A je to tu. 17. ročník Kysuckej 50tky. A s kým? No jasné že s Turistickým klubom Aha a pár ľudmi dobrej vôle, ale aj s pár tajnými členmi policajného zboru - to aby sme sa cítili v bezpečí. Najmladší člen má 14 rokov, najstarší 70.
Od piatej hodiny rannej nás autobus postupne zváža z Čierneho cez Čadcu s cieľom štartu v Krásne pri kostole. Vedúca zájazdu vyberá výpalné výmenou za pamätnú magnetku.
A spoločne vyrážame v ústrety dobrodružstvám a rannej hmle. Ako inak, hneď od začiatku do kopca. Za jazdy zbierame odhodené Ztkové fľaše... ani nie po prvom kilometri riadne zahriaty hádžeš Ztká na zem a vyzliekaš bundy s mikinami, to viete, aby sme hneď od začiatku nesmrdeli jak spotené tchory. Vyjdeme na kopec, zubaté slniečko sa na nás usmieva a my sa nevieme vynadívať na úžasnú jarnú inverziu. Mobily cvakajú o 106 a ide sa ďalej... po chvíli prichádza prvý výživný kopček, naklonený min. v 50°uhle. Nie, nemyslíš na to, že je prudký jak sviňa a tvoje dychčanie počuť celou krasňanskou dolinou. Hovoríš si "a poď, a pridaj, to budú vymakané zadné stehná a prdel, to budú svalnaté lýtka a zaber" (dobre, rozmýšľaš, že kde do psej matere sa to zas trepeš). Kúsok od zborovskej rozhľadne padajú za obeť národa prvé svačiny a ide sa do Starej Bystrice.
Na cyklotrase nachádzame otvorený bufetík a pani bufetárka sa pri takmer 30člennej delegácii pri čapovaní piva a riadne zapotí posilnení vitamínom B sa vyberáme čeknúť Orloj a verejné toalety a poďme ďalej. A že kam? No jasné, zas do kopca smer na Velkú Raču. Ale ten kopec posiaty lúčnymi kvetmi veru stojí za tú námahu. Dochádza však k prvému zraneniu a intenzívne zalepujeme otlaky.
Inak s Ahákmi sa toho aj veľa dozvieš, napr. že keď nemáš lepku na otlaky, poslúži výborne aj intímka, že na založenie ohňa je skvelý tampón, alebo cestná lišaj sa najlepšie hojí s lanolinovým krémom na bradavky. Veľká Rača stále v nedohľadne, naďalej pripeká, vedúci zájazdu oznamuje že ešte 90m. No jo, za každou zákrutou z nádejou naťahuješ krk že už sme tam? Ale kdeže, za každou zákrutou je len ďalší a ďalší kopec, to nám zabudol povedať, že pred 9tku treba si domyslieť 1tku a za 0 ešte jednu 0. Ou jé, vidím strechu, vidím strechu po 25km občerstvovačka na Chate pod Veľkou Račou.
To sme fakt netušili, čo nás ešte čaká... zbiehame po hranici dole a začínajú prvé kvapky... snažíme sa nevytiahnuť pláštenky, že snáď to prestane, ale kdeže, búrka nás okrajovo berie hustým dažďom. Potom prichádza druhá, ešte lepšia. A buď na teba chčije alebo ťa pľaskajú mokré konáre kríkov po úzkom chodníku. A po drobných krúpoch fakt potrebuješ počuť "jeeej to je medvedia stopa?" Vrháme sa v ústrety výstupu na Kykuľu, že tam budú krásne výhľady. Ale kopeš do vrtule a je ti jedno, aký tam je výhľad, lebo prichádza búrka č.3 a utekáš sa rýchlo skryť nižšie do lesíka. Pridáva sa vietor a ten šľahá do teba fakt vcelku bolestivé krúpy. Zbiehame dole rýchlo ako sa len dá a konečne sa na nás usmeje čo usmeje, rehoce sa jak divé, lebo tam dole nepršalo a všade sucho.
Odmenou sú nám po chvíli krásne výhľady a prenádherné lúky a pasienky. Mať čas len tak ľahnúť do trávy aspoň na 2h so steblom v ústach. Ale nemáme. Zbiehame pomaly do Švancári a opúšťame Zuzanu Zuzčákovú s krvavými pľuzgiermi, príde po ňu manžel. Čakajú nás posledné km, slniečko pomaly zapadá, nohy oťažievajú. Aspoň tie moje. Čo oťažievajú, idú už len v režime autopilot silou vôle, kt.ma opúšťa. A zrazu začínajú padať zas, neveriacky kukáš na modré nebo že "z čoho a bože za čo!?" Dobre, nebo si to rozmyslí a my priťahovaný vôňou gulášu schádzame do krčmičky. Vítajú nás mocným stiskom rúk a hlasným potleskom. Dali sme to.
Čo dodať na záver:
Opäť zas raz krásna túra
Napriek dažďu stála za to
Množstvo skvelých ľudí navzájom si pomáhajúc, povzbudzujúc sa, ťahajúc.
Za mňa osobne, tentokrát som si siahla na dno svojich síl, preťažené nohy z tréningov zabúdali na svoju hlavnú činnosť, že treba dávať nohu pred nohu a fakt boleli.
A už teraz sa teším na jesenný Jánošíkov chodník. S Ahákmi až na kraj sveta.
autor, foto: facebook / Turistický klub Aha
