„A opäť je tráva pováľaná!” Opäť tu niekto musel chodiť. Lenže kto? Jano zalamoval rukami. Aj dnes bude musieť podvíhať trávu v okolí prameňa, aby ju mohol pokosiť. „Koľkokrát to tu ešte budem musieť zodvihovať?“ rozmýšľa kým sa hrabľami snaží zachrániť čo sa dá. Budúci týždeň by už rád kosil.

Ešte pred niekoľkými dňami bola tráva okolo prameňa s čiernou vodou svieža a rovná. Dokonca sa hovorilo, že lúka okolo tohto prameňa je najkrajšia v celej Korni. Čierna voda, ktorá z prameňa vyvierala však trochu smrdela. O vodu sa Jano, ani nikto iný príliš nezaujímal - bola to obyčajná čierna voda, ktorá vyvierala. Tu v Korni jej nikto neprikladal veľký význam. „Istotne to boli mládenci, čo šli späť zo zábavy,” pomyslel si Jano a mládencov v dedine sa vypytoval. Svorne tvrdili, že o ničom netušia. I tak Jano trávu pracne narovnal, narobil sa až tak, že ho boleli nohy i ruky a unavený odišiel domov.

Ráno nemohol uveriť vlastným očiam. Tráva bola celá zvalená, akoby sa na nej čerti ženili. To už mládenci nemohli urobiť, prebehlo mu mysľou. Bol utorok a žiadna zábava nebola. Zaumienil si teda, že bude lúku cez noc strážiť a ani oka nezažmúri.

Nanešťastie však oko zažmúril a celú noc prespal. Blížil sa sviatok svätého Jána, noci už boli teplé a po celodennej práci sa Janovi ani nemôžeme čudovať, že ho zmohla únava. Prebudil sa až ráno, keď sa brieždilo. Tráva bola opäť pováľaná! Rozhodol sa teda, že ďalšiu noc opäť pôjde na lúku, no tentokrát si nájde lepšie miesto – ľahne si k potoku a keby ho predsa zmohla únava, šup ho do vody. Razom by sa prebudil.

Slnko začalo zapadať a Jano sa vybral k potoku, aby mal na prameň dobrý výhľad. Noc bola dlhá a stále sa nič nedialo. Keď tu zrazu zbadal, že sa k prameňu z jednej strany blíži malé svetielko. Prizrel sa lepšie a uvidel, že to ide svetlonos. Svetlonos sa najskôr napil a potom si z prameňa do lampáša naberal vodu. To však nebolo všetko! Z druhej strany k prameňu vykračovala akási postava. Jano zaostril zrak a takmer onemel od prekvapenia. Tmavou postavou bol čert. Škaredý, chlpatý a ešte aj chrámal. Zťažka došiel k prameňu, nabral vodu do dlane, napil sa a zo zvyškom si namazal boľavú nohu. Keď ho zbadal svetlonos, čertovi stúpil na chvost. Stačila chvíľka a už sa čert so svetlonosom klbčili, krútili po celej lúke. Tráva bola zasa zváľaná! To už bolo skoro ráno a začalo svitať. Ako na povel obaja od prameňa odišli, jeden hore smerom do hory a druhý kdesi popri lúkach smerom na Turzovku. Jano neveriacky krútil hlavou nad tým, čo práve videl.

Jano ešte toho dňa poobede, keď trochu pospal, zašiel do Jendriskovej krčmy kúpiť súdok pálenky. „A načože ti je toľko pálenky?” pýtal sa krčmár. „Je to pre mládencov čo mi budú kosiť trávu!” „A čo nakosia, keď máš trávu zaľahnutú?” kontroval posmešne Jendrisek. Jano len mávol rukou, zobral súdok a vyrazil domov.

Nastal večer. Jano nalial celý súdok pálenky do čiernej vody na lúke. Opäť sa vybral do svojej skrýše. Zopakovalo sa to, čo predošlú noc. Čert a svetlonos si naberajú čiernu vodu, popíjajú ju a do seba sácajú. Tejto noci im chutila viac ako inokedy. Po chvíli sa im však začali motať hlavy a cítili, že nevládzu stáť na nohách. Tackali sa až kým sa obaja nezvalili na zem a zaspali.

Čert a Svetlonos pomaly otvárali oči. Nemohli sa pohnúť. Obaja boli priviazaní reťazou o strom. Jano na nich zrúkol. „Kto ste a prečo tu chodíte?” Zvíjali sa, snažili sa vyslobodiť, no Janova reťaz nepustila. Iné bučky z pánskeho lesa už potiahli a ani raz ho nesklamala! Po chvíľke, keď sa ukľudnili Jano zopakoval svoju otázku. Čert so svetlonosom sa na seba pozreli a jediným pohľadom sa medzi sebou dohodli, že bude lepšie povedať pravdu.

A tak mu vyrozprávali svoje príbehy. Najskôr začal čert. Bol čertom istého Miša. Ten sa pred mnohými desaťročiami sporil so svojim susedom o záhon hore u Varmusov. Nepustil medzu ani za nič, hoci vedel, že mu nepatrí. A veru sa so susedom do smrti nezmierili. Roky ubiehali, generácia striedala generáciu. Spor medzi rodinami ostal doteraz aj keď už ani nevedia o čo sa sporia. A tak čert musí stále medzi nimi “čertovať”, hoci by sa už chcel pobrať inde.

„Môj príbeh je inakší,” rozhovoril sa svetlonos po tom, ako čert skončil a Jano naňho uprel prenikavý pohľad. V minulosti bol človekom ako každý iný. Kradol sviečky, načo by ich kupoval! Urobil tak viackrát až kým sa raz pri jeho úteku z kostola nestalo niečo zvláštne. Utekal, utekal a zrazu cítil, že sa jeho postava mení na inú bytosť. Ruky sa mu posplietali a zmenili sa na lampáš. Bol premenený na svetlonosa!

„Dve nešťastné bytosti,” pomyslel si Jano a aj ich trochu ľutoval. Napokon, i čert a svetlonos vo svojich príbehoch rozprávali ako ľutujú, čo narobili. Keď sa ráno brieždilo, pustil ich, lebo sa to ich nariekanie už nedalo počúvať. Celý deň premýšľal ako pomôcť sebe, ale aj tým dvom nešťastníkom.

Na obed Jano navštívil rodinu o ktorej rozprával čert. Na debatu si privolal Miša – prapravnuka starého Miša. Jano začal rozprávať svoj príbeh, ale čerta nespomenul, lebo by mu neuveril. Mišovi povedal, že mal taký živý sen a ten bol taký skutočný, že nemohol celú noc spať a musí mu ho prerozprávať. A tak mu o medzi aj o záhone porozprával, čo počul od čerta. Mišo už dlho cítil, že nekoná správne a chcel sa konečne so susedmi uzmieriť a ospravedlniť. Janov vyrozprávaný sen ho len utvrdil, že je načase spory so susedom urovnať.

Jana čakala ešte dlhá cesta. Zašiel ešte dole do Turzovky, aby nakúpil celý “pakeľ” sviečok. Nakúpené sviečky odovzdal farárovi. „Pán boh zaplať, Jano. Sviečky sa nám akosi rýchlo míňajú. Veru vždy sa kradlo a aj bude,” povedal pokorne farár. „Vedeli by ste ale odpustiť tomu, kto ich bral?” opatrne sa pýtal Jano. „Kradnúť by sa nemalo, ale pomodlím sa, nech je odpustené.”

Ubehlo niekoľko dní a tráva už ráno nebola pováľaná a akoby zázrakom ešte vyrástla viac ako inokedy. Čert i svetlonos boli zo svojej minulosti oslobodení. Čert sa vrátil do svojich temných skrýš a svetlonos mohol voľne putovať svojim osudom. Jano trávu stihol pokosiť, aj ostrvky musel prirobiť, toľko trávy toho roku narástlo!

Príbeh sa rozšíril medzi domácimi. Jano sa o prameň staral – upravil ho, aby si Korňanci mohli načerpať mazľavej vody a nalievať do lampášov. Odvtedy sa sviečky nestrácali.

autor: Peter Kolembus
foto: redakcia