Lucia mala vždy rada svoje zamestnanie. Veď bodaj by aj nie, práca novinárky spoločenskej rubriky jej otvorila dvere do najvyšších vrstiev spoločnosti. Mnohí herci, speváci, politici... tí všetci jej pripadali strašne dôležití. A v mnohých prípadoch dokonca aj najdôležitejší na svete. Drahé šampanské tieklo potokmi, vyberané delikatesy, žiadostivé pohľady mužov v luxusných oblekoch, večierky ako z ríše snov. No a k tomu si samozrejme prišla aj na dobré peniaze. Raz darmo, jej reportáže o mnohých pseudo celebritách ľudí zaujímali, mnohokrát ich čítali so zatajeným dychom. To, že dané osobnosti nemali čo reálne povedať ich nezaujímalo. Spoločnosť z nich spravila hrdinov, doslova až modly, spasiteľov národa.

A tak ich vnímala aj Lucia prakticky celý svoj život. Veď preto sa aj stála novinárkou, aby sa k ním priblížila. Čím však bola bližšie k ním, tým viac strácala kontakt s obyčajnými ľuďmi. Zrazu jej neboli dobré malé stretnutia s dávnymi priateľmi, ku šťastiu potrebovala len dekadentné večierky. Na rozhovor jej nestačila jej matka, potrebovala interview s mladou speváčkou, ktorá okrem škandálov a jedného skoro hitu nepredviedla nič. Od istého času jej neboli dobré obyčajné potraviny vypestované v záhradke jej suseda, musela mať exotické ovocie, o ktorom dovtedy nikto nepočul.

Začala pohŕdať obyčajnými ľuďmi, kto nemal vysokú cifru na účte a drahé auto v garáži, bol pre ňu vzduch. Hoci si to neuvedomovala, viac dôležité ako jej hrdinovia boli pre ňu peniaze, ktoré jej prinášali. Čím viac ich však mala, o to menej bola ochotná nimi pomôcť niekomu inému. Tvrdila, že svoju skvelú kariéru si vybudovala úplne sama, a každý má rovnaké možnosti. To, že mnoho ľudí nemá rovnaké možnosti ako ona nedokázala pochopiť. Ak sa v starej múdrosti vraví, že peniaze kazia charakter, v jej prípade to platilo dvojnásobne. Jej rebríček hodnôt sa úplne zmenil. Dôležití boli pre ňu len ľudia, ktorí jej mohli priniesť peniaze. Až do určitej chvíle.

Peniaze jej okrem falošného pocitu slobody dala aj pocit nedotknuteľnosti. A podľa toho sa správala aj za volantom svojho auta. Nerozvážnosť, ktorá spôsobila nehodu. Jej nebolo vďaka luxusnému a bezpečnému autu okrem natrhnutého obočia a pár modrín takmer nič. Horšie na tom bolo auto, do ktorého vo vysokej rýchlosti narazila. Stará krabica nedokázala odolať nárazu, a tak boli ľudia v jej vnútri odkázaní na rýchlu pomoc náhodných svedkov nehody. Jediné šťastie, že sa ich našlo dosť, a tak sa medzi nimi našli takí, čo vedeli poskytnúť prvú pomoc, aj takí, čo sa postarali o bezpečnú dopravu v okolí nehody. Situáciu zvládali až do príchodu záchranných zložiek. Policajti, záchranári, požiarnici. Tí všetci boli ochotní riskovať každý deň svoj život, hoci aj za smiešne peniaze.

Do Luciiných reportáži sa však nikdy ako hrdinovia nedostali. Taktiež sa tam nikdy nedostali ani lekári a sestričky, ktoré sa o účastníkov nehody starali v nemocnici. V jej článkoch sa neobjavili ani detskí klauni, ktorých už v nemocnici videla ísť na detskú onkológiu aspoň na chvíľu rozveseliť malé deti. Nedostali sa tam ani pekári, poľnohospodári, kuchári vďaka ktorým jej v nemocnici mohli dať počas nočného pozorovania večeru. Nikdy si nespomenula ani na technikov, vďaka ktorej jej mohli spraviť CT. A hlavne, nikdy ani slovom nezavadila o špičkového chirurga, ktorí práve operoval zranené osoby z druhého auta. Len na ňom teraz záviselo, či daní ľudia prežijú. Pre ich rodiny bol určite on momentálne hrdinnom, do ktorého vkladali nádeje. Rovnako tak aj Lucia, ktorá dúfala, modlila sa, prosila, aby prežili. Či kvôli sebe alebo im momentálne nevedela.

A nevedela ani komu by zo svojich starých hrdinov mohla zavolať. Stále prechádzala zoznam kontaktov v mobile, nikde však nenašla niekoho, kto by v takejto situácii mohol pomôcť. Problém bol v tom, že tých skutočných hrdinov našej spoločnosti nemala medzi kontaktmi. A zrejme už ani priateľov. Vo chvíli ako si uvedomila, kam sa dostal jej život, sa rozplakala.

autor: Ľuboš Jendryščík
foto: pixabay.com