zeleznicna tratPoviedka Ladislava Hrubého

 

Toho večera som sa zaviezol na celkom inú železničnú stanicu, než som mal. Podobná vec sa mi stala už viackrát, ba boli časy, keď som menil stanice pravidelne, akoby ma priťahovali. Lenže teraz sa mi udalosť stala nedopatrením, ba v tej najnepríhodnejšej chvíli.
Ale pekne po poriadku. Oslavovali sme vtedy s kamarátmi Milana alebo Alžbetu, alebo nejaké iné meno, na tom až tak nezáleží, veď mená sú všelijaké. Stalo sa však, že sme oslavy pretiahli do neskorých večerných hodín. Príjemná atmosféra sviatku človeka neraz pomýli, čas mu nečakane utečie, akoby prekĺzol nitkami svojho vlastného pozvoľného plynutia. Už sa nedá dostihnúť. Zrazu som zistil, že mi poodchádzali všetky vhodné spoje, vlakové aj autobusové, ostal len jeden osobák, posledný toho dňa. Vedel som, že ma bude doma čakať dlhá cesta zo stanice k panelákom, no nejako ju zvládnem. Ako vždy. Kamaráti a kamarátky ma prehovárali, vonku bolo nepríjemné novembrové počasie, podfarbené poletujúcimi vločkami prvého snehu, no nutne som potreboval ísť domov. Na druhý deň ma čakali vybavovačky v banke a sporiteľni, všetko kvôli účtom, ktorým som vôbec nerozumel. Preto mala ísť so mnou do okresného mesta aj moja manželka, bez ktorej by som určite nič nevybavil. Potreboval som sa na tú situáciu poriadne vyspať.
Zo Žiliny som teda cestoval posledným, neskorovečerným osobákom. A hoci bolo sychravo, takmer decembrovo, nemusel som sa obávať prechladnutia či iných mrzutostí, spojených s počasím. Vo vlaku bolo príjemne teplo, vagóny vykurovali vyhrievacie telesá, všade vládla priam rajská atmosféra. Usadil som sa na sedadle pri okne, hneď vedľa horúceho radiátora. Ohrieval som si na ňom premrznuté ruky, šúchal si dlane a spokojne som oddychoval.
Bolo čosi pred polnocou. Takmer prázdny vlak si to trielil tmavou krajinou. Míňal pusté polia aj spiace dedinky, lesné údolie so stuhou rieky, ktoré sa ďalej končilo rozsiahlou kotlinou s mestskou aglomeráciou. Vlastne tá krajina vôbec nebolo temná, presvecoval ju napadnutý prvý sneh a ten sa neustále sypal a sypal. Vôbec nemienil upustiť zo svojej prirodzenej aktivity, ktorá prinášala momenty prekvapenia a potešenia. Sedel som si v tom vláčiku, spokojný s daným stavom, onedlho budem doma. Tak som sa tešil, až som zaspal. Doplatil som na vlastnú bezstarostnosť. Je pravda, že som bol aj dosť unavený. Po celodennej šichte a následných oslavách stačilo málo, aby som upadol do príjemného snívania...
Ani neviem, či sa mi v tom vlaku vôbec dačo snívalo. Jedno je isté – zaviezol som sa až do okresného mesta, ktoré bolo od nášho mestečka vzdialené takmer desať kilometrov. Ba bol by som cestoval ešte ďalej, až na moravskú stranu, keby ma nebol zobudil sprievodca a neupozornil na konečnú. Konečnú pre mňa, pre môj nechcený výlet...
Ešte viac sa ochladilo. Fičal nepríjemný severný vietor. Metal do tváre ihličky snehu. Staničná budova bola rovnako studená ako perón, na ktorý ma doviezol neskorovečerný vlak. Nechal ma opusteného, strateného v mrazivej noci.
Našťastie vnútri čakárne bolo pomerne teplo. Nesvietilo sa však, ktosi múdry pokradol žiarovky alebo neónky. Nanovo som si uvedomil fakt, že v našej krajine sa čím ďalej viac kradne. Sadol som si na lavicu, na jej okraj. Ktosi na nej už drichmal, nejaký bezdomovec. V tme som postupne rozoznal ďalšie spiace postavy. Na chvíľu som si s hrôzou predstavil, že som kdesi v márnici plnej vedľa seba poukladaných tiel... Spiaci však nahlas dýchali, ba občas aj zakašľali. Mal som tam s nimi počkať na spiatočný vlak.
Už sa mi bolo driemalo, keď sa dvere na čakárni zrazu rozleteli. V chabom svetle vonkajšej chodby som rozoznal obrysy ľudí. Chvíľu stáli pri tých dverách, no potom začali prezerať spiacich. Prevracali im vrecká, zrejme hľadali peniaze. Prišli aj ku mne.
„Navaľ prachy!“ zrúkol na mňa jeden z okrádačov.
Bránil som sa, rozhadzujúc rukami. Márne.
„Mám len zopár drobných...“
Dal som mu všetko, čo som mal. Nepáčilo sa mu to. Prisadol si ku mne a vytiahol nôž. Videl som jeho čepeľ.
„Dávaj ešte ďalšie!“
Nemal som už nič. V absolútnej bezmocnosti som očakával najhoršie. Zrazu však zaškrípal staničný rozhlas:
„Rýchlik z Prahy do Žiliny prichádza na druhú koľaj...“
Chvíľa prekvapenia mi prišla vhod. Zhodil som násilníka na zem a doslova som preletel celou stanicou. Rýchlikom som sa vrátil presne tam, odkiaľ som bol pred časom prišiel... 

Autor: Ladislav Hrubý 
foto: Pixabay 

Ak Vás článok zaujal, zazdieľajte ho na Facebook-u: