Majster Slovenskej republiky, Českej republiky a majster Európy. Robo Kráľ nám porozprával o svojej vášni - offroade.
Robo, ako si sa dostal k offroadom?
V 2005 roku som si kúpil staré Pajero a vozil som sa s ním len tak. Palo Martiňák mi povedal: „Poďme do Krnova, tam sú také preteky. Poďme si to skúsiť.“ Tak sme išli. V podstate odvtedy do dnešnej doby sa tomu venujem a jazdím.
Pred 10 alebo 12 rokmi si robil úžasnú akciu v klubinskom kameňolome. Ako na to spomínaš?
To bola úplne prvá akcia, ktorú som organizoval. Vznikla na podnet toho, že som stále jazdil český pohár a chcel som troška ukázať tým Čechom, že vieme aj my na Slovensku niečo urobiť. Našiel som lokalitu, ktorá je blízko môjho domu. Česi mi povedali, že keď to urobím, tak to bude dobré. V podstate to bol akože československý pretek, ale slovenské posádky tam boli 2 alebo 3 a väčšinou tam boli iba Česi. Bola to prvá a zároveň jedna z najlepších akcií.
Potom bola ešte jedna perfektná akcia, ktorá bola na Milošovej. Tam už bolo asi viac slovenských posádok. Začal celý seriál...
Akcia na Milošovej bola tiež super. V ďalšom roku sa začal už jazdiť seriál, Slovenský offroad trial. Klub začal organizovať majstrovstvá Slovenska v offroad triale. Už bol jeden pretek v Bratislave, v Petržalke na umelom kopci, jeden pretek bol v Motešiciach. Potom tá Čadca a tiež asi aj Tisovec. A potom bola ešte akcia v Dunajskom Klátove...
Najväčšia pecka, kde si mal asi svoj podiel bol Európsky offroad trial.
To bolo prvýkrát myslím v roku 2014. V Lietavskej Lúčke sme urobili majstrovstvá Európy. Mali sme tam nejakých 120 áut. To bolo úplne úžasné, ale ja som tam nepretekal. Potom som dostal znova ponuku, či znovu urobím Eurotrial. Vtedy sa už tomu venovala aj moja dcéra. Súhlasil som že to urobím, ale že to musí byť magické číslo. Čiže som chcel twenty twenty (2020). Všetko bolo perfektne rozbehnuté, len prišla korona, tak to všetko padlo a podarilo sa nám to znova urobiť v roku 2022. Len s tým, že už bola na Ukrajine vojna, tak sa ľudia báli, sme krajina, ktorá susedí s vojnou, aj keď je to dosť ďaleko. Prišlo asi 80 áut, čo nám dosť urobilo škrt cez rozpočet. Ale urobili sme to na úplne úžasnom mieste. Bolo to v dedinke Červená Skala - Šumiac a je to pod Kráľovou Hoľou, takže to bolo úplne geniálne.
Ľudia si nevedia predstaviť, koľko to stojí energie a času urobiť taký offroad špeciál. Koľko treba peňazí a času na taký pretekársky stroj?
O peniazoch to nie je lebo sa to dá urobiť aj, ako sa hovorí, za 5 korún. Všetko z vecí, ktoré sú zo šroťákov, ale dá sa to urobiť aj na takej profesionálnej úrovni, ako to robím napríklad ja. Mám auto, nápravy a reduktory... Všetky veci mám z Ameriky, ale s tým, že mám svoju zámočnícku firmu, takže 70 percent si dokážem vyrobiť.
Keď sa bavíme o čase, sú to tak či tak desiatky a stovky, možno tisíce hodín.
Určite. Keď si zoberiem, že jedno auto z toho bývalého Mitsubishi Pajera sme urobili za 6 hodín a jazdili sme s ním 15 minút. Neskôr tie stroje začali byť také sofistikovanejšie. V dielni trávim tisíce hodín. Sledujeme napríklad americké stránky, aby sme vedeli ako to celé funguje a dnes mám auto, s ktorým som vyhral v Anglicku majstrovstvá Európy. Bol som prvý vo svojej kategórii.
Aké sú tvoje najväčšie úspechy?
Niekoľkokrát majster Slovenskej republiky, niekoľkokrát majster Českej republiky... Anglicko – v roku 2017 majster Európy, v 2018 v Leone v Španielsku som bol tretí a v roku 2022 v Červenej Skale som bol takisto tretí na majstrovstvách Európy, ktoré som aj sám organizoval. Tam už som mal ako pomocníčku dcéru a zaťka, takže už som mohol jazdiť. Eurotrial Lietavská Lúčka som nejazdil, na mne bola organizácia podujatia.
Na Kysuciach bola vtedy taká veľká komunita, čo robili offroady a motali sa okolo toho. Je to stále takto?
Komunita stále je. Z Kysúc to jazdia stále nejakí štyria, piati chalani. Ale tí moji takí ortodoxní, čo sme spolu začínali, ako Rudo, Palo, Jožko už nejazdia.
Rudo Jarabica?
Áno, Jarabica, Jožko Herman, jazdil Palo Martiňák. To som mu za to vďačný dodnes. Títo chalani už nejazdia s nami tie závody. Ale závody jazdia Čimborovci, takí mladí chalani, jazdia bratia Vojtušovci, potom Minárikovci, to je otec so synom.. Možno som aj na niekoho zabudol...
Dostaneme niekedy znova na Kysuce Offroad trial súťaž?
Vôbec to nezáleží na mne. Ja by som to tu urobil hneď, aby som nemusel celé „carampády“ a všetko ťahať po celom Slovensku, lebo to tiež niečo obnáša. Je to veľký prívesný vozík vecí, materiálu, ktorý na každé preteky musíme nejakým spôsobom nosiť. Záleží to napríklad aj od CHKO, od starostov. Ale starostovia sú naklonení.
Takže je šanca, že sa na Kysuce Offroad Trial vráti.
Je šanca. Keď vybavíme patričné povolenia od ochranárov, tak ideme do toho hneď.
Čo na offroady hovorí tvoja rodina?
Bez rodiny by som to vôbec nedal. Musím poďakovať žene, dcéram, zaťom, vnukom, všetkým, že stoja pri mne a trpia mi tieto chlapčenské plnenia snov a úlety. A samozrejme partii kamarátov, všetkým, ktorí nás podporujú psychicky a aj fyzicky, aj troška peniazmi, že nám niečo prispejú.
Ďakujem za rozhovor.
zhováral sa Peter Kolembus
