Marián Béreš sa už viac ako 14 rokov venuje krajinárskej fotografii. Jeho tvorba je inšpirovaná filozofiou šibumi - pôvabnou jednoduchosťou a zrozumiteľnou stručnosťou, ktorú pretavuje do svojich záberov.
Patrí medzi TOP 100 najlepších krajinárskych fotografov v Čechách a na Slovensku. V rozhovore nám priblížil svoju cestu k fotografii, zdroj inšpirácie a to, ako sa snaží odovzdávať svoje skúsenosti ďalším fotografom.
Ako ste sa dostali k fotografovaniu?
Vždy som chcel po sebe niečo zanechať a keďže maľovať neviem, tak som sa dal na fotografovanie. Inšpiráciou mi bolo aj množstvo výletov s rodinkou po celej Európe.
Čo vás inšpirovalo?
Inšpirovala a fascinovala ma vždy krajina, jej rozmanitosť, striedanie ročných období. A chodil som veľmi po horách, kde sú krásne výhľady, tak som ich chcel zvečniť.
Čo sa snažíte na fotografiách najčastejšie zachytiť?
Ideálne sú pre krajinára hmlisté rána, ale nepohrdnem ani inými motívmi - kontrasty farieb, vrstvy, mám rád zimné fotografie a kontrasty bieleho snehu a vychádzajúceho (zapadajúceho) Slnka.
Marián Béreš je rodák z východu, aktuálne žije v Českom Tešíne. Je uznávaný krajinársky fotograf. Jeho fotografie dostali ocenenia ako v laických, tak aj v odborných časopisoch aj medzi profesionálmi. Jeho fotky sú zdieľané takmer vo všetkých kľúčových facebookových stránkach o Slovensku, Čechách, turistike a cestovaní. Má svoje vlastné kurzy fotenia, na ktorých rád spoznáva nových nadšených fotografov.
Ktoré miesta najradšej fotografujete a prečo?
Mám pár obľúbených miest, ktoré sa snažím navštevovať v každom ročnom období, ako na Slovensku, tak aj v Českej republike, kde trvale žijem. Napríklad Osturňa, Liptov, Zázrivá, Moravské Slovácko, Spiš.
Sú také miesta aj na Kysuciach?
Kysuce objavujem poriadne až teraz, lebo som dlho žil v Prahe a Karlových Varoch, až posledných 7 rokov žijem na severe Moravy a tak som sa na Kysuce dostával menej často. Ale už som si obľúbil nádherné miesto – rozhľadňu na Marťáckom vrchu nad dedinkou Zákopčie.
Zákopčie
Máte obľúbené ročné obdobie na fotografovanie? Ak áno, prečo?
Každé obdobie s hmlou je krásne, ale asi najradšej mám paradoxne zimu, kde tie kontrasty medzi zasneženou krajinou a prvými (alebo poslednými) lúčmi Slnka vždy dokážu pripraviť krásne divadlo.
Máte špeciálne techniky alebo triky, ktoré používate pri fotografovaní prírody?
Žiadne špeciálne triky ani techniky nemám, jednoducho sa snažím dodržiavať pravidlá kompozície a hľadať to najlepšie svetlo. Mojou zásadou je jednoduchosť a zrozumiteľnosť, vyjadrená v japonskej filozofii šibumi, ktorú mám rád.
Ako pristupujete ku komponovaniu svojich záberov? Čo je pre vás najdôležitejšie pri vytváraní dokonalého záberu?
Jednoznačne učím aj svojich študentov na kurzoch fotenia, že základom je, aby sa vedel krajinár do krajiny pozerať a mal perfektne zvládnutý tzv. zlatý rez. Ak ho potom už máte raz v oku, tak je pre vás fotografovanie hračka. A samozrejme svetlo – chodiť, hľadať to správne svetlo, vedieť čo to o meteorológii, využívať moderné aplikácie k určeniu presných východov Slnka a tieňov – to si myslím, že je základ úspechu v krajinárskej fotografii.
Aké sú najväčšie výzvy, ktorým čelíte pri fotografovaní v prírode?
Jednoznačne sú to putovania v noci alebo za rozbresku v krajine, to sú asi najväčšie výzvy, ktorým čelí každý správny krajinár. A samozrejme rozmary počasia.
Máte nejakú pamätnú alebo zvláštnu príhodu z vašich fotografických výprav na Kysuciach, o ktorú by ste sa chceli podeliť?
Na Kysuciach som zatiaľ nejakú zvláštnosť nezažil, ale pred rokom som pri fotení východu Slnka v Malej Fatre stretol kúsok od Snilovského sedla medveďa. Bolo to prvýkrát, kedy som ho videl vo voľnej prírode na vzdialenosť asi 100 metrov, tak som neriskoval a ani som ho nefotil. Ale pokojne sa pásol, ani si ma nevšímal.
Malá Fatra pod Chlebom
Ktorú zo svojich fotografií máte najradšej a prečo?
Mám množstvo obľúbených fotiek, ale jedna je asi fakt unikát – fotka zasnežených stromov v hmle pod Radhošťom v Beskydách. To je skutočný unikát, ktorý sa mi už nikdy potom nepodarilo nafotiť, aj keď sa o to roky snažím. Fotka vyzerá ako čiarový kód a vznikla tým, že stromy boli zasnežené vetrom, ktorý sa tam hnal.
Ako hodnotíte vývoj svojej fotografickej kariéry od začiatkov až po súčasnosť?
Fotím od roku 2006 a keď sa pozerám na fotky, ktoré vznikli na začiatku a teraz, tak je tam samozrejme obrovský rozdiel. Snažím sa posúvať, ísť s trendmi, hľadať a optimalizovať. Sám vediem kurzy fotenia, tak aj to je výzva, aby som bol vždy o krok napred pred mojimi účastníkmi.
Máte nejaké plány alebo projekty do budúcnosti, o ktoré by ste sa chceli podeliť?
Od roku 2006 sa primárne zameriavam na mapovanie a fotenie krás Slovenska, Moravy a Čiech, takže mám do konca života čo robiť. A raz by som chcel vydať knihu práve o krásach týchto úžasných krajín.
Aké sú vaše ciele do budúcnosti v oblasti fotografovania?
Nemám zmapované a nafotené mnohé miesta a tak mám plány sa tam vybrať a nafotiť to. Konkrétne na Slovensku - Veľkú Fatru, Poloniny, Turiec, Slovenský kras. V Českej republike to je hlavne Šumava, Adršpach. No a samozrejme detailne prechodiť a nafotiť Kysuce.
Čo by ste odkázali mladým alebo začínajúcim fotografom, ktorí sa chcú venovať krajinárskej fotografii?
Nech to skúšajú a skúšajú. A nech sa naučia vstávať skoro ráno na východy Slnka, tie sú z celého dňa najúžasnejšie.
Kde môžu ľudia nájsť vaše práce a sledovať vaše nové projekty?
Som aktívny na sociálnych sieťach, kde mám svoju stránku Marián Béreš Photography (www.facebook.com), potom mám založenú facebookovú stránku Krásy Čiech, Moravy a Slovenska, kde prispieva množstvo fotografov, ale aj milovníkov týchto krajín (Krásy Čiech, Moravy a Slovenska), no a prispievam samozrejme na facebookovej stránke Kysuce fotkami (Kysuce fotkami).
Ďakujem za váš čas a ochotu podeliť sa s nami o váš príbeh a skúsenosti. Verím, že tento rozhovor inšpiruje aj našich čitateľov, aby sa vydali na cestu hľadania krásy v jednoduchosti a detailoch. Ešte raz veľká vďaka a prajem vám veľa úspechov a nádherných záberov v ďalšej tvorbe!
Zhovárala sa Janka Kolembusová
Foto: Marián Béreš
