešťanskými priateľmi a pozvali sme ich na pivársky pochod, ktorí už niektorí z nich absolvovali. Na spiatočnej ceste už viacerí podriemkávali. Bol to vydarený deň. Niektorí dokonca ešte uvažovali nad procedúrami a Zrkadlisko by radi opäť navštívili. Azda by si Zrkadlisko zaslúžilo aj nejaký honosnejší názov.
vedúci zájazdu, Stanislav Mrázik
fotografie - Marián Tuhovčák
