Rodáčka z Kysúc Lenka Kaur o Pečie celé Slovensko: „Prihlásili ma kamaráti, ja by som na to odvahu nenašla“

Lenka Kaur, ktorá už roky žije v Anglicku, si získala srdcia divákov v šou Pečie celé Slovensko. V úprimnom rozhovore nás previedla svojím životom – od detstva v Zborove nad Bystricou a prvých pokusov v kuchyni starej mamy, cez život v zahraničí. Otvorene hovorí o strese z prvého týždňa, o priateľstvách, ktoré pretrvali, ale aj o svojich snoch do budúcnosti.

Ako si spomínate na svoj život na Kysuciach pred odchodom do zahraničia?

Z Kysúc, a vlastne zo Slovenska, som prvýkrát odišla, keď som mala 18 rokov. Odvtedy som cestovala a žila v Anglicku aj v Nemecku, kým som sa neusadila opäť v Anglicku. Moje spomienky na domov sú stále krásne. Spájajú sa mi s detstvom, dospievaním, základnou či strednou školou. Najsilnejšie puto mám k Zborovu nad Bystricou, kde som vyrastala. Žije tam celá moja rodina, okrem sestry, ktorá je tiež v Anglicku, a mám tam aj kamarátov ešte zo základnej školy.
Na Kysuce a na Zborov sa veľmi radi vraciame. Snažíme sa prísť aspoň raz do roka, zvyčajne tam trávime leto. Naše deti tam majú skvelé zázemie a tiež tam chodia veľmi rady. Dúfam, že raz sa na Slovensko vrátim natrvalo. Neviem, či to bude skoro, možno až na dôchodok, ale je to môj domov a navždy ním ostane.

Pamätáte si na svoje úplne prvé pečenie?

Spomínam si na to skôr útržkovite. Do mojich štyroch rokov sme bývali v byte a pamätám si momenty, keď mamina piekla a ja som sedela pri nej. Vždy som chcela niečo vyskúšať, ochutnávať plnky a všetko, čo sa práve pripravovalo.
Tie skutočné spomienky na pečenie sa mi však spájajú s babkou Veronikou, ku ktorej sme sa neskôr presťahovali. Práve ona ma naučila základy a vďaka nej mám k pečeniu taký pozitívny vzťah. Naučila ma, ako sa robí poctivé kysnuté cesto. Vždy sme spolu piekli na Vianoce a nikdy nesmeli chýbať medovníky. Tie mám navždy spojené práve s ňou. Aj keď ich robím dnes, zakaždým si na ňu spomeniem a vybaví sa mi tá atmosféra, keď sme ich pripravovali spolu. Pečenie je pre mňa jedna z najkrajších vianočných spomienok.

Kedy ste prvýkrát pocítili, že varenie či pečenie nie je len nutnosť, ale vášeň?

Piecť som začala asi ako osemročná. Boli to také tie víkendové klasiky – bublaniny a koláče na plech. Neskôr, už ako tínedžerka, som sa naučila aj variť a začala som rada experimentovať. Vždy ma lákali recepty, ktoré boli niečím nezvyčajné, napríklad kombinácia mäsa s ovocím.

Ako sa to zmenilo príchodom rodiny a práce?

Teraz, keď pracujem na plný úväzok a máme tri deti, je toho času menej. Ale snažím sa aspoň cez víkendy experimentovať – máme radi japonskú, kórejskú, vietnamskú či mexickú kuchyňu. Baví ma vymýšľať vlastné recepty a kombinovať chute, hoci niekedy, keď som unavená z práce, idem na istotu. Musím však pochváliť aj manžela – nepečie, ale je výborný kuchár, takže sa vo varení striedame.
Priznám sa, že šou Pečie celé Slovensko mi vrátila stratenú chuť do pečenia. Pred pár rokmi som piekla torty na objednávku, ale popri práci na plný úväzok sa to nedalo stíhať, a tak som s tým prestala. Ostalo to len pri narodeninových tortách pre deti. Keď som sa však dozvedela, že idem do šou, po večeroch, keď deti zaspali, som sa opäť zavrela do kuchyne. Tá vášeň sa vrátila a cítim sa znova tak, ako na začiatku.

Spomenuli ste reláciu „Pečie celé Slovensko“. Čo vás priviedlo do tejto súťaže? Bola to impulzívna voľba alebo dlhé rozhodovanie?

Za mojou účasťou stoja kamaráti, s ktorými sa poznám už vyše 20 rokov. Stretli sme sa v Anglicku, no počas covidu sa presťahovali naspäť na Slovensko. Ešte v Anglicku sme spolu radi pozerali britskú verziu Bake Off. Keď sa vrátili domov a začala sa vysielať slovenská verzia, hneď mi o tom hovorili. Už roky mi opakovali, že by som to mala skúsiť.
Koncom minulého roka mi oznámili, že ma prihlásia. Smiala som sa tomu. Po prvé som si nemyslela, že by som tam mohla ísť, keďže nebývam na Slovensku, a po druhé som si hovorila – kto by mňa v tej šou chcel? Oni však prihlášku naozaj poslali. O pár týždňov mi zazvonil telefón z produkcie, chceli si ujasniť niektoré veci a absolvovala som pohovor. Až v januári som sa dozvedela, že postupujem.
Sama by som sa v živote neprihlásila. Je to úplne mimo mojej komfortnej zóny. Nerada sa fotím, zvyčajne stojím ja za fotoaparátom a natáčanie videí mi bolo cudzie. Keď prišla definitívna ponuka, že idem do stanu, veľmi som váhala. Pamätám si prvý e-mail s pozvánkou – prebehlo mi hlavou, že to nezvládnem, že to vymažem a nikomu nič nepoviem. Vtedy však zasiahol môj manžel. Povedal mi, že takáto príležitosť prichádza raz za život a musím ísť. Podporili ma aj v práci a dali mi voľno. Nakoniec som to urobila aj pre svoje deti. Ako by som sa im mohla pozrieť do očí a hovoriť im, aby si plnili sny, keby som ja za tým svojím nešla?

Aký bol váš najemotívnejší moment počas doterajších epizód? A naopak, ktorá výzva bola pre vás najťažšia?

Najemotívnejšie momenty pre mňa boli vtedy, keď som piekla výrobky venované mojim deťom. Bola to napríklad torta „Maková panenka“ v tretej epizóde pre dcéru (vtedy som sa stala aj pekárkou týždňa), horoskopová torta pre najmladšieho syna a sušienková dovolenková destinácia pre najstaršieho syna. Bolo to pre mňa silné, pretože som bola prvýkrát v živote tak dlho preč od detí. Manžel to zvládol úžasne, bol mi obrovskou oporou.
Čo sa týka zlyhania alebo najťažších chvíľ, bol to jednoznačne prvý týždeň. Moja prvá epizóda bola pre mňa chaotická. Prvýkrát som piekla v stane, nevedela som, kde čo je, učili sme sa za pochodu. Nikdy predtým som nepiekla na čas. Na konci som sa rozplakala, pretože som si myslela, že idem domov (nevedela som, že v prvom kole nikto nevypadáva). Torta z prvej epizódy sa mi absolútne nepáčila, mala som chuť ju vyhodiť do koša, pretože si potrpím na dizajn a toto som nebola ja.
Postupne som si však zvykla na systém, rýchlosť aj na suroviny, ktoré sú na Slovensku trochu iné ako v Anglicku, kde žijem už dlho. Čím dlhšie som tam bola, tým to bolo jednoduchšie, hoci zadania boli náročnejšie.

Stali ste sa viackrát pekárkou týždňa. Čo to pre vás znamenalo?

Je to neopísateľný pocit. Keď som tento titul získala prvýkrát, cítila som sa fantasticky. Mala som pocit, že už môžem ísť pokojne domov, pretože som ukázala, čo viem. Bola som pyšná nielen na dizajn, ale aj na chute. Mnohé recepty, ktoré som v šou použila, boli moje vlastné experimenty – kombinovala som rôzne chute, vymieňala ingrediencie alebo spájala tri-štyri recepty do jedného. Robila som si vlastný prieskum, inšpirovala sa inými kultúrami (napríklad japonskou či čínskou).
Získať titul pekárky týždňa s vlastným receptom, ktorý som si sama vymyslela, bolo pre mňa veľkým zadosťučinením. Bolo to o to krajšie, že som vtedy piekla práve pre svoje deti.

Učili ste sa navzájom v stane techniky alebo recepty? Máte niečo konkrétne, čo ste si odniesli od iných pekárov?

Určite áno. Učili sme sa najmä pri technických výzvach, ale aj navzájom od seba. Napríklad Janka nás naučila pracovať s ryžovým papierom, čo bola technika, s ktorou som sa predtým nestretla. Stanka robila kaviár na dezerty, Vladi nám ukazoval zdobenie na taniere. Každý mal čo ponúknuť.

Ja som si odniesla veľa. Pamätám si, ako mala Eliška v prvom kole v torte krásne naskladané ovocné inserty. V Anglicku sa to v domácom pečení až tak nevidí a povedala som si: „Wow, toto musím skúsiť.“ Vyskúšala som to v tretej epizóde a odvtedy to používam stále. Ako pekárka som počas šou veľmi narástla. Zdokonalila som sa v chlebových výzvach, ktorých som sa najviac bála, a mojou najväčšou výhrou je temperovanie čokolády. To ma naučil Romanko z „food tímu“. Práca s čokoládou ma tak nadchla, že by som si chcela urobiť kurz na pralinky.

Ako by ste opísali vzťah a atmosféru medzi súťažiacimi mimo kamier?

Atmosféra bola super a myslím, že to bolo vidieť aj na kamerách. Boli sme ako jedna veľká rodina. Podporovali sme sa, pomáhali si, po večeroch na ubytovaní sme sa spolu učili a vymieňali si recepty. Keď prechádzate niečím takým intenzívnym, čo nepochopí nikto, kto to nezažil, veľmi vás to zblíži.
Sme stále v kontakte, máme spoločné skupiny, píšeme si. Dievčatá ma boli pozrieť v Anglicku, stretávame sa aj na Slovensku. Tieto priateľstvá sú asi to najlepšie, čo mi šou dala. Sú to vzťahy na celý život.

Keby ste mali definovať svoj štýl pečenia jednou vetou, ako by znela?

Chutné a štýlové zákusky s jedinečnými príchuťami.

Často sa tu spomínalo skúšanie rôznych chutí a mix kuchýň. Čo by ste poradili ľuďom, ktorí sa boja experimentovať?

Netreba sa báť. Najhoršie, čo sa môže stať pri experimentovaní doma, je, že sa to nepodarí a nebude to jedlé. Ale vždy hovorím – skúšajte nové chute, nové kombinácie. Nikdy neviete, ako vás to môže prekvapiť. Možno vymyslíte niečo úžasné, čo potom budú používať aj druhí.
Dnes žijeme v dobe, kedy sú dostupné rôzne suroviny, takže to nie je až také zložité. Začnite s niečím jednoduchším, aby vás to nestálo veľa peňazí, ak by to nevyšlo, ale určite choďte do toho. Mňa veľmi teší, keď mi ľudia píšu, že skúsili môj krém alebo recept a chutil im.

Máte nejaký sen, ktorý by ste si raz v oblasti gastronómie chceli splniť?

Vždy som snívala o nejakom malom obchodíku. Kedysi som skúsila piecť z domu, ale nešlo mi to po biznisovej stránke. Odkedy som bola v šou, pečenie a hľadanie nových receptov mi chýba. Rozmýšľam nad malou výrobňou tu v Anglicku – nie na veľké torty, ale skôr na zákusky európskeho štýlu, ktoré tu chýbajú, a na pralinky, keďže ma baví čokoláda.
Mám však aj jeden veľký, „hobby sen“, ktorý je asi nesplniteľný, ale krásny. Túžila by som mať vlastný program, v ktorom by som cestovala po svete, objavovala gastronómiu iných krajín a vytvárala nové recepty. Spojiť cestovanie, spoznávanie kultúr a pečenie – to by bolo pre mňa úplne úžasné. To by bol asi môj top, top, top, top, top, top sen, o ktorom snívam, čo sa mi asi v živote nesplní. Ale ak by toto všetko mohla robiť aj ako svoju činnosť, bolo by to naozaj úžasné.

Aké posolstvo by ste chcela odovzdať divákom a fanúšikom, ktorí Vás podporujú?

Je to najmä obrovské poďakovanie. Ďakujem, ale naozaj strašne moc za všetku dôveru, za všetky priaznivé správy a komentáre. Ďakujem aj tým, ktorí nekomentujú, ale držia mi palce doma pri obrazovkách. Nesmierne si to vážim...
Pre mňa je už len to, že môžem byť v stane a piecť pre Pečie celé Slovensko, obrovský splnený sen. Stále si to poriadne neuvedomujem. Keď sa vidím na obrazovke, je pre mňa neuveriteľné, že to nepozerám len ja, ale aj ostatní ľudia. Je to pre mňa obrovská pocta.
Dúfam, že sa niektorí inšpirovali mojimi receptami alebo príchuťami. Nesmierne si vážim, keď mi niekto napíše, že skúšal moje recepty a že mu to chutí. Ďakujem aj svojim kamarátom, že ma prihlásili a dali mi možnosť ísť tam, piecť a ukázať, čo dokážem.
Chcela by som odkázať fanúšikom, aby piekli, ak ich to baví. Aby sa nebáli skúšať nové príchute a nové suroviny. Človek nikdy nevie, čo z toho vznikne. Možno práve oni vymyslia niečo, čo ešte nikto iný nevymyslel, a vznikne ich vlastný, originálny recept.
Chcela by som im odkázať nech idú za svojimi cieľmi a snami. A keď sa im v živote naskytne príležitosť – tak ako mne možnosť ísť do Pečie celé Slovensko – nech nad tým príliš nerozmýšľajú. Treba to chytiť oboma rukami a splniť si svoj sen.

Vianoce sú za dverami. Čo je podľa teba v tomto období najdôležitejšie a čo by si poradila ostatným maminám a pekárkam ?

Všetci poznáme tie predvianočné zhony. Ponáhľame sa, aby sme mali všetko nakúpené, napečené, uvarené a aby bol dom čistý. Aj ja v tomto často pohorievam – naháňam sa a potom nemám na nič čas. Ale tento rok som si sľúbila, že to zmením. Vianoce sú predsa sviatky pokoja a rodiny, preto ich chcem stráviť so svojimi deťmi.
Môj odkaz pre ostatných je jednoduchý: Pečte s deťmi doma. Zapojte ich, nechajte ich, nech vám pomôžu. Ja som sa to takto naučila od svojej babky. Bola to úžasná, skromná žena, ktorá si na nás vždy našla čas. Práve ona mi darovala tento talent a lásku k pečeniu, pretože ma nikdy neposielala preč, aby som sa išla hrať. Odmalička mi ukazovala, ako pripravovať cestá a piecť. Dnes som tam, kde som, len vďaka nej.

Ak máte možnosť, strávte ten čas v kuchyni s deťmi. Ukážte im, ako sa jedlo pripravuje, alebo s nimi len pečte medovníčky. My máme tradíciu, že si každý rok napečieme diely a deti postavia a ozdobia medovníkovú chalúpku. Vždy na to radi spomínajú a už teraz sa tešia, kedy to budeme robiť znova. Nemusí byť všetko perfektné. Aj keď tie koláčiky nebudú dokonalo nazdobené, budú o to krajšie, pretože ich robili vaše deti. A čo je najdôležitejšie – tie deti budú mať na Vianoce s vami krásne spomienky.“

Lenke ďakujeme za úprimný rozhovor a jej cestu v šou Pečie celé Slovensko sledujeme s veľkým napätím. Tešíme sa z jej úspešného postupu po náročnom „Obrátenom kole“. V súťaži tak zostáva už len posledná štvorica skvelých pekárok – Janka, Lenka, Gabika a Viki – ktoré si zmerajú sily v rozhodujúcom semifinále. Budeme držať palce!

Ďakujem Lenke za rozhovor
Zhovárala sa Janka Kolembusová

Foto: STVR Pečie celé Slovensko