Lesníci a ochranári - spoločný záujem, ale úplne iný pohľad na vec. Čím si to vysvetľujete?

No to má veľmi dlhú históriu aj keď hneď na úvod poviem, že lesníci boli jedni z prvých ochranárov. Na ochrane prvých chránených území na Slovensku sa podieľali práve lesníci. Tu vznikala ochrana prírody ešte začiatkom minulého storočia, čo sa týka slovenskej ochrany prírody. V súčasnosti lesníci sú na inej lodi - ich prioritným záujmom je hospodárska činnosť, kdežto ochrana prírody má ako hlavný cieľ chrániť prírodu, rastliny, živočíchy a ich biotopy. Čiže tu dochádza k dvom základným rozporom, že jedni chcú niečo zachovať a druhí to hospodársky využívajú. Tento základný rozpor je už v samotných zákonoch o ochrane prírody a zákone o lesoch. Lesníci sú podľa zákona o lesoch povinní zlikvidovať každú kalamitu (lykožrútovú, vetrovú apod.), lenže úplnou likvidáciou príde o životný priestor množstvo chránených druhov, otvoria sa dvere erózii, nevyrovnanej bilancii odtokových pomerov a podobne. Ďalší rozpor je v tom, že lesníci majú úplne iný pohľad na to, ako prírodu zachovať. Inými slovami, lesnícka politika vychádza z toho že každé územie, ktoré je zaradené ako lesný porast, by malo byť nejakým spôsobom manažované. Inými slovami, ľudovo povedané že bez sekery alebo motorovej píly les nemôže existovať, čo je úplný nezmysel.

My práve naopak hovoríme, že treba diferenciáciu, treba územia, ktoré by boli bez zásahu, treba zonáciu a inak hospodáriť, inou intenzitou v hospodárskych lesoch, inak v účelových lesoch, ochranných, rezerváciách, národných parkoch, chránených krajinných oblastiach a tak ďalej. Teraz je také vyhrotené obdobie vzťahov medzi lesníkmi a ochranármi, hlavne vplyvom kalamity - lykožrútovej a v niektorých prípadoch veternej. Je to obyčajne kombinácia tých dvoch prírodných činiteľov a aj úplne iného pohľadu na to ako spracovávať túto kalamitu a ako obhospodarovať tieto lesy postihnuté kalamitami. Väčšina lesníkov si myslím, že sú kompetentní odborníci, problém je v tom, že k mnohým činnostiam ich núti lesný zákon a ďalšie predpisy, ktoré už neodzrkadľujú súčasné potreby manažovania prírodných zdrojov.

Pokiaľ by malo dôjsť k zmene postoja k masívnemu rúbaniu slovenských lesov, museli by prísť zmeny na úrovni zákonov, ktoré by zmenili zásadným spôsobom povinnosti pri hospodárení v lesoch. Možno by nebolo zlé dostať do zákona možnosť motivovať vlastníkov a obdohospodárovateľov lesa kritériom na podporu zachovania biodiverzity. Inými slovami - ak budeš hospodáriť tak, že budú v tvojich lesoch žiť citlivé druhy organizmov ako napr. teraz prepieraný hlucháň, ktorý je bezo sporu druh zachovaných lesných ekosystémov, dostaneš dotáciu. Doteraz však nebola politická vôľa k zmenám prístupu napriek tomu, že ochranári sa o toto snažia už desiatky rokov.

Aký je váš pohľad na stavanie diaľníc na Kysuciach z pohľadu ochranára?

My nie sme proti diaľniciam, ani vo všeobecnosti proti rozvoju, ako nám častokrát hovoria - či to bolo za socialistickej éry, či súčasnej, kapitalistickej. Častokrát nás označujú, že sme brzdou rozvoja, je to také zjednodušenie a čierno-biele videnie problematiky. Nie sme proti rozvoju, ale sme za rozumný rozvoj a nie rozvoj za každú cenu úkor väčšiny ľudí. Predstavy mnohých developerov a investorov, ktoré majú na starosti inžinierske siete, diaľnice, železnice a podobne, sú častokrát úplne iné ako záujmy ochrany prírody, pretože im ide o to čo najjednoduchšie prísť k maximálnym ziskom. Historicky boli vždy veľkí „hráči“ naučení, že z prírody sa ukrajuje najľahšie. Je to markantné pri veľkých stavbách, ako bola stavba Horelického tunela, výstavba diaľnice, odkanalizovanie Kysúc a pod., kedy sa prebytočnou zeminou zasypalo veľké množstvo mokradí, brehových porastov napriek našej snahe zabrániť tejto činnosti. Treba však povedať to, že prístup Národnej diaľničnej spoločnosti sa za posledných 5-10 rokov zásadne mení, v súčasnosti berú podstatne vážnejšie požiadavky ochrany prírody, napríklad sa začali pripravovať zelené ekodukty, ktoré majú veľký význam pre dlhodobé fungovanie všetkých veľkých cicavcov.

Ste to aj trochu naznačil, krajinotvorba a urbanizmus. Na Kysuciach je to aj taký neznámy pojem, alebo sa mýlim?

No známy, neznámy. Hlavne majú v rukách túto problematiku starostovia obcí, ktorí prostredníctvom stavebného zákona a územného plánu ako základného nástroja pre funkčné a územné usporiadanie územia, môžu tvoriť krajinu a vytvárať ju funkčnejšou, z pohľadu človeka aj krajšou. Len žiaľbohu, vo väčšine prípadov ten urbanizmus tvoria zase developeri a väčšinou nejde o nejaký premyslený rozvoj ale chaos a dezintregáciu území obcí. Povedal by som, že sa stav ešte zhoršuje oproti minulosti, samozrejme česť výnimkám.

Kysuce nám zarastajú náletovými rastlinami a celé oblasti nie sú vlastne ani lesom, ani pôdou. Možno z pohľadu ochranára to vlastne ani nevadí, ale napríklad malé prosperujúce farmy na Kysuciach ani  neexistujú. Ako je to vlastne možné a čím je to dané?

Je to veľmi široká otázka, ktorá má aj veľa rôznych riešení a prístupov. Keby sme to zobrali z extrémneho pohľadu, tak povieme že pokiaľ sa tam nič nebude robiť, príroda sa s tým vysporiada a postupne nejakou sukcesiou na lúkach, alebo na plochách, ktoré sa v minulosti orali - keby sme to nechali na samovývoj, tak za 30 rokov už tam nájdeme štádia nejakých lesných spoločenstiev. O toto v ochrane prírody nejde a hlavne nie v chránených krajinných oblastiach. Naopak, my podporujeme to, aby sa zachovala štruktúra krajiny, aby sa obnovovalo tradičné hospodárenie, chov, poľnohospodárstvo a tak ďalej. Podporujeme zachovanie existujúcich osád, ich rekonštrukcie, aby architektonicky a krajinársky zapadli do krajiny. Nie vždy sa to darí, investori si nakoniec urobia čo chcú s podporou stavebných úradov.

Na Kysuciach máme veľa prírodných vzácností. Totižto, dlhodobo tradičnou činnosťou človeka v priebehu valašskej a kopaničiarskej kolonizácie, ktorou Kysuce prešli, tak vznikla cenná krajinná štruktúra so striedajúcimi sa lesmi, pasienkami, lúkami, poliami a rozptýleným osídlením. Tradičné hospodárenie, ako kosenie, pasenie podmienilo vznik unikátnych spoločenstiev - lúčnych, mokraďných, rašeliniskových a podobne, ktoré sú dnes chránené ako biotopy a sú životným priestorom pre množstvo vzácnych druhov rastlín a živočíchov. Problémom je práve to, keď zostanú plochy bez tradičného hospodárenia, lebo bez neho plochy postupne zarastú a vzácne biotopy zaniknú a s nimi aj organizmy, ktoré ich tvoria. Záujmom ochrany prírody a krajinnej oblasti je teda, aby sa hospodárilo, ale samozrejme vhodným spôsobom. Lebo dá sa hospodáriť vhodným spôsobom a aj nevhodným, ktoré je žiaľ často dotované z fondov EÚ.

Prečo sa teda nehospodári?

Podľa môjho názoru dotácie a agro-environmentálna podpora je nasmerovaná predovšetkým pre veľkých obhospodárovateľov pozemkov. Pre malých hospodárov, sa väčšinou čerpanie z dotácií EU nevyplatí, pre neadekvátnu zložitosť a byrokraciu pri podávaní žiadostí o dotácie a celkový nezaujímavý efekt z tejto činnosti. Odchod mladých ľudí do miest stále prebieha, čiže tá nejaká tradičná poľnohospodárska činnosť nie je až tak atraktívna pre mladšiu generáciu na ktorej to celé stojí a čo treba povedať je, že dotačný systém štrukturálnych fondov Európskej únie je nesprávne nastavený pre zachovanie prírodných hodnôt. A preto aj agroenviromentálne schémy, ktoré sú a fungujú v iných krajinách, u nás sa míňajú účinkom a cieľom, pre ktoré vznikli a sú aj málo atraktívne pre to tradičné hospodárenie. Robíme to ako aj iné činnosti „po slovensky“, veď sme práve v tomto období svedkami obrovských káuz v rezorte poľnohospodárstva.

No tie schémy sú rovnaké aj napríklad v Poľsku a tam to funguje.

Vždy je tam aj ľudský faktor. Každú jednú vec vykonávajú ľudia. Takže aj keď je zlý zákon a vykonávajú ho kompetentní ľudia a odborníci a nežištne to vykonávajú, tak ten výsledok môže byť dobrý. Môžeme mať najlepšie zákony na svete a budú to vykonávať ľudia ktorí sú slabo odborní, so slabým morálnym profilom tak sa môžete rozkrájať a aj tak výsledok bude biedny.

Tak sme skončili nie príliš optimisticky...

Treba vedieť, kde sú chyby a rezervy. Tie sú myslím v súčasnosti už väčšine ľudí známe. Sú to systémové chyby, chyby v prioritách, podľa mňa je peňazí dosť, len sú nesprávne a príliš zložito prerozdelované, s minimálnym konkurenčným prostredím a z dopredu známymi dodávateľmi a pod. Ja osobne som optimista, lebo inej cesty nemáme ak sa chceme udržať a dlhodobo prežívať na tejto zemi. Treba bojovať o správne veci a stále ich donekonečna presadzovať, lebo toto obdobie je tiež jedným z období, ako to hovoria politici, mladej demokracie, cez ktorú sa musia Slováci nejako prehrýzť a dostať sa na vyššiu kvalitatívnu úroveň aj v oblasti poľnohospodárstva. Platí to však pre celú našu spoločnosť, životné prostredie a život samotný.

Tak si teda na záver prajme krajšiu a zdravšiu krajinu a ďakujem za rozhovor.
S Ing. Jánom Korňanom sa zhováral Peter Kolembus