Krásno nad Kysucou sa v minulosti pýšilo rozvinutým drevopriemyslom. Na tieto časy si pamätajú najmä tí skôr narodení. Dodnes sa však miestna sála, ktorá bola ešte donedávna dejiskom zábav a diskoték nazýva „Drevina“. Tiež na školu, ktorá tu ešte stále sídli, mládež inak nepovie ako o „Drevine“. To všetko sú pozostatky zašlej slávy Kysuckých drevárskych závodov, ktoré v meste sídlili a ktoré boli strediskom pre všetky drevospracujúce závody na Kysuciach.

Zamestnávali tisícky ľudí z regiónu. Často v ňom našli svoje uplatnenie celé rodiny. Svojho času boli závody druhým najväčším zamestnávateľom v kysuckom regióne a najväčším drevárskym komplexom nielen v regióne, ale aj na celom strednom Slovensku.

Podnik sa okrem produkcie okien a balkónových dverí zameriaval tiež na výrobu prenosných buniek či rezanie stavebných dosiek a pevných hranolov. V tom čase už používal moderný drevotrieskový program, čo bola technológia z Nemecka. Kysucké drevárske závody mali vybudovanú modernú sušiareň dreva, k dispozícii bola aj samostatná koľajová vlečka, po ktorej dovážal vlak guľatinu a vyvážal svoje výrobky.

Štátny podnik Kysucké drevárske závody vznikol v roku 1989 odčlenením od národného podniku Drevina so sídlom v Turanoch. Závod v Krásne sa zaradil medzi jeho prevádzky v roku 1960 a pokračoval do roku 1986 ako závod DrevinaKrásno – Oščadnica.

História však siaha oveľa ďalej ako do ´89

Samotnú Drevinu založili ešte v roku 1895 ako obecnú pílu medzi riekami Kysuca a Bystrica. Podľa mestskej kroniky patrila píla obci a zamestnávala niekoľko desiatok ľudí. Podnik v tridsiatych rokoch dvadsiateho storočia kúpil miestny podnikateľ Teodor Ševec, ktorý začal s výstavbou nových a zároveň s opravou starých hospodárskych budov. Začal tiež spoluprácu s oščadnickou pílou.

Cez 2. svetovú vojnu jeho fabrika prekvitala. V roku 1948 sa prevádzky stali súčasťou drevárskeho podniku Drevina so sídlom v Turanoch. V areáli pribudol nový komín a väčšie výrobné haly. Riaditeľom krásňanského závodu sa stal Mikuláš Biroš, ktorý podnik viedol 38 rokov. Za jeho pôsobenia vybudovali železničnú vlečku zo závodu smerom do železničnej stanice v Krásne nad Kysucou a v päťdesiatych rokoch začali s modernizáciou a výstavbou veľkého drevokombinátu.

Najväčší rozmach však podnik zaznamenáva, ako uvádzajú kroniky, v šesťdesiatych rokoch minulého storočia. Postavili tu závodný klub s kuchyňou, internát a nové haly. Pribudlo tiež sídlisko s bytovými domami pre zamestnancov. Nie je tajomstvom, že najväčší drevársky podnik na Kysuciach zamestnával v tom čase celé rodiny, ba aj niekoľko ich generácií. V podniku nechýbala kultúrna sála a vedenie podporovalo šport a kultúru v meste. Pri drevárskom podniku fungovalo tiež Stredné odborné učilište drevárske s internátom.

Smutný koniec

V roku 1989 sa kysucký závod odčlenil od podniku Drevina Turany a premenovali ho na Kysucké drevárske závody, štátny podnik, so sídlom v Krásne nad Kysucou. O deväť rokov neskôr podnik ohlásil bankrot. Stovky ľudí ostali bez práce. Mnohí museli odísť za zamestnaním do zahraničia. Ani dnes však nie je areál, v ktorom štátny podnik sídlil, prázdny. Nachádzajú sa tu firmy so strojárskym, ale aj drevárskym zameraním. V súčasnosti sa rozrastá o ďalšie výrobné haly rôznych investorov, v ktorých by mali opäť nájsť svoje zamestnanie stovky ľudí. Žeby návrat zašlej slávy? Ktovie. V každom prípade, Krásno nad Kysucou sa opäť po rokoch stáva mestom, do ktorého dochádzajú za prácou stovky ľudí. A bude ich ešte viac.

autor: Miroslava Hrubá
foto: Fotodokumentácia Kysuckého múzea v Čadci