Ako každý rok, aj tento sme pozbierali z poľa aj záhradky úrodu a uskladnili sme ju v útulnom prítmí pivnice. Určite sa jej tam bude cez zimu dariť. Trochu máme obavu, aby sa k nej opäť nenasťahovali potvorské myšiská, tie vedia spôsobiť pivničnú sodomu a gomoru. Ešte že sa nám ich podarilo pred časom vykántriť... Krajina sa odbremenila, spustla. To aby si konečne odpočinula a načerpala nových síl. Akurát vrany ožívajú, zhromažďujú sa do početných tmavosivých kŕdľov.

Žena mala teda plné ruky práce so všakovakými zaváraninami a lekvármi či marmeládami. Celý dom príjemne rozvoniaval. Prišli aj dcéra a zať, pomáhali. Zať doniesol fľaštičku dolniackej domácej slivovice, vraj na vnútornú dezinfekciu a zohriatie kostí; pánboh mu zaplať za ten dar! Hneď sa mi o poriadne kusisko zdvihla nálada. Zašiel som do pivnice, či je naozaj všetko tam, kde má byť. Akurát kapusta ešte čakala na spracovanie. Jej hlávky, vysypané na zemi, svietili čerstvou bielobou. Kapustu bude treba čím skôr podláviť a potom sa už len starať, aby oheň v sporáku nevyhasol. Súdim, že zima bude tohto roku tuhá.

Kapustu vždy u nás dlávievala žena. Mojou povinnosťou bolo pripraviť hlávky, porezať ich nožmi, obariť sud horúcou vodou, opláchnuť ho, vyčistiť a pripraviť všetky pochutiny, ktoré do kapustovej zmesi patria a bez ktorých by kapusta zaručene nevykysla. Mohlo sa začať s robotou.

Raz, prišli vtedy poriadne holomrazy, sme kapustu dlávili v pivnici. Moja sa naobliekala, aj kožúšok si natiahla na seba, aby náhodou neprechladla, a poďho do suda. Bosými nohami; inak sa ani kapusta podláviť nemôže! Drobčila v tom sude, drobčila, tancovala v ňom ako mladica a ja som zatiaľ vyčrpkával nazbieranú šťavu. Podchvíľou som musel dlávičke trieť rukami chodidlá, bral som ich do dlaní a oblizoval pršteky presiaknuté chutným kapustovým mokom. Keď je zima od nôh, darmo sa môžeš naobliekať, hrkocú ti zuby. Ale potom mi napadlo, že človek sa môže zohriať aj iným spôsobom než neustálym trením. Rýchlo som odbehol hore do kuchyne a uvaril som čaj.
A tak ženičke nesiem do pivnice za plný hrnček pariaceho sa nápoja. Crkol som doň aj slivovice, lebo slivovica v optimálnom množstve pôsobí ako liek, rýchlejšie zapôsobí, rozprúdi krv. Moja vypila, oblizla sa. Nápoj sa jej zapáčil, lebo na znak súhlasu pokývala hlavou. No nevravela nič. Po chvíli som jej doniesol ďalšiu rundu a potom ešte jednu. Ona o pálenke, aj keď ju možno cítila, nechyrovala alebo sa len tak tvárila... Nohy som jej už trieť nemusel, čaj so slivovicou ju natoľko rozpálil, že si rozopla kožúšok. Očervenela ako vlčí mak.

Dlávenie kapusty sa nám celkom darilo, keď moja ženička konečne aj prehovorila:
„Nože, choď ešte doniesť toho čaju! Nohy mi zasa akosi drevenejú od zimy.“
Čo som mal robiť? Poslúchol som. Idem hore na poschodie a v kuchyni postavím vodu na ďalší čaj. Pripravím ho aj slivovice doň znovu ulejem, ostatok vycedím z fľaše. Aby som nebol ukrátený. Potom schádzam pomaly po schodisku dolu. Zrazu len počujem náramný krik; akoby voľakto volal o pomoc. Veď je to známy hlas, prenikavý, kedykoľvek by som ho rozoznal. Vbehnem rýchlo do pivnice. Mojej niet! Voľačo ju doslova vysotilo či vyklopilo zo suda. Nohy má teraz zapichnuté v kapuste, ale inak visí zo suda dolu hlavou a rukami šmátra po zemi. Oproti povale vytŕča zadok.
Nedalo mi, s chuťou som ju tľapol po tej zadnici dlaňou. Potom moju chytím pod pazuchy a opatrne ju dvíham. Dúfam, že sa pri tom akrobatickom kúsku neporanila. Veď sa mohla, čertisko jedno, aj prizabiť! Ale ona už opäť stojí bezpečne v kapuste a vyvaľuje okále. Zrazu sa začne z ničoho nič strašne smiať.
„Mne sa ti, môj zlatý, od toho tanca v kapuste zakrútila hlava,“ vysvetľuje. „Len neviem, ako sa to mohlo stať...“
To všetko pre tie trúnky, čo si vypila s čajom, myslím si. Ale nič som jej nepovedal, nechal som, nech ten chutný nápoj radšej ostane tajomstvom.
Vždy, keď si spomeniem na príhodu s dlávením kapusty, je mi tak teplo okolo srdca. Kapusta v pivnici do zimy dokvasila. A ja sa vždy teším na každú novú jeseň.

autor: Ladislav Hrubý
fot: pixabay.com