Tak sa teda v tom slovenskom svete už naplno rozmohla činorodá podnikateľská aktivita. Ovládla ľudí, takže už na nič inšie ani nemyslia. Aj u nás v obci napríklad vznikli dve nové krčmy, a to s takým frmolom, že sa objavili doslova z večera na ráno. Lenže sú príliš nóbl, ťažko do nich vstúpi konzervatívne cítiaci človek. Keď som susedovi Hugovi navrhol, že by sme mali ísť čerstvých krčmárov opáčiť, čo sú zač – jeden sa volá Poucho a druhý Porýsku –, sused iba mávol rukou a pozrel do neba, či sa náhodou nemračí. Hneď som vedel, že teraz ho zaujíma najmä robota.
„My máme, chvalabohu, svoju krčmičku a poriadneho krčmára,“ rozoberal situáciu. „Žiadneho Poucha nám netreba. A na pekné krčmárky... to sme už trochu pristarí.“
Pri jeho slovách som sa veru zháčil a pozrel sa na neho, či to myslí vážne. Veď keď je k svetu krčmárka, viac človeku chutí piť a pri borovičke mu nevykrivuje tvár, môže byť neviemaká pančovaná! Na druhej strane som s ním však musel súhlasiť: opustiť obľúbenú krčmičku, podlo ju zradiť pre inú, to by bol hriech.
Keď som už pri tých krčmárkach... Raz, bolo to v lete, vybrali sme sa na sezónnu brigádu do Čiech. Celá partia! Nuž, boli časy, ba vyzerá to tak, že aj sú, že neprestali, keď sa Česi chodievali počas dovoleniek slniť na Slovensko a obdivovať krásy prírody, kým Slováci za ten čas usilovne budovali české obce a mestá. Veľká bola aj je budovateľská aktivita slovenského ľudu! Tak sme teda pracovali na stavbe a večer sme chodievali do miestnej krčmičky, do hospody. Za pomoci piva a rumu či pepermintu a pradĕda, lebo v Čechách je borovička podpultový tovar, sme každý deň splachovali zo seba únavu, ba neraz sme si aj zaspievali.
V krčmičke hospode čapovala krčmárka. Nebola to krásavica, ale mala sakramentsky pekný, utešene zaokrúhlený zadok – krútila ním ako miešačkou. Ohromne sa nám to páčilo. Radi sme do krčmičky chodili a krčmárka mala pri nás tržbu ako hrom.
Raz sa veľmi rýchlo zvečerilo. Obloha sa nebezpečne zatiahla mračnami – schyľovalo sa k búrke. Keď sme videli, čo sa vonku robí, dopili sme pivo a postavili sme sa od stolov, že opustíme pohostinské zariadenie. Skôr než sa začne lejačisko. Krčmárka nás hneď zašlaufovala, aby sme si posadkali pekne za stoly, veď nás manželky ani frajerky na ubytovni nečakajú. Prezradila, že bola na dovolenke v Chorvátsku a potom aj v Grécku pri mori a že nám ukáže, aká je opálená. Taký argument zavážil – ostali sme.
Krčmárka sa najprv pred nami vyzvŕtala, aby sme si ju poriadne obzreli. Veď aj bolo si čo všímať. Najprv ukázala, aké má od slnka opálené ruky, potom krk a poodhalila aj prsia, lebo sa v Grécku slnila hore bez. Keď videla, že ani nedýchame, ukázala nám holé brucho. Aj to mala opálené ako indiánka. Rovno po pupok.
Vonku sa blýskalo, bili hromy, čertila sa búrka nad krajinou. Nečudo, bolo horúce leto, parilo sa zo zeme, všade rástla bujná zeleň. Ale my sme si búrku vôbec nevšímali, ba sme ju ani nepočuli. Na rad totiž prišli krčmárkine nohy – vyformované, dráždivé! Pri vypitých pohárikoch sa zdali najkrajšie na svete! A čím vyššie, tým boli úžasnejšie, ba aj zvláštnejšie. Dalo sa na ne pozerať a pritom si cuckať pivo, ako to už v krčmičkách býva. Cuckali sme, cuckali, chválili krčmárkinu bezprostrednosť a odvahu. Mala v sebe obchodného ducha. Veď preto nás vo svojej krčmičke zdržala, aby nás ako hostí nepostrácala. Ba nás, lebo nebola prehnane lakomá, pohostila ešte prídavkom – šouzábavou. Tá zábava už v minulosti bývala moderná a presvedčivá. Šouzábava platí aj na brigádnikov, aj na sezónnych robotníkov.
Ach jaj, nezvyčajné predstavenie pokračovalo! A sukňa sa dvíha, dvíha, už vidieť obliny krčmárkinej peknej zadnice... Keď tu zrazu trééésk! – udrel blesk, a to veľmi blízko. Zhaslo svetlo. Chvíľu bolo ticho, prskal dážď...
Komusi napadlo zažať zápalku. Svetlo potešilo, hneď sa nám do tvárí vrátila krv. Hľadali sme našu milú krčmárku. Kľačala pod stolom - s vystrčeným zadkom!
Doteraz neviem, či v burácaní hromu a v bleskoch chcela krčmárka dokončiť svoje vystúpenie, alebo ju pod ten stôl zahnal obyčajný ľudský strach...

Autor: Ladislav Hrubý 
foto: Pixabay