Do povstania som sa nezapojil príliš aktívne pre svoj vysoký vek. Avšak vždy keď som uvidel dôsledky nemeckej okupácie na našom území, vrela vo mne krv. Stále som dúfal, že dostanem príležitosť nejako pomôcť partizánom. A jedného dňa sa tá možnosť objavila. Trebalo odviezť zásoby a zbrane pre partizánov, čo zabezpečovala ich spojka v našej dedine. Po krátkom váhaní som sa sám prihlásil na túto úlohu. Voz i koňa mám, takže odviezť to nebude problém. Dokonca vyzerám aj dosť staro na to, aby som pomáhal partizánom, a tak by som nemal u Nemcov vzbudiť ani náznak podozrenia. Pre moju úlohu sme dokonca trochu upravili môj voz, kde sme provizórne vyrobili tajné dno, do ktorého sme ukryli zbrane a zásoby. Zbytok jedla sme potom naložili na voz, a ten sme zakryli senom. Dokonalé maskovanie to síce nebolo, ale lepšie ako nič.

Cesta ubiehala bez akýchkoľvek problémov, až som podľahol ilúzii, že to tak bude až do cieľa. Tak som sa mýlil! Ako to už v podobných situáciách býva, zasiahla vyššia moc. Včera i predvčerom výdatne pršalo, čo sa prejavilo aj na kvalite už i tak dosť nekvalitnej cesty. No a tak som zapadol oboma zadnými kolesami. Všetky moje snahy vytlačiť ho z toho marazmu vyšli navnivoč. Jedinou možnosťou bolo čakať na niekoho, kto by mi pomohol. Vtedy znova zasiahla vyššia sila so svojim zvláštnym zmyslom pre humor. Viete si predstaviť moje zdesenie, keď sa v diaľke oproti mne zrazu objavilo auto s nemeckými vojakmi. A navyše spomaľovalo, aby nakoniec úplne pri mne zastavilo. Vďaka tomu som mohol vidieť jej posádku- dvaja vojaci, jeden dôstojník, a spútaný, dobitý zajatec, zrejme partizán.

„Brauchen Sie Hilfe Opa?“ spýtal sa ma dôstojník. Aspoň základy nemčiny som ovládal vďaka môjmu kamarátovi, dedinskému kantorovi.

„Nein, danke.“ Odmietol som čo najprívetivejšie, ako to šlo.

„Nein, wir machen das. Hans, Wily, geht!“ Rozkázal dôstojník svojim podriadeným. Boli to mladí, a dosť urastení chlapi, tak im vytlačiť voz z bahna nerobilo obzvlášť veľký problém. Poďakoval som, a rýchlo nasadol na voz, aby som sa zbavil svojich spoločníkov, ktorý každá chvíľu mohli odhaliť, čo veziem.

„Warum so schnell Opa? Was haben Sie in dem Wag?“ Ponáhľam sa práve preto, čo mám v tom voze, pomyslel som si. Čo som mal však povedať nahlas som nevedel. Celou cestou som rozmýšľal, čo poviem v takejto situácii, no a keď nastala, strach ma úplne paralyzoval. Dôstojník si zrejme môj strach všimol. Vystúpil z auta a podišiel na malý kúsok ku mne.

„Etwas für Partisanen?“ Tón jeho hlasu však znel dostatočne výhražne, akoby vedel, že tam skutočne niečo pre partizánov mám. Srdce mi bilo, akoby chcelo vyskočiť z hrude, rozum pracoval na plné obrátky, stále však nedokázal vymyslieť dostatočne dobrú odpoveď.

„Nein, ich gehe nur ins Dorf.“ To, že idem do dediny bola jediná odpoveď na ktorú som sa zmohol.

„Ins Dorf.“ Povedal zamyslene dôstojník. „So können wir schauen? Hans!“ Vojak Hans ani nepočkal na moju odpoveď, či sa môžu pozrieť do voza, a postupne začal vyhadzovať seno. Zatiaľ nič nenašiel.

„Warum?“ Spýtal som sa. Tajne som dúfal, že v mojom hlase nebolo počuť zúfalstvo.

„Keine Angst Opa.“ Tentokrát odpovedal Hans. Jeho hrubý hlas mi však nahnal ešte väčšiu hrôzu. Seno na zemi stále pribúdalo. Hoci Jedla v sene nebolo až tak veľa, bolo len otázkou času, kedy ho nájdu. Nemohol som však robiť nič. Ak by som začal utekať, zastrelia ma. Ak budem čakať zastrelia ma. Vyhádzali už takmer štvrtinu voza. Jediné šťastie, že touto úlohou poveril len jedného vojaka- druhý ostal strážiť zajatca, a tak mu to trvalo dlhšie. Takáto neefektívnosť práce však po chvíli prestala Nemcom vyhovovať, a tak poslal dôstojník aj Wilyho, aby pomohol s prehľadávaním voza.

Výborne, teraz môj kontingent objavia ešte rýchlejšie. Moja jediná snaha pomôcť partizánom, a skončí takto katastroficky. V duchu som sa pripravoval na najhoršie, keď v tom znova zasiahla vyššia sila. To, že sa dal ich zajatec na útek si nevšimli okamžite, a tak mu dali dostatočný náskok.

„Hans! WIly! Er entgeht!“ Vojaci čo najrýchlejšie zoskočili z voza, a nasadli do auta, celé to však trvalo dlhšie, ako veliteľ dúfal, a tak im zajatec stihol ujsť o ďalší kus cesty. Hans naštartoval auto, a kým sa pohlo, ich dôstojník mi ešte zo zadného sedadla stihol zakričať.

„Raus!“ Zmizni. Ešte nikdy som tak rád neposlúchol Nemca. Rýchlo som naložil seno do voza, nasadol, a popohnal koňa. Teraz záležalo na jedinom. Musel som dávať pozor, aby som znova nezapadol s vozom niekde v blate.

autor: Ľuboš Jendryščík
foto: pixabay.com