Venujete sa práci s drevom a ľudovej tvorbe. Čo konkrétne robíte?

Venujem sa rezbárstvu a tokárstvu. Veľa ľudí sa pýta, čo je to tokárstvo. Tokárstvo je opracovanie dreva kruhovým spôsobom, používam niečo ako hrnčiarsky kruh. Nie to ale sústruženie dreva. Funguje to tak, že dláto sa drží v ruke a kus dreva sa točí. Pri sútružení je to tak, že kus dreva je upnutý v nejakom zveráku a vytvára sa soška, alebo reliéf, rezba… Toto je základný rozdiel medzi rezbárstvom a tokárstvom.

Z toho, čo som videl to vyzerá, že to nejakým spôsobom kombinujete.

Presne tak, ja ten opracovaný kus, kruhový výrobok nejakým spôsobom, napríklad rezbárskym, dozdobím.

Viem, že okrem týchto výrobkov robíte aj hudobné nástroje. Predpokladám, že je to zase akýsi ďalší stupeň rezbárstva, možno ešte o niečo náročnejší na výrobu.

Áno, venujem sa výrobe tradičnej koncovky, je to niečo ako fujara, ale je to akýsi predchodca fujary. Je to o tom, že nemá dierky a hrá sa len na tej spodnej dierke, kedy sa tvorí tzv. vibráto a menia sa trošku tóny. Často vyrábam koncovku, potom je to 6-dierová píšťalka a robím tiež také malé klasické píšťalky, ktoré pripomínajú nejakého vtáčika alebo zvuk sovy či niečoho podobného.

Kto si najčastejšie tieto produkty kupuje? 

To je ťažká otázka, je to rôzne. Keď som na jarmoku, tak sú to často turisti. Mal som napríklad nedávno zákazníkov z Kanady, ktorí si chceli zobrať taký tradičný výrobok. Keďže ja tieto výrobky predávam na jarmoku v kroji, tak som taký príťažlivejší pre nich, tie moje výrobky ich zaujmú viac ako nejaké plastové hračky.

Taká koncovka alebo atypická miska nepatria medzi bežne dostupné produkty, ktoré nájdu kdekoľvek vo svete. Typické pre nás na Kysuciach sú časté výrobky z lipy, alebo z borovice, sem-tam nejaký topoľ a to zvyčajne nevidia. Preto som mal zákazníkov z rôznych kútov sveta, napríklad aj z Izraela či pobrežia Slonoviny. Vekovo je to tiež rozdielne od malých chlapcov po starších pánov.

To sú zákazníci, ktorí berú váš výrobok ako suvenír, alebo je aj niekto, kto na nich aj hrá?

Možno sa niektorí na nich aj naučili hrať. Neviem, nezisťoval som to.

Spomenuli ste, že predávate aj na jarmokoch. Dá sa takouto ručnou prácou uživiť?

Nuž, poviem vám, že teraz je to veľmi ťažké. Keď bola doba pred koronou, bolo to ľahšie, nemuselo sa toľko chodiť. Teraz sa to snažím kombinovať s workshopmi, tam sa dá voľačo popredať. Ale teraz je doba taká, že sa každý obáva, čo bude a je to dosť cítiť aj na nakupovaní u ľudí. Pred koronou sa to ako-tak dalo. Ľudia si dovolili viac kupovať aj veci pre potešenie.

Prepokladám, že máte rád folklór, aj teraz ste v kroji. Vystupujete aktívne aj niekde v súbore?

V súbore nie, ale vystupujem ako sólový hráč, napr. ma niekto zavolá na nejakú oslavu. Nemôžem hrať 2 hodiny na fujare, nikoho by to nebavilo. Preto to spájam s rozhovormi, najčastejšie o fujare, z čoho sa skladá, ako vzniká - to ľudí zaujíma.

Mám napríklad aj iné hudobné nástroje, ako drumbľa, handrárska píšťala, 6-dierová píšťala, koncovka a potom sú tie malé píšťalky, ktoré sú len trojhlasné a dá sa na tom napodobniť spev vtáčika. Je to ako taká "vábnička".

Mám tiež šamanský bubon, najväčšej popularite sa teraz teší trubiroh. Je to kravský roh, ktorý v minulosti slúžil ako signalizačný zvuk - keď malo zaútočiť nejaké vojsko zo zálohy, tak signálny znak bol, že sa napríklad trikrát zatrúbi a pôjde nejaká konská jazda, keď päťkrát zatrúbi, tak je ústup a podobne. Nechávam na tom zatrúbiť kľudne aj ľuďom.

Ako ste sa dostali k tomuto remeslu?

To je častá otázka, ktorá padne na stretnutiach medzi ľuďmi. Mal som obrovské šťastie. Môj otec sa volá tak isto ako aj ja, Jozef Zajac, a tiež sa venuje takémuto podobnému rezbárstvu. Aj keď on to neponímal v takom meradle ako ja. On si išiel napríklad na jarmok na Rakovú alebo do Čadce a to mu stačilo. Na rozdiel od neho, ja som si hneď povedal, že pôjdem do Bratislavy, pôjdem do Kežmarku, do Košíc … :-) Tak som to aj robil.

On je ten, čo ma k tomu tak dostal. Nemal som vreckové ako niektorí moji rovesníci, a keď som chcel bicykel, otec mi povedal: vieš čo, niečo ti dám obrúsiť a dám ti za to nejaké peniaze. A takýmto spôsobom som sa dostal k tomu, že aj som začal spoznávať drevo aj tie tradície.

Prvý záujem prišiel, keď som bol v Rožnove pod Radhoštem vo valašskom múzeu. Doteraz si pamätám vôňu toho vosku, mal som vtedy asi 6 rokov. Videl som vtedy výrobky tokára. Videl som tam aj jednu hračku, ktorú rád vyrábam na jarmoku, na historickom sústruhu, ktorý nosievam so sebou a podľa toho ma aj mnohí poznajú. Je to historický sústruh na šlapací pohon tzv. tokáreň alebo točovka a na tom vyrábam takzvaný vĺčik. Je to taký zotrvačník. Keď som mal asi 6 rokov, tak som si v tom múzeu kúpil tento vĺčik a jojo a odvtedy ma to nepustilo. Odvtedy som vedel, čo chcem robiť.

Čo vás na Kysuciach najviac baví? Máte rád tento región?

Milujem Kysuce… Som veľmi vďačný za to, že som Kysučan. Dokonca som rád, že žijem tu v Čadci. Na Kysuciach mám najradšej tradície, ktoré sa zachovali a taktiež ľudí, ktorí sa snažia tieto tradície zachovávať. Spomeniem Jozefa Marca, ktorý je pre mňa obrovským vzorom. Mám to šťastie, že je to môj bývalý sused. Takisto čo sa týka folklóru, tak pozdravujem do neba pána Gernáta, ktorý si lásku k piesni a hudbe priniesol na Kysuce. Sú aj nástupcovia – napadá mi Julka Masnicová, ktorá je vášnivou hudobníčkou. A samozrejme mám rád prírodu a okolie. Mám to tu jednoducho rád.

Ďakujem za rozhovor aj názornú ukážku v hre na vaše píšťalky.

zhováral sa Peter Kolembus