Ako ste sa stretli a ako ste začali spolupracovať? Ako to celé vlastne začalo?

Majka: Pracovala som v Kysuckom kultúrnom stredisku v Čadci, kde sme sa rozhodli viesť i kroniku. Vtedy som si spomenula na svojho kamaráta Mirka, ktorý pracoval ako knihár a poprosili sme ho o vyhotovenie knihy, vhodnej na tento účel. Som vyučená reštaurátorka kníh, študovala som v Banskej Štiavnici, ale nevenovala som sa tejto profesii. Neskôr som odišla na materskú dovolenku a bolo zrazu viac času. S Mirkom sme ostali stále v kontakte a on v tom čase odchádzal z firmy, kde dovtedy pracoval. Stretli sme sa a dohodli, že by sme naše znalosti a skúsenosti mohli nejako spoločne využiť. Takže tu niekde sú počiatky našej spolupráce. Mali sme čas a skúšali sme stále nové a nové veci.

Mirko: Zo začiatku sme urobili len tri kroniky ročne, potom 6-7. Asi od roku 2014 to bolo okolo 10 kroník. Venovali sme tomu veľa času a energie. Zo začiatku sme to mali rozdelené tak, že ja som robil niektorú časť knihy a Majka zase inú. Neskôr sme začali robiť kompletne celú knihu každý sám. Teraz si vieme rozdeliť prácu tak, že určitú časť urobí ten, kto to vie lepšie.

Majka: Ja viac pracujem s písmom, Mirko je šikovnejší v šití. Obaja však vieme vyrobiť knihu ako celok.

 

Koľko je knihárov na Slovensku, ktorí takto ručne robia kompletne celú knihu?

Mirko: Je málo takých, čo urobia kompletnú knihu ručne. Väčšinou sa špecializujú na jednoduchšiu šitú väzbu - iba všijú zložky do kože a potom to previažu remienkom. Ale takýchto knihárov je fakt málo.

Majka: Veľmi známa je Knihárska dielňa Lidy Mlichovej v Žiline. Sú aj ďalší, pre ktorých je to skôr hobby. Veľké knihárstva skôr riešia už vysoké náklady kníh, nerobia ich na mieru.

Robíte napríklad kroniky v koženej väzbe … za aký dlhý čas dokážete pripraviť takúto knihu?

Mirko: Po schválení, ako má kniha vyzerať a čo má obsahovať sa dohodneme na vzhľade knihy. Takéto schvaľovanie môže trvať i niekoľko týždňov. Pri obecných kronikách je to jednoduchšie - zvyčajne majú podobnú štruktúru ako obecný erb, názov obce či mesta… Samotná výroba trvá okolo 5-6 dní. Je to zdĺhavé aj z toho dôvodu, že jednotlivé kroky musia prejsť procesom schnutia, ktorý sa nedá urýchliť a tam čas dosť nabehne.

Pozrite si viac ukážok práce >>

• 
• 
• 
• 
• 
• 
• 
• 
•  

 

Dávajú vám klienti nejakú umeleckú voľnosť pri tvorbe väzby, alebo majú skôr presnú predstavu, že takto to chcem a nijak inak…?

Mirko: Zväčša to je tak, že nám dajú nejaké indície, čo by mala väzba knihy obsahovať. My potom vypracujeme návrh, ktorý je zaslaný na schválenie či pripomienkovanie. Neskôr sa ešte ladia viaceré druhy písma, ale väčšinou je to tak z cca 80% na našej fantázii.

 

Pamätáte si nejakú špeciálnu realizáciu, ktorú ste neočakávali?

Mirko: (Smiech) Samozrejme, sú aj kladné aj záporné ohlasy. Naposledy sme mali zákazku, kde nám klient prízvukoval, že si máme dať na tom veľmi záležať. Samozrejme vždy sa snažíme odviesť našu prácu čo najlepšie. Chcel takú veľmi vyčačkanú, reliéfnu väzbu. Už asi pol roka sa pohrávam s ideou vytvoriť niečo také Harry Poterovské a on mi presne niečo takéto popísal… Dal nám takéto zadanie, kde dodal aj vlastný erb, ktorý tam máme zapracovať s rôznymi ďalšími vymakanými a zapracovanými detailami.

Majka: Nechal nám v tom úplne voľnú ruku. Jedinou podmienkou bolo zakomponovať do knihy erb a žltý papier. Spravili sme dva návrhy, jeden ja a druhý Mirko, a keďže sa nevedel rozhodnúť, nakoniec si dal spraviť dve kroniky. To bola naozaj veľmi kladná reakcia.

 

Pre akú známu osobnosť ste robili knihu?

Mirko: Knihy ktoré som spomínal sa robili pre jedného známeho pána, ktorý pracuje v parlamente. Taktiež pre jednu pani z tohto prostredia sme robili rodokmeň aj kroniku. Požiadavkou bolo, že namiesto stromu pri rodokmeni mali byť dva macíky, keďže sa volá Macíková.

Majka: Robili sme aj knihu do pamätnej izby Štefana Nosáľa v Hriňovej a knihy pre Šimák zámok v Pezinku - pre nich sme robili tri knihy, jednou z nich bola obrovská kniha návštev, ktorú sme im boli zaniesť aj osobne. Do nej sa už pri otváraní podpisovala aj naša prezidentka Zuzana Čaputová.

Mirko: V mojej predchádzajúcej práci som robil ešte šperkovnicu pre jednu rosničku z TV JOJ, ktorá pochádza z Turzovky.

Obecné kroniky, niekto si povie, že je to už také zastaralé, ale predsa, obce si aj naďalej udržujú tradíciu písania obecnej kroniky. Robíte kroniky aj pre obce a mestá?

Mirko: Áno, robilo sme už viacero obecných kroník po celom Slovensku. Na Kysuciach sme robili kroniku do Starej Bystrice, okrem toho aj do Zázrivej, Mníška nad Hnilcom, Čičavy, Šintavy,... Posledné dve spomínané obce sme robili naraz, obe boli v červenej koži...

 

Robíte občas niečo len tak, úplne pre radosť, niečo také len pre seba?

Majka: Už som dlho nič také nerobila, ale chystám sa :-)

Mirko: Áno, niekedy človek musí niečo urobiť aj pre seba, popustiť uzdu fantázii, pretože keď robíme len na zákazku podľa zadaných požiadavok, tak sa nemôžeme vyblázniť. Časom to človeka ubíja…

 

Keď sa stretávam s remeselníkmi, vždy sa ich pýtam otázku: dá sa remeslom u nás uživiť?

Majka: Myslím si, že by sa dalo, ale nie je to jednoduché. Ja osobne mám na túto činnosť zriadenú taktiež živnosť. Je to veľa aj o propagácií. My si všetko robíme sami, preto ani nestíhame našu prácu propagovať. No na druhej strane - ak by sme to masívne spropagovali, tak by nám prišlo viac zákaziek a už by sme nestíhali vyrábať.

Mirko: Nuž, dá sa z toho v žiť, ale nie je to o honosných platoch. Je to práca, ktorá nás baví.
Áno, mohli by sme našu prácu ohodnotiť aj na viac. Keď si porovnáme ceny na internete, predávajú ich aj podstatne drahšie. Samozrejme, potom by sme asi nemuseli rozmýšľať, či teraz môžeme kúpiť kožu alebo vyberať si čo nám chýba…

Majka: Chceme to robiť a tiež chceme, aby si to ľudia mohli dovoliť zakúpiť.

Mirko: Kúpna sila nie je na Slovensku taká veľká, preto sme sa chceli viac zamerať na verejnú správu a samosprávu ako obecné a mestské úrady, hasičov, galérie, múzea, firmy a organizácie. Bohužiaľ nám to teraz celé skomplikovala terajšia situácia.

 

Plánujete aj niečo iné ako len tvoriť knihy tu vo vašej dielničke?

Majka: Áno a už sme k tomu aj pristúpili. Keďže táto práca je skôr o tom byť niekde sám, chceli sme sa posunúť, byť viac v kontakte s ľuďmi a ukázať im, ako sa takáto kniha vyrába a čo všetko to obnáša a začali sme robiť kurzy knihárstva. Prvý sme zorganizovali v Žiline v Dome Odborov a potom nás, ako už spomínal Mirko, zastavila súčasná situácia. Bol to taký prvý skúšobný 4-hodinový kurz, ktorý sa pretiahol na 5 hodín. Absolventi kurzu boli spokojní, uvítali možnosť zostať tam aj o niečo dlhšie ako bolo plánované.

Mirko: Plán bol taký, že si jeden výrobok urobia tam a druhý doma, no keďže im to išlo dobre, tak sme chceli, aby toho čo najviac stihli už na tom kurze.

Máte čas aj na nejaké iné koníčky?

Mirko: (Smiech) Ani nie, všetko sme podriadili tomuto. Majka napríklad aj maľovala, brúsila sklo, ja som robil šperkovnice, alebo chalúpky z dreva ako pokladničky, ale narastala práca, postupne sme to odbúravali a venovali sa viac knihám a zápisníkom.

 

Takže tieto ručne robené knihy sa používajú ako kroniky, rodokmene, rodinné albumy… čo ešte?

Mirko: Svadobné albumy, knihy pri narodení dieťaťa, v inštitúciach a firmách napríklad sú to aj knihy návštev a hostí… Vždy je to kniha aj keď mnohí nevedia ako ju využiť. Tým, že my sa špecializujeme skôr na tú historickú reliéfnu väzbu, s nádychom akoby starej knihy, tak aj ich využitie je skôr na také tie pamätné veci.

Majka: Tým že som aj reštaurátorka kníh tak vieme urobiť aj takúto službu. Pred nedávnom sme takto rekonštruovali knihu z roku 1854, kde sa dolieval napríklad aj papier, lebo tie strany už boli natoľko poškodené. Samozrejme, lacnejšie by ho vyšla nová kniha, ale toto už má aj historickú hodnotu.

 

Veríte, že vaša knihárska tradícia bude mať na Kysuciach nejaké pokračovanie?

Mirko: Verime že áno… Zatiaľ si tu nového knihára nevychovávame, možno vzíde z nejakého nového kurzu :-)

Majka: Naozaj je to dosť náročné a prácne. Tých krokov je tam dosť veľa. Naplno sme si to uvedomili až na kurze, kde sme celý postup vysvetľovali podrobne. My tieto kroky robíme už automaticky. Nehovoriac o tom, niekoho to celé naučiť.

Mirko: Ja som si to niekedy tak rozkrokoval do bodov, koľko tých činností je nutné spraviť. Majka mi to potom ale zatrhla, lebo to bolo strašne veľa. Pamätám si, že len príprava bloku bolo okolo 20 krokov. Pri tej kronike pre pána Borguľu to bolo aj viac. Tam sme napríklad museli vytlačiť erb na každú jednu stranu knihy. Takže len príprava samotného papiera trvala asi 2-3 hodiny.

Majka: Toto je práve to zaujímavé, čo nás na tejto práci baví. Vždy riešime niečo nové a musíme sa s tým popasovať, aby bol výsledok čo najlepší. Musíme byť kreatívni. Koľkokrát sa stáva, že pri zákazke musíme najskôr vymyslieť ako to celé urobiť a či sa to vlastne dá spraviť, tak ako si to klient praje.

Mirko: Pánovi Šeríkovi (spoznali sme sa na Zborove počas veľkonočnej výstavy) sme vymýšľali obal na jeho drôtené ruže, keď to nechcel dávať len ako samostatnú vydrôtovanú ružu. Vymyslel som mu nakoniec niečo ako je tubus na diplom, ktorý sa ale otvára zboku. Vo vnútri to má vyložené modrým zamatom so zapínaním na pracku. Preňho to bolo ale dosť obtiažne na zapínanie, tak sme to potom upravili na magnet.

 

Vidím teda, že to nieje len o knihách ale vyrábate aj iné zaujímavé veci. Som rád, že som vás spoznal a ďakujem Vám sa rozhovor.
Prajem veľa krásnych kníh a zaujímavé nápady. Dúfam, že sa čoskoro uvidíme…

Zhováral sa Peter Kolembus