Už ich zunovalo vysedávať doma pri televízore alebo pri počítači, cítili sa unavení, aj keď prakticky nič nerobili, iba sa zabávali. Svet nám v dnešnej dobe pripravuje množstvo zábavy, ba vlastne ju ani neponúka, ale vyrába a odovzdáva. Tvorcovia zábavných programov presne vedia, čo platí na človeka civilizácie dvadsiateho prvého storočia, čo ho chytí a drží, za svet nepustí. Zábava ako nekonečný sled nadbiehajúcich manévrov! Nevyberať, odovzdávať! Lacná zábava je najviac chytľavá. Získa si človeka a stiahne ho až do posledného suterénu, kde sa všetko dá a všetko môže, neexistujú žiadne zábrany, nijaké prekážky, je tu len kolotoč zábavy a zábavy a zábavy...

Zrazu ich to teda všetko zunovalo. Prejedli sa zábavy. Aj keď... Milanovi to bolo jedno, lebo akurát sedel nad známkami a mincami. Snažil sa zbierky skompletizovať, na televízor pozeral skôr jedným okom. Horšie to bolo s jeho manželkou Priskou. Televízne programy ju unavili, zadriemala. Vstala, začala chodiť po izbe. Najskôr ticho, akoby po špičkách – aby nerušila svojho manžela. No potom, lebo bola komunikatívny typ a nevydržala dlho bez slov, pustila sa zhovárať. Sama so sebou, s vecami v miestnosti, s fiktívnymi ľuďmi, svojimi postavami... Kým nezakopla o manželovu nohu.

„Ako dobre, že ťa tu mám!“ spľasla rukami a nervózne sa posadila do kresla. „Len keby si nesedel od rána do večera nad tými svojimi hračkami! Veď si ako malé decko... ako taký malý hlúpy fanatik...“
Milan vedel, že je zle. Vždy keď začala jeho žena Priska takto debatu, už sa nedala nikým a ničím zastaviť. Bývala uštipačná ako had. Teraz trávili obaja spoločnú dovolenku, aj keď každý robil inde, jednoducho im tá dovolenka vyšla na ten istý termín. Inokedy sa vedeli vybrať na cesty – či už poznávacie, alebo oddychové -, no tento rok im na podobný luxus nevychádzali financie. Aj na nich doľahla občasná kríza, nedobrovoľne ostali trčať doma ako v nejakom čudnom väzení.
Dokonca sa už začalo schyľovať k búrke. Vtedy Milan vyrukoval s plánom B. Navrhol svojej neposednej žene, že sa spoločne vyberú na zber čučoriedok. Vyjdú si voľakde na kopec a budú si zbierať malé modré bobule. Je predsa leto a oni žijú v čučoriedkovom kraji, ba možno aj vo vysnívanom prírodnom raji. To bude celkom iná zábava!
Priska sa návrhu potešila.
„Výborne,“ povedala a začala sa líškať svojmu manželovi. „Veď v prírode sme sa kedysi zoznámili, pamätáš sa ešte na to? Aj sme sa tam toľkokrát milovali... keď sme boli sami na chate... sami uprostred nekonečnej zelene...“
„Viem, viem,“ Milan prevaľoval oči. „Lenže teraz ideme zbierať čučoriedky. A musíme si dávať pozor na hady, najmä na zmije s rozoklaným jazykom.... A všade sa dnes potulujú medvede!“
Milan si hneď, aby dal svojim slovám váhu, išiel zobrať plynovú pištoľ, čo mal odloženú v skrini. Doteraz ju nepoužil. Nemal dôvod.
„Čo budeš robiť s tou zbraňou?“ vyľakala sa Priska.
„Strieľať!“
Na druhý deň skoro ráno sa vyviezli autobusom na Papradinové vrchy. Boli to kopce s hlbokými lesmi aj rúbaniskami plnými čučoriednika. Bol čas oberačiek. Vyštverali sa na kopec. Priska celou cestou mlela a mlela jazykom. Dávala svojmu manželovi kadejaké rady, pred všeličím ho varovala. Vyčítala mu frajerky a nezáujem o ňu. Milan si len myslel svoje a nehovoril nič. Snažil sa, aby sa svojej polovičke vzdialil, nechcel počúvať jej trápne reči.
Konečne sa vyštverali na kopec. V poraste sa objavovali prvé sladké plody. Šťavnaté čučoriedky! Milan išiel vpredu. Za sebou počul svoju Prisku. Potom jej hlas náhle zmĺkol. Milan zastal uprostred hniezda čučoriedok. Čakal na svoju manželku. No nebolo jej. Hádam sa jej niečo neprihodilo? Kam to zablúdila...?
Odrazu v húštine poniže zapraskali konáre. Rovno na mieste, odkiaľ pred chvíľou vyšiel na poľanu. Čosi sa tam hýbalo. Človek alebo zviera? Milan vytiahol pištoľ a zamieril.
„Milan! Milanko, kde si?“
Z húštiny vyliezla jeho ufrflaná polovička! Očividne mu odľahlo. No práve vtedy sa za jeho chrbtom ozval iný zvuk. Fučanie a mľaskanie. Hrdelné mrmlanie.
Milan sa chcel obzrieť, no nemohol. Uprostred čučoriedok načisto skamenel.

Autor: Ladislav Hrubý