Vždy sa mu páčila myšlienka o tom, že je jednoduchšie preklínať tmu, ako zapáliť sviečku. A hoci si nedokázal zapamätať autora, citát sa snažil aplikovať na celý svoj život. Veď aj preto sa stal lekárom, ktorý sa pokúšal zo všetkých síl slúžiť ľuďom, či už v čase mieru, alebo počas vojny. Vojny, ktorá patrila medzi tie najhoršie v celej histórii ľudstva, a v vo veľkej časti ľudí zabila posledné zvyšky dobra. Nie však v ňom. Hoci mal svoje politické názory a presvedčenie, veril tomu, že zlo sa dá skutočne poraziť len dobrom. A tak nikdy nikomu neodmietol pomoc- či už domácemu obyvateľstvu, okupačným vojakom, Židom, ale aj partizánom. Problém bol však v tom, že nech pomáhal komukoľvek, tak sa tým stával tŕňom v oku tým druhým. Ak pomáhal Nemcom bol kolaborant. Ak by prišli Nemci na to, že pomáha partizánom, odvisol by. Stále však veril tomu, že všetci sú ľudia, a jeho povinnosťou je pomáhať. Povinnosťou lekára, ale aj človeka.

Práve pre tento jeho prístup jedného dňa ku nemu doniesli partizáni svojho veliteľa. V boji ho zranila nemecká guľka, a keďže partizánsky lekár padol, bol on jeho jedinou možnosťou na prežitie. Pacienta samozrejme neodmietol, a napochytre ho začal operovať vo svojej ordinácii. Život má však chvíľami zvláštny zmysel pre humor, a tak mu počas operácie niekto zaklopal na dvere. Sprvoti ho chcel ignorovať, veď operoval, keď však neutíchalo, naopak, stále silnelo, išiel otvoriť. Na jeho veľké zdesenie stál predo dvermi zakrvavený nemecký vojak, zjavne vážne zranený.

„Bitte, hilf mir.“ Bez toho, aby počkal na odpoveď sa s vypätím posledných síl vtlačil do ordinácie, kde odpadol. Na jednej strane mal lekár obrovské šťastie, že bol vojak sám, pretože jeho kolegovia by zrejme pochopili, že pacient číslo jedna je partizán. Čo bolo však horšie, teraz mu nemal kto pomôcť zdvihnúť nemeckého vojaka. Napokon sa mu to horko ťažko podarilo, umiestniť ho však musel na svoj pracovný stôl, nakoľko operačný bol zabratý. Najbližšie hodiny strávil dvoma operáciami, a rozhodovaním, koho stav je horší. Nech bola celá situácia akokoľvek náročná, neubránil s pocitu absurdity. Dvaja nepriatelia, zranený možno z rovnakého boja, sú teraz vydaní na milosť a nemilosť lekára. Možno to bol viac zázrak ako jeho lekárske umenie, ale obaja kombinovanú operáciu prežili. Zatiaľ. Kto však nemusel dnešok prežiť bol lekár. Stačí, ak začnú hľadať nemeckého vojaka jeho kolegovia, a uvidia partizána. Jeho stav bol dosť vážny, a tak jeho prenos niekde inde neprichádzal do úvahy. Nemeckého vojaka však taktiež nemal kde dať. To, že ho operoval na zemi čakárne by mu neuveril nikdy. Skutočne nemal moc čo spraviť. Stále medzi oboma stolmi, raz sa pozrel na jedného pacienta, potom zasa na druhého.

Napadlo mu, že nie sú až tak odlišní. Obaja sú ľudia, z mäsa, kostí, obaja krvácajú. Jeden aj druhý chcel prežiť. Zrejme ani jeden nechcel bojovať vo vojne. To však nevedel na isto. Ani jedného osobne nepoznal. Avšak nevedel si predstaviť, akému človeku by hrôzy vojny, ktoré videl mohli vyhovovať. V tomto mal slabú predstavivosť hraničiacu s naivitou. On však obom zachránil život bez toho, aby vedel, koľko krvi nevinných má jeden či druhý na rukách. Vravel si, že sa zachoval ako lekár. Zachoval sa ako človek, a tak nech to s ním dopadne ako chce, on nebude mať na rukách žiadnu krv. Stále veril tomu, že každý jeden dobrý skutok môže pomôcť zlepšiť svet. Každá zapálená sviečka o trochu viac osvetlí tmu. Tým, že on zachránil ich životy, možno oni ušetria životy niekoho iného.

Celý čas bol pri pacientoch. Čakal kedy sa prebudia. Odišiel jediný raz, keď už nutne potreboval ísť na záchod. Stále mu bolo divné, že nemeckého vojaka nikto nehľadal. Rovnako sa ani nevrátili partizáni po svojho veliteľa, toho by však vzhľadom na vážny stav nemohol pustiť preč. V každom prípade bol v dosť nepríjemnej situácii, ktorá kedykoľvek mohla vyústiť do jeho popravy. Jeho čierne myšlienky sa ešte viac znásobili, keď sa vrátil do svojej ordinácie, a s hrôzou zistil, že nemecký vojak sa už prebral. Nech sa partizáni snažili svojho veliteľa akokoľvek zamaskovať tak, aby nevyzeral ako partizán, každému bolo jasné, že ním je. Aj bez zbrane. Tú však mal nemecký vojak, ktorý svojou pištoľou mieril na muža na druhom stole. Lekár si v duchu vynadal, že mu ju nezobral. Hlaveň pištole zamierila aj na doktora.

„Sie sind arzt?“

„Ja, ich bin. Som doktor.“ V tej chvíli vojak sklopil zbraň.

„Partisan.“ Vojak namieril pištoľou na partizána. Chvíľu mlčky stáli obaja. Lekár nevedel, čo má spraviť, vojak zrejme uvažoval.

„Jemand hat mich gesucht?“ Hľadal ma niekto?

„Nein, niemand.“ To bolo lekárovo jediné šťastie, že vojaka nikto nehľadal. Vojak ďalej uvažoval, pištoľou však stále mieril na partizána. Prešla len chvíľa, lekárovi však prišla ako večnosť, po ktorej vojak sklopil zbraň, a vydal sa smerom k doktorovi.

„Ich sage nicht über ihn. Danke.“ Nepovie nikomu nič o partizánovi. S týmito slovami opustil ordináciu.

Lekár ostal sám s partizánom. Sám poriadne nechápal čo sa stalo. Či ho nemecký vojak chcel len upokojiť, a vráti sa s posilami, či nedokázal zastreliť raneného, alebo či sa v ňom niečo zlomilo. V každom prípade to bol malý zázrak, že zatiaľ žili všetci traja. A možno sa stal aj malý zázrak vo svete. Lekárom zapálená sviečka dokázala aspoň na chvíľu preťať tmu vojny, a vniesť späť do sveta trochu ľudskosti.

autor: Ľuboš Jendryščík
foto: pixabay.com