Rozhovor s Ajkou Nemčákovou o dobrovoľníctve a výcviku záchranárskeho psa

Dostali sme na vás tip od Tomáša, že ste zaujímavá osôbka, o ktorej by sa mohli dozvedieť viac aj naši čitatelia na Kysuciach.
„Trochu ste ma prekvapili,“ hovorí s úsmevom Ajka Nemčáková, „ale áno, budem rada, ak sa ľudia dozvedia viac o tejto činnosti. Nečakala som, že záchranárska kynológia ľudí zaujíma.“

Kto je Ajka Nemčáková

Ajka je rodená Čadčianka, dnes žije v Oščadnici. Je mamou dvoch detí a hrdou majiteľkou dvoch psov. Už päť rokov sa venuje záchranárskej kynológii, pričom so svojou fenkou Lunou, labradorským retrieverom, dosiahli najvyššie medzinárodné skúšky záchranárskych psov. Za ich úspechmi sa skrývajú stovky hodín tréningov, nekonečné množstvo kilometrov a silné puto medzi človekom a psom.
„Záchranárska kynológia je jedna z najťažších disciplín. Pes musí byť samostatný, ale zároveň ovládateľný. V teréne nesmie riešiť zver, musí sa sústrediť len na úlohu. A pritom ho to musí baviť,“ vysvetľuje Ajka. „Pes je za nález osoby odmenený – hrou alebo jedlom. Pre neho je to radosť. Akonáhle jej nasadím obojok s rolničkou, hneď vie, že ide do práce.“
Okrem práce so psom sa Ajka nedávno stala aj dobrovoľnou hasičkou v DHZ Čadca, kde sa snaží dostať záchranárske psy viac do povedomia verejnosti.

Rozhovor:

Prečo práve kynológia a prečo záchranárske psy?

Odmalička ma to ťahalo ku psom, často som domov nosila túlavé. Keď mi rodičia konečne dovolili mať vlastného, začala som ho trénovať. K záchranárstvu som sa dostala náhodou – chcela som svoju fenku uchovniť, a tak som hľadala vhodné skúšky. Keďže sú to pracovne psy, musia splniť skúšky buď poľovné, záchranárske, canisterapiu… Záchranárske ma úplne uchvátili. To spojenie človeka a psa, porozumenie bez slov… to sa ťažko opisuje.
Začali sme trénovať, cestovať, prišli prvé skúšky a vedela som, že sa toho nevzdám. Som dobrovoľný psovod – robím to zadarmo - bez nároku na odmenu. Záchranárska kynológia má jednoducho zmysel.
Ale najrýchlejšia odpoveď by bola, že som si to zamilovala :-)

Pamätáš si moment, keď ťa to prvýkrát naozaj chytilo?

Určite áno. Bol to prvý tréning s Lunou – sledovať, ako ju to baví, ako chápe, čo od nej chcem. Vtedy som si uvedomila, že to má zmysel. Že toto chcem robiť. A že možno raz pomôžeme zachrániť život.

Ako vyzerá váš bežný tréning?

To by sa ťažko skrátilo do pár slov. Sú to roky práce. Každý tréning má svoje rituály – obojok s rolničkou, signál, že ide o prácu. Trénujeme v lese, v budovách aj v ruinách. Figuranti sa schovávajú a pes hľadá ľudský pach – nie stopu. Luna hľadá vysokým nosom to znamená, ze hľadá akýkoľvek ľudsky pach. Sledujem smer vetra a posielam Lunu tak, aby pokryla čo najväčšiu plochu. Musí prekonávať tŕnie, rokliny, popadané stromy. Musí prehľadať aj ťažko dostupný a prerastený terén. Pracujeme v každom počasí. Neexistuje, že prší, sneží a nám sa nechce.

Sú u dobrovoľných hasičov bežné takéto psy?

Ani nie. V našom okrese som jediný dobrovoľný hasič, ktorý má záchranárskeho psa. Najbližšie takéto tímy sú, myslím, v Martine. Väčšinou sa tomu venujú kynologické kluby, nie priamo hasiči.

Čo je podľa teba najťažšie na výcviku záchranárskeho psa?

Pes sa rýchlo naučí, že nájsť človeka je tá najlepšia vec na svete, pretože dostane odmenu. Najťažší je čas – tie roky, ktoré tomu musíš venovať. Kým iní relaxujú, ja trénujem. Celá rodina vie, že víkend znamená tréning. Psy musia byť vystavené rôznym prostrediam a situáciám, aby nikdy nezapreli človeka – nech je tŕnie, dážď, alebo únava.

V čom sa líši záchranársky výcvik od bežného poslušnostného výcviku?

Pes musí byť nielen ovládateľný, ale aj samostatný a musí vedieť zachytiť pach. Na bežnú poslušnosť vám stačí sada tréningov v závislosti od učenlivosti a ovládateľnosti psa. Ale záchranársku kynológiu musíte trénovať so psom celý život, aby bol vždy pripravený. Pes musí vedieť myslieť, rýchlo sa rozhodovať a zároveň poslúchať. Psovod musí poznať topografiu, prácu s vetrom, mať základy prvej pomoci – je to komplexná disciplína.

Ako si vyberáš psa? A čo ak sa ukáže, že sa na to nehodí?

Ja by som to so svojím psom nevzdala. Ak má nejaký problém – napríklad sa bojí chlapov – cielene ho učím, že každý chlap je super. Postupným tréningom psa presvedčím, že chlapov miluje.
Každý pes má svoje limity, ale trpezlivosť a dôvera dokážu veľa.

Zúčastnila si sa už reálnej pátracej akcie? Aké to bolo?

Áno, niekoľkokrát. Je to adrenalín, ale keď akcia začne, človek prepne do pracovného módu. Vtedy robíš všetko naplno, najlepšie ako vieme možno ešte viac – tak, ako si trénoval. Vtedy urobíš maximum, aby si odovzdal čo najlepšie prehľadaný sektor. Luna ide ako na cvičení, hľadá, nepoľaví. Všetky tie hodiny tréningu, cvičenia ťa pripravia na aj na ten stres. Potom, už robíš len to, čo vieš, na čo si trénovaný. Rovnako to robí aj ten pes, ide a hľadá.

Ako Luna reaguje, keď niekoho nájde?

Pri náleze osoby šteká až do príchodu psovoda. Potom dostane odmenu – najradšej má jedlo.

To musí byť radosti ?
To teda, a keď ju ešte pochválim, normálne sa usmieva. ?

Nedávno si sa stala členkou DHZ Čadca – čo ťa k tomu viedlo?

Chcem dostať do povedomia psovodov, hlavne záchranárskych psov. Chcem, aby sa záchranárske psy viac využívali pri pátraniach. Dokážu efektívne prehľadať veľké územia a urýchliť nájdenie nezvestnej osoby. V takýchto situáciach je rýchlosť je dôležitá. Keď spojíme sily psovodov a hasičov s rojnicami - šanca na úspech je oveľa väčšia.

Zúčastňuješ sa aj zásahov pri požiaroch?

Zatiaľ prechádzam potrebnými kurzami a školeniami, ale keď bude treba, pôjdem všade, kam ma zavolajú – aj k požiarom.

Ako chceš dostať záchranárske psy viac do povedomia verejnosti?

Robím ukážky, prednášky, v januári som organizovala seminár. Oslovilo ma niekoľko ľudí, uvidíme, kto pri výcviku vydrží. Aj počas tréningov sa pri nás často zastavia ľudia, zaujímajú sa, pýtajú sa – to ma teší.

Aké sú tvoje ciele do budúcna?

Pomáhať pri hľadaní nezvestných osôb a rozšíriť počet záchranárskych psov v našom okrese. Čím nás bude viac, tým väčšiu šancu máme zachrániť životy.

Ajka Nemčáková a jej fenka Luna sú dôkazom, že odvaha, vytrvalosť a láska k zvieratám dokážu veľké veci. Ich práca si vyžaduje nesmiernu disciplínu, obetu aj srdce. Dobrovoľní záchranári často pracujú bez nároku na odmenu – robia to pre pocit zmyslu, pre radosť z pomoci a pre tie chvíle, keď sa niekomu vďaka nim zachráni život. Veríme, že takých ľudí bude pribúdať.

Ajke a Lune držíme palce, nech sa im darí v ďalších výcvikoch a nech sú vždy tam, kde ich najviac treba. ?

Autor: redakcia
Foto: Ajka